Peaks of the Balkans – deň 5

Utorok, 6.10.2026

Veliki Hrid – Vusanje

→ 35,5 km ↑ 1387 m ↓ 2296 m

Spánok vnútri automaticky neznamená lepší spánok. V noci, z vonkajšej strany začali behať plchy a tie ich pazúriky strašne klepkali o drevo a bála som sa, že sa dostanú dnu a budú po mne behať. Za pár minút prestali a potom bolo ticho, ale opakovalo sa to párkrát za noc. Asi si zháňali nejaké oriešky pred zimou. Jozef bol o pol 4 cikať a podal mi štuple do uší, lebo mne sa po ne nechcelo zísť a som si vravela, že to zvládnem bez nich. S nimi som konečne tvrdo zaspala. O 6 mi zvoní budík a Jozef je veľmi rád, že už može vstávať. Vnútri je 4,5 °C. Na raňajky máme čaj a zemiakovú kašu s tuniakom. Dnes som dostala menštruáciu, nie úplne najvhodnejší deň na najdlhšiu turistiku, ale budiž. Dám si jeden ibalgin. Zdá sa mi, že keď som takto na turistike, tak sprievodné symptómy sú miernejšie. Ešte sa učešem a môžeme vyraziť. Vonku je prekvapivo príjemne, o pár stupňov menej. Začínáme trošku stúpaním a už aj na nas svieti slniečko.

Jozef hromží, že načo si dával tie nohavice. Ale ideme klesať východnou stranou, tam slnko dlho nebude. Do Plavu to máme 11,5 km a 1000 výškových metrov dole. Najstrmšie pasáže ideme chodníkom cez les.

Po 3,5 km dopĺňame vodu a Jozef si predsa len dáva kraťasy. Sme na lúke odkiaľ je výhľad na okolité kopce, ktoré sa začínajú zafarbovať.

Ako klesáme dole ku rieke, klesá aj teplota. Prejdeme po mostíku cez potok a potom to už máme po lesnej ceste až do mesta.

Páperku som už odložila, tak radšej kráčam svižnejšie, aby som sa nemusela priobliecť. Ideme síce rýchlo, ale energia dochádza, tak za chôdze papám croissant. Domy v okolí trasy sa premenili na bary a kaviarne, kde sa turista môže občerstviť. Otvára sa nám výhľad na Plav, také pekné mestečko pri jazere vo výške takmer 1000 m. n. m..

Pred 10 sme tam. Pri cintoríne sme svedkami bitky medzi nejakým túlavým psom a cintorínskou svorkou. Ako mačací ľudia, bojíme sa prejsť okolo. Nakoniec sa odvážime a ten túlavý pes našťastie nejde za nami. Tých cintorínov je tu viacero a aj niekoľko mešít.

V meste to poriadne žije. Kopa ľudí, kopa aút a hluk. Najprv chcem ísť do kaviarne, lebo som dnes ešte nemala kávu a budem potom lepšia. Náhodne do jednej vojdeme, ale vnútri je tak nafajčené, že za 10 sekúnd vnútri ma štípu oči. Ideme kus ďalej, do takej modernejšej, kde sa síce tiež fajčí, ale skoro nikto tam nie je. Nabíjame elektroniku a hľadám ubytovanie na túto noc. Po 5 dňoch si doprajeme sprchu. Rezervujem izbu v dedine vo vedľajšej doline za 34€. Ideme si dať taký skorý obed, čevapi, ktoré ja nezvládam zjesť, tak si ich balím do cesty. Nasleduje návšteva pekárne, kde kupujeme dva malé bochníky a nejaké sladké pečivo. Pred pekárňou sedia dvaja cudzinci a pýtajú sa nás či ideme Peaks of the Balkans. Dáme sa s nimi do reči. Sú z Austrálie a bicyklujú z Nórska do Južnej Afriky, blázni. Zatiaľ sú na ceste 5 mesiacov z 24. Vymeníme si instagramy, volajú sa cyclingabout a išli aj cez Slovensko. Ostáva nám už len nákup. Je trochu neisté kupovať na nasledujúce dni. Za dva dni budeme v Teth, kde je obchod, ale drahý a biedne zásobený. Navyše pôjdeme cez najnavštevovanejšiu časť trasy, kde bude ešte veľa podnikov otvorených. A v piatok hlásia heavy rain, takže to si dáme určite oddych. Ten nákup je teda taký dosť improvizovaný a to mi dnes moc nesedí. Do Vusanje to máme 22 km, z toho prvých 13 km je postupné stúpanie 1100 výškových metrov. Pustíme sa do toho. Nejde sa mi moc dobre, idem teda v tichu a konštantne. Jozef ma potom zamestnáva plánovaním cesty do Ázie. Vylučovacou metódou určujeme, ktoré krajiny by sme chceli navštíviť. Cesta mi teda celkom ubehá, aj keď sa necítim dobre. A je to také príjemné stúpanie, že ideme celkom rýchlo. O 14 si dávame prestávku, dám si druhý ibalgin a pridávam blog. Chcela som už v meste, ale nejako na to nebol čas. Nie som ani moc hladná po tom obede, tak si dám iba jablkovú šatôčku.

Za hodinu pokračujeme. Stúpanie sa presunie z lesnej cesty na chodníček. Celá dnešná trasa je zatiaľ celkom nezáživná, a to už máme 20 km v nohách.

Konečne sa nám otvoria výhľady. Pozeráme sa na miesta kadiaľ sme včera kráčali a vidíme v diaľke stúpať dym.

Doberáme vodu a pustíme sa do brutalistického stúpania. Vedela som, že tam je, ale neuvedomovala som si aké zle to až môže byť. Je to krátke, ale veľmi výživné. Toho pol kilometra ideme asi pol hodinu a odišli mu pri tom lýtka aj zadné stehenné svaly.

Za odmenu sa nám otvoria výhľady na Zla a Dobra Kolata, krásne skalnaté vrcholy. Ešte však nemáme dobojované dnešné výškové. Vystúp na Bora peak už je ale miernejší.

Pôvodne som tu chcela stanovať, miest tu je veľa, ale je to v 2000 m. n. m., tak by nám tu asi bola dosť zima.

16:45 začíname klesanie do Vusanje, 9 km a opät 1000 výškových metrov. Máme necelé dve hodiny do západu slnka. Dodola sa mi našťastie ide oveľa lepšie, takže nasadíme vysoké tempo.

Akurát je zlata hodinka a okolité hory sú zaliate zlatým svetlom, krása.

Dávám si pre istotu ešte croissant, aby ma nevyplo 2 km pred cieľom. Dupkám dodola a užívam si výhľady kým sú.

Prechádzame okolo jedného nemeckého páru, ktorý tam stanuje a kúsok nižšie obiehame mladú ženu, ktorá dúfam, že to dôjde. Pri farme akurát zvolávajú ovečky, majú aj také parádne, dvojfarebné.

Odtiaľ už vedie lesná cesta, takže miestami pobehneme. Kilometer pred koncom zastaví Jozefa nejaký pán, že či nemá nožík. Vyťahujem z batoha a Jozef odreže trúbku trčiacu zo zeme. Pán vie trochu po anglicky, tak sa pýta odkiaľ sme a či sa nám tu páči. Jeho zvláštna aktivita sa stane jasnejšou, keď prídeme k skupine chlapov, okolo rozkopanej cesty odkiaľ vyteká voda. Nezdržujeme sa, chceme byť rýchlo na ubyrtovaní. Akurát zapadlo slnko, tak máme ešte výhľad na dolinu, ktorá nás zajtra čaká.

K ubytovaniu ideme dákou zatopenou skratkou a okolo kravičiek, ale hlavne že sme tam rýchlejšie. Tak dnes nakoniec 35 km, už smrdím ako tchor. V guesthouse nám ukážu izbu, jednoduchá s parádnym vyšívaným obrazom. Hladní moc nie sme, takže večeru si nedáme. Ideme sa osprchovať, normálne noví ľudia z nás. Na večeru dojedáme čevapi z obeda a rezervujeme ubytovanie na ten upršaný deň. Namiesto písania doháňam deficit sociálnych sietí za posledné dni, ale nakoniec sa k tomu predsa len dostanem. Spať idem pred polnocou.