Peaks of the Balkans – deň 10

Nedeľa, 11.10.2026

Doberdol – Gjeravice

→ 15,7 km ↑ 1101 m ↓ 803 m

Celú noc s prestavkami pršalo, čo ma celkom dosť budilo. A kým si ja dám tie štuple do uší, to prejde aj pár hodín. Budík máme o 6. Mali sme taký optimistický plán, že dnes tých 37 km doklepeme, ale prší, tak spíme ďalej. O 8 vstávame, ale stále prší, takže Jozef varí vnútri kávu, raňajkujeme, ja píšem a čakáme. Podľa predpovede, ktorú mám načítanú, by malo prestať pršať o nejakej 9, potom hodinka slnka, a zasa dážď.

O pol 10 to ustane, tak rýchlo balíme a vydáme sa na cestu. Všade je riadne vlhko. Prezieravo som si obliekla nepremok kvôli vode na stromoch, cez ktoré sa občas predierame. V lese je vlhko a vyliezajú salamandry, za hodinu chodenia ich napočítam 20.

Streteme pastiera, ktorému ušli kravy, tak sa nás posunkami a citoslovcami pýta či sme ich nevideli. Odpovedáme podobným štýlom, síce sme ich nevideli, ale počuli sme ich zvoniť nad nami v lese. Až neskôr nám napadlo, že sme mu mohli ukázať fotku miesta, kde sme spali. Obzeráme sa po lese či nezbadáme nejaké huby, Jozef nosom vetrí, že by tu niečo mohlo byť.

Predpoveď sa naplnila a po hodine obstojného počasia začína popŕchať. Už sme v Doberdole a ideme do prvej chaty.

Keďže sa nám to dnes určite nepodarí dôjsť, nemáme dostatok jedla a musíme si tu teraz dať jesť. Pýtam sa, čo majú a koľko to stojí. Povie nám jendotnú cenu za jedlo, 10€ na osobu a veľké pivo za 3€. Dostaneme fazuľovú polievku a jedno vajíčko s dvomi plátkami uhorky, paradajky a mini kúskom syra. Aspoň toho chleba dali dosť. Jeden si zabalíme do cesty. Nevieme či sa máme smiať či plakať. Takéto ceny za takú porciu sme tu teda nečakali. Ale vnútri sa kúri, tak davame sušiť všetky veci. A keďže tu nikto iný nie je, tak sa rozložíme cez tretinu miestnosti. Čítam si recenzie na toto miesto. Je známe norovírusom, ktorý sa tu dosť rozšíril v roku 2023 a odvtedy sa pravidelne vracia. Asi to je vodou, v celej doline je kopa dobytka a je tam možnosť kontaminácie.

V hlavnej sezóne tu denne majú aj 100 ľudí, to sú šialené čísla. Vonku stále prší, tak pracujem na blogu. Prídu ďalší ľudia, Holanďania, ktorých sme obiehali, keď sme išli z Tethu. Asi tu túto noc spali a kvôli zlému počasiu išli iba na vychádzku po okolí. Jozef už je nervózny, že sme tam tak dlho, necíti sa tu dobre, nechce si dať ani ďalšie pivo, lebo ich nechce podporovať. Vonku ale stále občasne prší a má sa to nasledujucu hodinu zlepšiť. Príde tam nejaká skupina chlapov so zbraňami. Dávajú si tam obed. Pobalíme si veci a o 14:30 vyrážame. Platíme nakoniec 20€, za to jedlo, pivo a malý čaj. Už sa tešíme do Kosova. Prechádzame okolo veľkého nápisu “I love Peaks of Balkans” a odpájame sa od oficiálnej trasy.

Smerujeme na Gjeravice, najvyšší vrch Kosova. Ako je dosť popršané, hladina potokov je vyššia. Z nerozumu sa rozhodnem ísť po hladkých mokrých kmeňoch stromu, ktoré slúžia ako most. Jozef ide po kameňoch aj za cenu mokrých topánok. Aby som nespadla, idem veľmi pomaly a opatrne a trvá mi to trikrát dlhšie. Prechádzame cez stádo zmoknutých ovečiek.

Domčeky sú roztrúsené po kopcoch naokolo. Mierne pokračujeme po poľnej ceste. Stúpame do sedla Ali Peja. Po včerajšku sa mi zasa do kopca nechce, tak každú chvíľu stojím a na posilnenie pýtam cukrík.

Nebolo to až také hrozné, ako som si to predstavovala v mojej hlave. A sme už v Kosove, to sme radi. V tento upršaný deň nie je nikde ani nohy. Chodník pokračuje mierne a vlní sa po vrstevnici zahalených hôr.

Zbadáme v diaľke nejakú skupinku. Čo tu robia motorkári, v 2200 m. n. m.? Evidentne národný park je vhodné miesto na motokros. Hlava nám to neberie, takto ničiť krásnu prírodu priamo pod najvyšším vrchom krajiny. Chodia hore dole z jedneho kopca na druhý a zanechávajú po sebe dosť hlboko vyjazdené stopy. Som z toho velice rozčarovaná.

Pokračujeme okolo jazera Liqeni i Zemres, označované ako heart-shape lake. Jozefovi to pripomína jedine plastovú tašku.

Stúpame posledné serpentíny do sedla pod Gjeravice. Nevládzem, tak papám posledný croissant a otváram mentosky. Už je 17 hodín a vrchol je zahalený v hmle, tak jednoznačne zavrhujeme výstup.

Toto je veľmi pekná trasa, prechádza okolo ďalších jazier, ktoré majú prekvapivo veľa vody. Terén je dnes trochu obtiažnejší, buď klzké kamene alebo blato.

Postupujeme pomaly, a tak sa už musíme obzerať po nejakom mieste na spanie. Sme este stále dosť vysoko, 2200 m. n. m., ale nižšie to už dnes nestihneme. V noci má byť zamračené, tak by sme nemali umrznúť. Otvorí sa nám výhľad do doliny a takto z diaľky analyzujeme terén, kde by sa dalo stanovať.

Pri poslednom potôčiku si nafiltrujeme vodu a naberieme plné vrecia a ešte pár stoviek metrov pokračujeme. Nájdeme viacero adekvátnych miest, žiadne ideálne rovné. Nakoniec ostaneme na takom s pekným výhľadom, keď už máme poslednú noc takto v horách. Stan sa dnes podarí postaviť veľmi dobre.

Dáme si dnu veci a začne nám trochu popŕchať, aj keď v predpovedi už dážď nebol. Na večeru Jozef varí sáčkovú polievku, kokošku, ale nie je taká dobrá ako tá kosovská. Vodu filtrujem v stane a skoro mi pri tom ruky umrznú, ale môžeme si dať potom čaj. Hlavný chod je zemiaková kaša s tuniakom. Prestalo pršať, tak si ideme umyť zuby a vycikať sa. Mesto Decan ožiaruje oblačnosť. Chvíľu ešte píšem, ale zaspávam pri tom.