Peaks of the Balkans – deň 6

Streda, 7.10.2026

Vusanje – Teth

→ 26,5 km ↑ 1598 m ↓1802 m

Vstávame pred 7. Spalo sa nám špičkovo, žiadne zvuky, zvieratká a teplota tak akurát. Na raňajky máme omeletu, párky, zeleninu, med, džem, ajvar, fajný čajík a kávu.

Pri stole s nami sedí holandský pár, ktorý turistikuje po Čiernej Hore vrámci ich trojmesačného výletu. Pokračujú cez Grécko do Talianska. Zbalíme si veci, urobíme rannú hygienu a po 8 vyrážame. Vonku je veľmi sviežo. Sme vo výške 1000 m. n. m. a je tu silný mráz. Som rada, že sme túto noc nespali vonku. Dokonca si dávam hrubšie rukavice.

Trasa do Tethu začína po lesnej ceste, šmotím sa a nejako sa neviem rozhýbať. Obchádzame tú ženu, čo sme včera podvečer streli, tak predsa len došla. Začínajú nás obliehať nejakí ľudia a Jozef je z mojej rýchlosti zúfalý. Cítim to z neho, tak sa snažím zrýchliť. Na konci cesty je búdka, kde sedí ujo a vyberá vstupné do národného parku. Už sme na tieto búdky po ceste narazili, ale nikto v nich nebol. Toto je frekventované miesto, takže tam asi vyberajú každý deň. Cena za vstup je 3€ na deň za osobu.

Pokračujeme miernym stúpaním. Namiesto tradičnej trasy sme si vybrali alternatívu do doliny Buni i Jezerce. Kvôli tomu to dnes bude poriadna nálož výškových metrov. Hneď, ako sme začali stúpať do prudšieho kopca cítim, že moje stehná sú v dosť zlom stave. Prechádzame udalosťou Katun Zastan a na malú chvílu sa nám otvoria výhľady.

Včera som to ešte necítila a večer som sa nerozcvičila. Pripisujem to včerajšiemu nepríjemnému stúpaniu a záverečnému pobehu. Ešteže to nemáme dnes až tak veľa kilometrov a môžeme ísť pomaly. Šplháme sa hore nekonečným lesom, vypýtam si cukrík a hlavu sa snažím nejako zamestnať, nech nemyslím na to ako nevládzem.

Keď výjdeme z lesa, trasa sa zmierni a prechádzame do Albánska.

Otvárajú sa nám vyhľady na okolité skalnaté štíty. Toto je údolie jazier, ale prvé, ktoré zbadáme je vyschnuté. Pod vysokou skalnou stenou nájdeme ale také pekné tyrkysové.

Ideme si pri ňom dať obed, chleba s taveným syrom Zdenka a sendvič s nutellu. Suším si prepotené tričko a sedím zabalená v páperke v závetrí. Fučí studený vietor, zmena počasia sa blíži. O 12 pokračujeme v stúpaní do sedla Qafa Jezerec.

Pomaly stúpame vyšie do skalnatých časti. Prechádzame okolo úplne vyschnutého, obrovského jazera. Výzerá to akoby tam niečo padlo a urobilo veľký kráter.

Pri záverečnom stúpaní trošku zablúdime a namiesto sedla sa vyberieme na vrchol Bojes. V protiľahlých žľaboch vidíme ešte nejaké zbytky snehu.

Otvoria sa nám výhľady na balkánske Dolomity. Dnes to je veľká paráda, za každým rohom nás čaká nový výhľad.

Urobíme si spoločnú fotku a pustíme sa do klesania. Dodola sa mi ide oveľa lepšie, aj keď to je stŕme a šotolina. Jozef to má naopak, ten by najradšej šiel iba do kopca. Najprv klesáme prudko po serpentínach a potom prejdeme na miernejší chodníček. Často stojíme a niečo fotíme.

V doline vidíme vlniaci sa chodníček pôvodnej trasy, máme to k nemu ešte ďaleko. Jozef šomre cestou dodola, sú ti šotolinove serpentíny.

Zišli sme si 500 výškových metrov a už zasa stúpame. Mierne, rovnobežne s chodníkom v doline. Nemám silu, tak su dávam moju poslednú arašidovú tyčinku a šuchtám sa. Pozerám na hodinky koľko nám ešte ostáva vysokých, stále veľa.

Navyše sme pravé dopili vodu. Za kilometer by mal byť nejaký prameň, ale moc veľké šance mu nedávam. Je to trochu zachádzka, tak radšej rýchlo pokračujeme.

Pri každom výstupe už túžobne očakávam, aby bol posledný, ale nie je mi dopriate. Je to tu taká horská dráha, hore dole. Prechádzame aj okolo starých vojenských bunkrov. Dnes je naozaj krásny deň, aj najkrajšie výhľady, čo sme zatiaľ mali, len škoda že dnes tak nevládzem.

Dobojujeme to do sedla Qafa e Pejes a myslíme si, že to už iba zbehneme do Tethu. Veľmi sme sa mýlili. Dávame si cukríky, aby sme nemali úplne sucho v ústach a pustíme sa do brutálneho zostupu, 800 výškových metrov na 3 km.

Ono to až tak veľa nie je, ale keď k tomu pridáte šotolinový terén, tak to je nekonečné. Jozef celú cestu šomre aká to je grcanica. Za každou zatáčkou očakávam, že sa to zmení na pekný chodník, ale nie. Ideme takto až dodola. Stále však postupujeme svižným tempom a obiehame niekoľko ľudí a potulných psov.

Máme výhľad na dedinu Teth. Slnko už dole nesvieti kvôli vysokým horám. Naplánovala som koniec dnešnej trasy pri horskej kaviarni, kde je označené aj kempingové miesto, aj voda. Najprv sa teda ideme poriadne napiť a potom zhodnocujeme či ostávame. Kaviareň už je zatvorená a máme ešte hodinu čas do západu slnka. Rozhodneme sa teda pokračovať 2,5 km ku chate, kde je vyznačené kempovanie zadarmo. Zajtra hlási poobede pršať, tak čím toho bude menej, tým lepšie.

Do chaty dorazíme o trištvrte na 6 a ideme sa spýtať ako to tam funguje. Kuchyňu otvárajú o 6 a stan si môžeme postaviť vo vrchnej časti pozemku. Beriem jedno pivko a ideme sa rozložiť. Vôbec nás neteší množstvo psov, ktoré tu pobehuje, aj šteniatka. Musíme ich stále odháňať, tak dúfam, že sa v noci nespiknú a nezaútočia na stan. Chvíľu po nás prichádzajú dvaja Holanďania, ktorých sme už po ceste stretli. Jeden má ultralight výbavu, tak nájdeme spoločnú reč. Oni akurát dnes dokončili celý okruh. Veľmi dobre si to vyrátali, zajtra sa má kaziť pocasie. Aj preto je dnešná noc prekvapivo teplá, teplomer ukazuje 10°C. Dáme sa do pyžama a ideme sa najesť. Chcela som si dať palacinky, ale tie bohužiaľ podávajú iba na raňajky. Tak si teda dáme šalát, hranolky a bravčové rebierka. Popri tom upravujem fotky a v stane to pridávam. Jozef už spí, aj keď sa pred chatou ešte zabávajú miestni štamgasti a aj naši spolunocľažníci si majú veľa, čo povedať po ukončení trasy. Dávam štuple do uši, bufku na oči a hneď zaspávam.