Peaks of the Balkans – deň 9

Sobota, 10.10.2026

Valbona – Doberdol

→ 30,9 km ↑ 2300 m ↓ 1368 m

Budík mam na 6:50, ale Jozef ma zobudí už skôr, idem sa teda baliť. Vonku je krásna modrá obloha a svieti slnko, dobre, že sme deň počkali. Moje nohy si dobre oddýchli, takže dnes by to mohlo ísť ozaj svižne. Na raňajky som si miesto párku vypýtala radšej druhé vajíčko. Pani som sa pýtala či nám môže urobiť turecku kávu, odpovedala “yes, expres”. Čím ďalej tým viac si myslím, že je generátor náhodných slov. Prinesie nám tú istú kávu, čo včera. Ja si dávám aj chleba s džemom, čo Jozef odmieta, tak ma tam nechá samú. Dva chleba zjem tam a ešte si jeden balím do cesty. Idem sa dobaliť a po 8 vyrážame. Začíname na rovinke v doline Valbony.

Namiesto oficiálnej trasy, ktorá ide veľa po asfalte volíme alternatívu cez sedlo okolo Zlej Kolaty a ešte to ideme o 1,5 km dlhšou obchádzkou, aby sme mali pekné výhľady na Valbonu. Najprv stúpame k takej usadlosti po ceste a potom prudko dohora cez les. 500 výškových za nami a my vyjdeme na čistinku s výhľadmi naokolo.

Toto mi príde lepšia alternatíva ako Teth – Valbona. Na slniečku je príjemné teplo a kráčame v krátkom rukáve.

Kúsok potom cez les mierne klesáme, stretáme dvoch ľudí a napájame sa na tú alternatívu. Už to nejde moc prudko dohora, tak ideme celkom svižne.

Pred nami vidíme najekého chlapa, zanechal nám na trase psa. Snažíme sa ho odohnať, ale nič nepomáha, tak ho ignorujeme. Jozefovi ide na nervy, ako za ním dychčí. Jediná možnosť je predbehnúť toho chlapa, čo sa nám za chvíľu podarí. Blížime sa do výšky 2000 m. n. m., začína fúkať studený vietor a zamračí sa.

Prídeme do sedla Qafa Prosllopit a na chvíľu sme opäť v Čiernej hore. Zrazu ku nám ten les pribehne a úplne sa ho zľaknem. Rýchlo pokračujeme, nech za nami nejde. Dúfam, že pozná hranice štátu a ďalej už nepôjede.

Zostupujeme s výhľadom na miesta kadiaľ sme išli pred 5 dňami. Vzdialenosť medzi chodníkmi je 1 km. Zostup je celkom náročný, veľa kameňov a skál, ktoré sa dajú zíjsť iba s pomocou rúk. Ale narazíme na obrovskú ropuchu, ďalšia radosť vo mne.

Od rázcestia už vedie pekný chodníček. Akurát tadiaľ prechádzajú aj ovečky, ktoré úplne vtipne bežia dole po skalách.

Prejdeme k sedlu Qafa Borit späť do Albánska a otvoria sa nám výhľady na instantnú jeseň.

Už sme celkom hladní, tak otvárame oriešky, ktoré nesieme z Plavu. Do dediny Cerem to máme klesanie 5 km. Máme krásne výhľady naokolo alebo prechádzku cez jesenný les.

Odsýpa to rýchlo, prechádzame cez usadlosť s koníkmi, krásne miesto na život.

O 14 sme v dedine a ideme do prevého guesthouse, vyzerá, že tam pravé prišli nejakí rodinný príslušníci. Ideme sa spýtať či ma nejaké jedlo, pošle nás do dákej miestnosti. Nikto tam nie je a vyzerá, že ani majiteľ neprichádza. Sú tam ale samoobslužné nápoje, pozrieme cenník, 3€ za tretinkové pivo. Čo sa zbláznili? Odchadzame radšej. Este sú tu ďalšie tri guesthouse. Dva majú takú zlú povesť na facebookovej skupine o tejto trase, a o treťom nič neviem. Kráčame a na ceste vidím stáť chlapa. Vravím Jozefovi, že on nás isto bude volať do toho pofiderného guesthouse. Je to tak, začal otázkou odkiaľ sme a potok nás volal na nápoje. Odmietame a ideme ďalej. Prídeme do posledného a pýtam sa či majú niečo na jedenie. Vymenuje polievku, šalát, kura,.. Polievka stojí 4€, raz toľko, čo som očakávala. Pivko, tretnkové, je za 2€, rovnako aj káva. Prekvapene na nás pozerá, že to si iba polievku dáme? Mám pocit, že tu tých ľudí vrcholne obťažujeme. Podľa googlu tu jedna noc stojí 50€ pre dve osoby. Sedíme vonku pri takom drevenom stole a obzeráme sa ako je tu všetko šupacky urobené, kadejako pozliepané. No zjeme polievku, dotlačíme sa chlebom a ideme radšej ďalej. Pani sa nás pýta, kde spíme. Nechcem jej narovinu hovoriť, že ideme stanovať, tak jej poviem Doberdol, 15 km vzdialená usadlosť s cca 1000 m prevýšenia. Začne nám hovoriť, že to nedojdeme. Tak jej vravím, že chodíme rýchlo a máme stan. Ďalej pokračuje, že dôjsť tam trvá 6-7 hodín, má večer pršať, po tme je to nebezpečné, divím sa, že nás pred medveďmi nevystríhala. Neviem, čo jej mám na to odpovedať, tak prosto odídeme. Najväčší stupák máme hneď na začiatku, ale som z tej pani napajedená, tak mi to ide strašne rýchlo. Za pätami sa nám zmráka.

Za pol hodinu sme na ceste odkiaľ už je stúpanie miernejšie. Počas krátkej chvíle prejdú okolo nás nas 3 autá. Nečakali sme, že to tu bude také frekventované. Prechadzame okolo absolútne nezmyselnej vyhliadky, tipujeme, že je financovaná z EU fondov a je to tak.

Prejdeme na chodníček a opäť, na chvíľu, na stranu Čiernej Hory. Ideme veľmi príjemným stúpaním cez les a lúky.

Prídeme do sedla Aljuci a za ním je nejaká ďalšia chata, už v túto ročnú dobu opustená, aj keď vyzerá, že odišli iba včera. Mali sme naplánované tu spať, ale ešte je skoro. Doberieme si aspoň trochu vody a pokračujeme.

Za 3 km je na mape označené pekné stanové miesto, tam sa potom rozhodneme, čo ďalej. Cesta stále ubieha rýchlo, žiadne náročné stúpania alebo klesania.

Prechádzame cez usadlosť Balqin, kde je tiež označený Guesthouse. Z môjho pohľadu vidím len 5 drevených chatrčí a neviem, v ktorej by som sa odvážila spať. Úplne nám to tu pripomína Gruzínsko.

Z diaľky vidím, že na stanovom mieste už sú postavené 2 stany. To som veru nečakala, že sa v októbri s niekým budeme deliť o miesto. Ešte pár stoviek metrov ďalej je prístrešok, ale pri lesnej ceste, to sa mi moc nepáči. Máme výhľad na Doberdol a vidíme, že sa blíži dážď. O 17:30 to teda ukončujeme, hľadáme vhodné miesto a rýchlo staviame stan. Ja idem medzitým po vodu, pre istotu beriem dáždnik a dobre som urobila. Za pár minút sa poriadne rozprší.

Nevidím prameň potoka, tak naberám do vreca a potom si to prefiltrujeme. Jozef má stan postavený, ale tak všakovako. Nemal čas ho podoťahovať, ani poriadne ukotviť a radšej schoval dnu batohy, aby nenavlhli. Sedí skormútený vnutri. Pri tom ako naťahoval tyvek (podložka pod stan), rozpučil dve vajíčka, ktoré sme si celý deň šetrili. Zjesť sa však dajú, a keď sa trochu najeme, asi budeme mať lepšiu náladu. Pršať neprestáva, tak sa prezliekame a chystáme spanie. Neviem sa rozhodnúť, na ktorú stranu si dať hlavu, asi sme to postavili na kopčeku a do oboch strán to je dodola. Uf, je náročné fungovať v tomto malom priestore. Jozef varí čaj a na večeru zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom a parmezánom. Keď prestane pršať ideme to ponaťahovať, nech nemáme ráno potopu v stane. Potom už iba umyjeme zuby a ideme spať. Internet tu nie je, takže blog pridať nemôžem a po napísaní dvoch viet zaspávam. Tak to radšej zabalím a idem spať. Síce prší, ale je celkom teplo.