Priština – Peje – Rusolia

18,7 km 1712 m 308 m

Vstávame o 6:30. Mne sa z teplej postieľky samozrejme nechce, neviem, čo budem robiť v horách pri mínus 5°C. Jozef varí čaj a ja sa za pár minút odhodlám. Rýchlo zbalíme, a o 7:10 vyrážame.

Včera Jozef hľadal nejakú pekáreň a tak sa ho na námestí pýtam, kde to je. On si ju nepoznačil a cítim z neho nejaký nepokoj. Hľadám na mape, kde sa nachádza. Pýta sa ma či sa neponáhľame. Tak na neho divne pozriem, že veď máme kopu času. On si myslel, ze to ide o pol. Pritom som sa ho včera pýtala na čas kedy to ide a vedel mi to povedať. Neviem kde sa to stráca v tej jeho hlave. V pekárni si berieme fliu (také naskladané cesto), orechový croissant, mäsový burek a nejaké ďalšie neidentifikovateľné pečivo. Pokračujeme na stanicu a v čokoládovni si berieme espreso do cesty.

Pár ľudí už na vlak čaká, tak sa spýtam jednej dievčiny, kde sa sajú kúpiť lístky. Ukáže na také bočné dvere a odtiaľ vyjde výpravca, že lístky sa kupujú vo vlaku. Normálne vedel po anglicky. Sadneme si na lavičku a pustíme sa do raňajok. Burek je výborny a to jedno pečivo je sladké so syrom na vrchu, zvláštna kombinácia. 7:50 prichádza vlak a na moje pekvapenie odtiaľ vystupuje veľké množstvo ľudí. Vozeň je starý rakúsky, páči sa mi tento retro minimalisticky štýl. Presunú nápravu na druhú stranu vlaku a s 15 minútovým meškaním vyrážame. Vlak nonstop trúbi a ide slimačím tempom až kým nevyjde z Prištiny. Za oknami sledujeme kopy bordelu a ďalšie developerské projekty, stavajú tu naozaj tisícky bytov. Príde sprievodca, tak si vypýtam lístok do Peje. Ma takú zalaminovanú kartičku, kde ma ceny lístkov. Za 3 hodinovú cestu platíme 3€ na osobu. Odtiaľto už ideme cez polia a roztrúsené dedinky. Vo vlaku je 15°C a o kúrení nie je ani reč. K tomu si ľudia chodia zafajčiť do chodbičky s otvorenými dverami. Jozef spomína na svoje cestovanie vlakom po Vietname, že tiež to tam takto fungovalo. Ochutnávame tu fliu, a teda je to zvláštny pokrm, aj som včera čítala, že to nie je pre káždého. Je to také bez chuti. Dopisujem blog a vyhrievame sa na slniečku. V Peje sme s hodinovým meškaním pred 11.

Smerujeme do centra mesta, skočíme na kávu, kde si dobíjame veci a potom ideme aj na kebab. Dáme si mix mäsa s jogurtom, nemôžem to dojesť, tak jednu klobásu balíme do cesty. V pekárni nakupujem 4 také bochníky, za ktoré platím 1,2€. Doma kupujem chleba za 3,9€.

Potom skočíme ešte do obchodu. Jozef si kupuje pivko, ja nejakú malinovku, croissanty, cukríky a chceli ame aj cesnak, ale mali iba po 5 kusov v balení. Sadáme si na lavičku, dokončujem blog a nahrávam aj na instagram.

O 12 vyrážame, mame to vyše 15 km a 1800 výškových. Začíname pomedzi domy prudkou asfaltku do hora. Potom sa napojíme na celkom pekný chodníček. Sme prekvapení jeho kvalitou a ide cez pekný borovicový les.

Ten sa ale čoskoro zmení na zerodovaný chodník. Stretáme pána s koníkom, na ktorom ma naložené drevo. Nečakám, že dnes ešte niekoho stretneme. Zatiaľ je to dosť v pohode, čo sa ale rýchlo zmení.

Takmer všetko, čo sme nastúpili teraz klesáme. Zbadám nejakú medvedie labku v blate a od vtedy narazíme na množstvo medvedích hovienok plných čerešní. Keď som sa včera snažila googliť koľko je v kosove medveďov, tak mi našlo odkazy len na bear sanctuary pri Prištine, kde chovajú medvede zachránené z klietok alebo domácich chovov. Keďže na prvej stránke nebolo nič o útokoch, tak som to nechala tak. No len teraz sa tu predierame cez zelinu.

Prechádzame okolo skrachovaného kameňolomu, kde stroje v jeden deň prestali, a tak aj ostali. Napriek tomu, že je oktober, teplomer ukazuje 28°C. Aj rozmýšľam nad kraťasmi ale nechce sa mi prezliekať, a dobre robím, ked sa opät pustíme do stúpania je to celkom zarastené a sú tam tŕne. Stále sa nám však ide celkom dobre. Časti dokonca po spevnenej ceste. Na jednom mieste sa nám nezhoduje trasa v hodinkách a reálna značka. Vyberieme sa po trase v hodinách, najprv je to fajn, narazíme aj na vodu, ktorá nie je v mape, ale potom sa to zmení na džungľu. Podarí sa nám dostať späť na cestu, ale opät sa ťo stáča do lesa. Pár tŕňových pasáži a sme v osade Lipe. Na naše pekvapenie tu je otvorená reštaurácia. Vyzerá byť celkom fancy, ale stavíme sa. Ja si dám kávu a jozef tretinkové pivo. Platíme 2,5€. Čašník je velmi prívetivý, rozpráva po anglicky a pýta sa nás odkiaľ sme. Doberieme si vodu a potom nám este ukáže cestu ďalej. Mame to už iba 3,7 km, ale stále 700 výškových m. Do západu slnka ostávajú 3 hodiny, tak to hádam zvládneme. Chceli sme sa napojiť na chodník, ale žiadny nenachádzame, ideme teda radšej po ceste, aj keď je to obchádzka, bude to asi rýchlejšie.

Pokračujeme chodníkom cez skaly a lístie. Je to prudké a pomaly mi začínajú dochádzať sily. Dáme si teda prestávku a dojedáme pečivo. Pred nami je neskutočný strmák, Jozef ide napred. Mne ten kilometer trvá snáď hodinu a už vôbec nevládzem.

Konečne to doklepem. Jozef už má postavený stan pri takej chajdičke a pase sa tu stádo koní. Rýchlo sa prezliekam z mokrých veci do pyžama a trochu si precvičím nohy. Slnko ešte nezapadlo, ale tu už nesvieti a teplota rapídne klesá.

Vsetko rýchlo nachystáme a zababušíme sa do spacákov. Na večeru si dávame iba vifonku, nie sme moc hladní, asi mame ešte zásoby z obeda. Ledva som sa zahriala a už musím ísť von si umyť zuby a vycikať sa. Pridávam ešte ďalšie vrstvy, dnes má byť najchladnejšia noc. Je iba 19 hodín ale Jozef hneď zaspáva. Ja píšem blog, ale pred 21 to balím tiež. Už som sa konečne zahriala, dávam štuple do uší a idem spať.

Príspevok Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Keďže tieto krajiny sú mimo shengenský priestor, bolo potrebne si dopredu vybaviť permity na prechod cez zelenú hranicu. Počasie je v tomto období lotéria. Na jednej strane, môže byť krásne babie leto ideálne na turistiku s nocami niečo pod 0°C, alebo môže snežiť. Pred pár dňami už v horách snežilo, tak ako aj u nás, ale teraz je pred nami minimalne týždeň pekného počasia. Avšak naša kondička je po tomto lete na bode mrazu. Naposledy sme spolu kráčali Karnskú hrebeňovku na konci júna, ktorú sme kvôli horúčavám predčasne ukončili. Nasledovalo veľmi horúce leto, pred ktorým sme utekali na Kysuce.

Potom som sa na začiatku augusta vykiepila na bicykli, čo ma na dva týždne vyradilo z aktívneho pohybu. A keď som sa už dala dokopy a konečne aj počasie bolo fajn, tak som si povedala, že si prejdem Nízkotatranskú hrebeňovku. Sama, lebo Jozef musel pracovať. Od SNP-čky môj prvý sólo prechod a po prvom dni som myslela, že to nedám. Ale stretla som pár dobrých ľudí, zvykla si na záťaž a telo si spomenulo.

Bolo to nakoniec veľmi fajn, išla som si svojim tempom a uvedomila si o koľko lepšie sa kráča vo dvojici. Úspešne som teda prešla celé pohorie a vravela som si, že konečne nabehnem späť do aktívneho života. No can do amigo. Ďalšie zdravotné potiaže, ktoré sa natiahli na tri týždne, tak to už moc nepotrénujem. Nie som v tom sama, Jozef si na futbale podvrtol členok. A aby toho nebolo málo, 10 dní pred odchodm, pri návrate zo Žarnova, ojedinelej turistiky, sme mali autonehodu. Skončila ešte veľmi pozitívne, okrem odrenín od airbagu sa nám nič nestalo. Len naše Subaru sa odobralo na odpočinok.

Snažím sa to brať z tej lepšej stránky. Sme dobre zregenerovaní a tých pár kíl navyše poslúži ako zásoba počas chladných nocí. Pre uľahčenie turistiky som si naplánovala aj kaderníčku. Po dvoch rokoch pestovania je čas ich darovať. Údržba sa za posledné mesiace výrazne skomplikovala a naozaj by im neprospela ďalšia turistika.

Navyše už nebudem musieť absolvovať nekonečné česanie, čím ušetrím čas aj Jozefove nervy. Tento ušetrený čas sa budem snažiť pretransformovať do denných zápiskov.

Streda, 30.9.2026

Partizánske – Bratislava

Odchádzame takmer na tri týždne. Zbalené mám, ešte upratujem, nech sa vrátim do čistého a dávam dokopy účtovníctvo za september. Jozef má stále veľa práce, takže odovzdá to najnutnejšie a posúvame aj odchod do Bratislavy. Prekvapivo, na stredu večer, nájdem spolujazdu na blablacar. Dojedáme zvyšky jedla a do cesty robím tiramisu z tvarohu.

Pred 19 vyrážame. Zabudem to tiramisu v chladničke, tak sa poň musím vrátiť. Jozef mi zoberie batoh a ja sa ho potom snažím dobehnúť s tiramisu v rukách. Uf, strašne ťažko sa mi beží, prvé dni budú asi náročné. Zbesilá jazda prebieha iba za zvuku hroznej hudby z rádia Europa 2. Ale tak 20:30 vystupujeme pri Avione a za minútu už sedíme v bolte. Za pár minút sme u Niki. Dáme si tiramisu a nejaké to pivko, porozprávame sa a ideme spať. Nečakám kvalitný spánok, budík máme na 4 a večer stále počujem nejaké basy.

Štvrtok, 1.10.2026

Bratislava – Priština

O 4 vstávame, umyjeme si zuby, oblečieme sa a ideme na letisko. Vonku zavolám bolta a za minútu sa vezieme s gruzínskym vodičom, aspoň hrá celkom dobrú muziku. Na letisku prebalíme batohy, zabalíme do fólie, urobíme check-in batožiny, prejdeme cez security, pasovú kontrolu a už pred 5 sedíme pri našom gate. Keby sme vedeli, že sa nám toto všetko podarí stihnúť do hodiny od budíka, tak by sme si asi ešte prispali. Čas využívam na sťahovanie máp a nahrávanie do hodiniek. Trasu som samozrejme plánovala s ohľadom na našu kondičku a ročné obdobie. Dokonca som pridala jeden deň pred turistikou v Prištine, aby sme mali príležitosť preorientovať sa na balkán a turistiku. Hľadám aj alternatívy na odvoz z letiska. Autobus chodí iba každé dve hodiny a pravdepodobne nám akurát újde. Inštalujem aplikáciu na taxi, ktoré by malo byť za nejakých 15€ (autobus stoji 6€ na osobu, minulý rok sa jazdné zvýšilo o 100%). Láme ma na spánok a rada sa zdá byť nekonečná. Vonku sa už brieždi a vidno pekne zafarbenú oblohu.

Je ale aj poriadna zima čomu nepomáha, že som unavená, hladná a nejaké dievčatá si pri nastupovaní fotia asi 100 fotiek. Konečne sa usadím, mám sedadlo pri okne. Zapnem si pás a zaspávam ešte pred tým ako vzlietneme. Zobudím sa až nad Kosovom, akurát s výhľadom na hory, po ktorých budeme kráčať.

Točíme sa ponad cele Kosovo, aby sme mohli pristáť z juhu. Jozef je v 4 rade, takže vystúpi medzi prvými cez rukáv. Kým sa to pohne, tak pozorujem ako vykladajú batožinu. Idem zadným východom, čo známená, že ma berie autobus. Čakám na pásovú kontrolu a Jozef už mi kýva s vyzdvihnutou batožinou, to bolo teda expresné. Vyjdeme pred letisko a naskytne sa nám krásny pohľad na kopce. Akoby ste z letiska videli Veľkú Fatru.

Priština sa totižto nachádza vo výške 600 m. n. m.. Priemerná výška celého Kosova je 810 m. n. m.. Zavoláme si taxi cez tú aplikáciu. Je to také zvláštne, ale povedali sme si, že tomu dáme 10 minút a uvidíme, čo sa stane. Ideme späť do budovy, lebo vonku je celkom sviežo. Osloví nás nejaký taxikár, že nás vie zobrať do mesta za 45€. S prekvapením opakujem či naozaj myslel 45€. Pred budovou pri taxíkoch je totižto obrovská tabuľa s ceníkom a do Prištiny to stojí 25€. Práve nám ale prišla notifikácia, že vodič je na ceste. Čakáme ho pri príchodoch, ale na mape vidím, že je na úplne plnom parkovisku a už mi aj volá. Ideme ho teda nájsť, má čínske elektrické auto Byd. Vystúpi strašne vysoký chlap. Ja si sadám za jeho sedačku a kolená mi opierajú. Hrá celkom dobrú hudbu a preplnenou cestou ideme pomaly do Prištiny. Vysadí nás pri športovom obchode, ktorý je zatvorený, ale včera som im písala na instagram, či majú kartušu. Prídeme tam a nikde nikto. Chytáme teda nejakú wifi a píšem im, že sme tam. Zachvíľu príde pani a otvára nám zaprášený obchod. Kupujeme kartušu za 10€. Sme v nejakej developerskej oblasti a je to tu žeriav na žeriave. Smerujeme pešo do mesta. Nič sme od 4 nejedli, takže zapadneme do prvej pekárne, na ktorú natrafíme. Dávame si mäsový burek, rožok s takým syrom a dve espressa. Hneď je lepšie. Pokračujeme do mesta, teda skôr to tu vyzerá ako taká dedina.

Náhodou narazíme na trh, tak sa tam poprechádzame a nájdeme pár vhodných reštaurácii na obed. Ideme až do centra mesta. Všimneme si zvláštnu architektonickú budovu, Národnú knižnicu.

Všade tu vejú vlajky kosovskej oslobodzujúcej armády a sú polepené plagáty. Na hlavnom námestí je veľké pódium. Dnes má prísť Ursula von der Leyen. Konajú sa tu protesty proti väzneniu 4 lídrov UCK (Kosovo Liberation Army), ktorí boli pred mesiacom odsúdení za nehumánne vojnové zločiny medzinárodným súdnym tribunálom. Kosovo ich má za hrdinov, pretože prispeli k nezávislosti Kosova. Chvíľu posedíme na námestí a potom sa ideme pozrieť na stanicu kedy nám zajtra ide vlak. Stanica v hlavnom meste vyzerá ako tá vo Veľkých Uherciach. Vlak chodí dvakrát denne a teraz tu nikto nie je. Ideme teda späť, prechádzame okolo sochy Madeleine Albright, ktorá sa narodila v Československu a neskôr sa stala State Secretary USA. Pričinila sa o osamostatnenie Kosova a všeobecne tu ľudia majú vysokú mienku o USA. Už je aj čas obeda, tak ideme do Taverna Gege. Objednávame si pljeskavicu, qofte, šopský šalát, ajvar, kajmak a po pivku.

Čašník sa nám ospravedlňuje, že nevie dobre po anglicky, ale inak na ňom úplne vidno ako ho práca baví. Máme internet a zisťujem, že naše ubytovanie už bolo o 9 pripravené. Píšem teda, že za 15 minút sme tam. Nie je tam žiadna tabuľka, ale náhodný človek, čo ide okolo nám zavolá majiteľku. Dohovárame sa po srbsky-slovensky. Je to taká malá zatuchnutá izbička v úplnom centre mesta, platím 22€ za noc.

Sme unavení, tak ideme spať. Zobudím sa za 3 hodiny, aj keď ma občas prebudil burácajúci dav. Budím aj Jozefa a ideme do obchodu, námestie je plné ľudí s vlajkami. Snažíme sa, čo najrýchlejšie predrať davom. Nakupujeme jedlo na 4 dni, ale aj keď to je veľký supermarket, výber nie je úplne najlepší. Zajtra ešte dokúpime, čo nám chýba. Už je aj čas večere, tak ideme do kebabárne, ktorú som našla na mape. V ponuke je iba kebab, dávame si k tomu jogurt a šalát.

Ešteže sme išli tak skoro, lebo ako dojedám, tak už ujo všetko spratuje a zamyká dvere. O 19 sme späť na ubytovaní, idem si umyť vlasy, keď je ešte príležitosť a večer trávim písaním blogu.

Príspevok Peaks of the Balkans 2026 je zobrazený ako prvý na Stupky.