Sardínia – deň 10
Piatok, 10.4.2026
Perda e Liana – Ulassai
→ 30 km ↑ 1174 m ↓ 1537 m
Budík máme na 6:30, ale absolútne sa nám nechce vstávať. Kvalita spánku bola dosť mizerná. Chvíľku si poležkame a potom Jozef začne variť kávu. Jedla už máme dostatok, tak sú aj bohaté raňajky. Obávam sa prvého postavenia na nohy. Je to dosť bolestivé, ale keď dôjdeme dnešných 30 km, tak si dlhšie oddýchneme. Výchádzajúce slnko osveľuje Perdu Lianu. Vonku je riadna zima.
Dlhé gate dávam hlavne kvôli slnku, ale mám na sebe aj neprefuk a rukavice. Začíname chodníkom okolo Perda Liana. Chodníček je pekne udržiavaný a je to veľmi pekný bod aj na jednodňovú turistiku. Jozef mi uteká. Dnes síce máme dosť času, ale on to chce mať, čo najrýchlejšie za sebou, tak to ma zas bude celý deň poháňať.
Po krátkom klesaní stúpame na Pizzu Margiani Pubusa (1321 m.n.m.). Chodník vedie popri skalnom útese, na ktorý sme mali včera výhľad. Trochu sa potom kľukatí, lebo sú tu nejaké jaskyne, tak aby to šlo okolo nich. Na vrchole je pozorovateľňa požiarov, ale zamknutá.
Opúšťame posledný vysoký kopec na našej trase a je pred nami dlhé klesanie. Hneď na začiatku mi podobere nohu a ledva to ustojím. Tu by veru pád nebol moc pekný. Pokračujem opatrnejšie, ale aj to za chvíľu opadne a ideme takým poklusom. Keď to zíjdeme do doliny napojíme sa na chodníček okolo rieky Rio Ermolinus. Je tu veľa prameňov, postavené lavičky, príjemná klíma a krásne stromy. Ja už som celkom hladná, tak si dávame prestávku pri jednom so stolov, pôjdem potom rýchlejšie Rieka má travertínový pôvod, takže sú tam pekne vymyté kadejaké slučky a jaskynky. Na jej konci je kemp Montarbu, vyzerá však byť ešte zatvorený. Nezastavujeme sa a pokračujeme okolo železnice, ktoré už síce oficiálne nefunguje, ale počas sezóny premávajú turistické vlaky a hneď by som na niečo také išla. Info tu.
Prichádzame k ďalšej rieke Riu Donna Pruna a úplne to tu vyzára ako v Slovenskom raji. Ešteže tu tak pršalo posledné mesiace a je to tu všetko také nasýtené. Bolia ma nohy, ale postupujeme celkom v pohode. Toto je presne ten typ turistiky, ktorý dnes zvládam. Celá oblasť je popretkávaná riekami. Musíme iba prejsť nejaký kopček, aby sme sa dostali k ďalšej.
Turistov stretávame až pri cuile Cappano Is Tostoinos. Tam si chvíľu sadneme, doplníme vodu, dám si keksíky a pokračujeme. Nastáva riadna zmena krajiny, dnes to máme také rozmanité. Kamenným chodníkom stúpame na skalnú plošinu. Pofukuje príjemný vetrík a máme výhľad na všetky strany.
Rozmýšľame či si dáme kúsok zachádzku do mesta Taquisara na kávu alebo to už potiahneme do Ulassai. Ale je to nakoniec zachádzka asi dva kilometre, tak radšej pokračujeme.
Dáme si v parku prestávku a dojeme všetko, čo máme. Premasírujem si nohy, tak hádam sa mi pôjde lepšie. Jozef ešte navrhuje, že mi niečo zoberie, ale zas tak zle sa mi nejde. Chceli sme si aj vodu dobrať, ale všetky fontánky a kohútiky sú vyschnuté. Máme dokopy asi liter vody a pred nami 9 km. Ideme to teda rýchlo doklepať, nech už nemusíme zastavovať.
Sme v doline, takže opäť musíme vystúpať hore, ale ide to serpentínami a po ihličnatom lese, takže ani slnko tak nepraží. Na vrchu prechádzame okolo jaskyne. Ideme do nej nakuknúť. Celé to tu je krasová oblasť a je ich tu po okolí veľa. Ďalej prechádzame okolo starej pevnosti Nuraghe Serbissi a je tam aj tabuľka, že vstup 5€, ale ide tadiaľ trasa. Chceme, čo najskôr skončiť, tak sa tam ani nejdeme pozrieť a prechádzame okolo búdky. Ujo chce od nás vstupné, ale vravíme mu, že sme iba prešli okolo, tak nás nechád ísť. Ďalej už postupujeme po ceste, tak ideme trochu rýchlejšie. Na poslednom stúpaní si krátim serpentíny skratkami. Dodola ma Jozef trochu popoháňa, nech pobehnem a sme rýchlejšie v cieľovej destinácii. Dávam si poslednú mini prestávku, aby si stupky oddýchli a už som odhodlaná to doklepať.
Na záver sa naše cesty rozídu. Ja chcem ísť po chodníku, po turistickej trase a on chce ísť po ceste. Som spokojná s mojim výberom. Idem po chodníku, ktorý vedie okrajom skaly a sú odtiaľ krásne výhľady na okolité skaly a celé Ulassai. Jozef ma už čaká v kempe, ja som sa šmotila. Vyzerá to tu dosť alternatívne a 90% návštevníkov sú horolezci. Hneď na úvod si Jozef berie veľké pivo, lebo už nemáme vodu a on je strašne smädný. Popri tom nám vedúci ukazuje miesta, kde si môžeme postaviť stan a tak všeobecne ako to tam chodí. Celý kemp je v lese a je odtiaľ krásny výhľad. Konečne sa zložíme, Jozef stavia stan a ja sa idem umyť. Potom ide Jozef a ja idem prať. Musím to prepláchnuť asi 6 krát, nech z toho nejde kalná voda. Povešiame si to na plot, oblečieme si, čo nám ostalo a ideme na nákup a najesť sa.
Sme dosť unavení a hladní, čo nie je veľmi dobré rozpoloženie na nákup, ale chceme to mať z krku. Kráčame do mesta, ktoré je asi 1,5 km. Nakúpime si na nasledujúce dva dni a ideme na pizzu. Všetci ľudia v pizzerii sú aj návštevníci kempu. Nedivím sa tomu, celá pizza tu stojí 7-8€. My si dávame klasicky Sicilianu a Capriciosu. Za 10 minút už papáme. Jozef si dal pivo a ja si šetrím miesto na tiramisu. Videla som nejakú fotku v recenzii a vyzeralo to strašne dobre. A teda aj to tak aj chutí. Našťastie Jozef nie je moc fanúšik a môžem to zjesť celé sama. Toto je vrchol spokojnosti. Ešte keby som sa mohla teleportovať do kempu, to by bolo špičkové. Ale aspoň nám do toho kopca trochu vytrávi. V stane ešte plánujem ďalšie dni. Rozhodli sme sa, že to nakoniec ukončíme pri mori. Zajtra si dáme kratší deň a posledný deň sa odpojíme od trasy Sentiero Italia.
