Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 11
Pondelok, 12.10.2026
Gjeravice – Junik
→ 20,9 km ↑ 196 m ↓ 1739 m
Očakávam ráno, nespí sa mi moc dobre a každú hodinu sa budím. Našťastie máme budík už o 6, lebo to dnes chceme, čo najskôr ukončiť. Veľmi mierne sa brieždi, pod nami je inverzia.
Eště že sme to včera nestihli, je to krása. Dokonca dávam točiť timelapse na východ slnka. Na raňajky máme vietnamskú hovädziu polievku a čaj. Teplota ráno v stane je 1,6°C, ale ešte to klesá. Slniečko už vyšlo a teplota veľmi pomaly stúpa.
Dávam ešte točiť ako sa balíme. Za pol hodinku to máme, umyjeme zuby a o 7:40 vyrážame. Máme pred sebou hrebeňovku po kosovsko/albánskej hranici a potom zošup dole do Kosova. Za nami máme stále výhľad na Gjeravice.
Dnes je krásny deň a ako postupujeme oblačnosť sa nám vyhýba. Ráno bola iba dole a ako klesáme, tak sa postupne premiestňuje hore. Postupujeme naobliekaní v páperke a rukaviciach. Keď sme na náveternej strane, tak fúka silný a studený vietor a rozháňa oblačnosť.
Jozef to chce odfotiť na dlhú uzávierku, tak si dáva foťák na statív, ale je tam moc svetla. Fotíme teda ďalšiu spoločnú fotku, nezvyčajné. Chodník sa vlní po hrebeni pomedzi červené čučoriedníky.
Na naše znechutenie narazíme na ďalšie motokrosové trasy. Minimálne na 5 kopcoch a niektoré už majú známky erózie. Rozmýšľam či o tom tí ľudia vedia a tolerujú to, alebo je to nejaký problém poslednej doby.
Veľmi mierne klesáme, pokračujeme cez takú usadlosť a snažíme sa držať značnej trasy. Doberáme si vodu v pekne vybudovanom prameni.
Nohy máme úplne premočené od ranej rosy. Už začínam byt celkom hladná, ale za kilometer by mala byť útulňa, tak to tam pôjdeme obzrieť. Pomaly sa dostávame do pásma lesa a tam nájdeme zastrčenú úplne parádnu útulňu.
Normálne tam má splachovací záchod, piecku, umývadlo, priestor na spanie. Už som sa na ten záchod tešila, ale nesplachoval, tak som predsa len musela ísť kopať. Jozef ma vnútri čaká s polkou chleba s tuniakom, a do cesty si dáme ešte čokoládu. Ďalšie jedlo už sú iba mentosky. Odtiaľto začína seriózne klesanie. Vyše 1000 m na 10 km.
Ide sa prekvapivo dobre, trasa vedie po lesnej ceste. Jozef povie nahlas, že je prekvapený kvalitou chodníka, lebo sa toho zostupu obával, ale to nemal robiť. O 100 m trasa odbača do lesa na prudký chodník, kde je veľa blata pokrytého lístím.
Našťastie to nie je až taký dlhý úsek. Nachádzame sa v lesoch, kde kedysi prebiehali boje, takže tu a tam narazíme na nejaký pomník.
Odrátavam posledné kilometre a naivne dúfam, že by sa nám posledných 6 km mohlo podariť odstopovať. Dávam si na posilnenie mentosky. Ideme po lesnej ceste, ktorá sa nám zdá nejako zarastená, a tu zrazu, cesty niet. Bol tu už dávnejšie zosun pôdy, ale chodník tadiaľ stale vedie. Dúfame, že to bola posledná nástraha. Jozef sa tu obzerá po huboch, lebo zdá sa tu byť celkom vlhko, a predsa na jeden narazíme, v strede cesty.
Prepletám rýchlo nôžkami po kamennej ceste. Vidno, že sa blížime do civilizácie. Napojíme sa na asfaltovú cestu v dedine Gjocaj. Asi sme v nejakej milionárskej štvrti, sú tu postavené obrovské vily, s vysokým plotom a kamerovým systémom. Tak odtiaľto asi nič nestopneme. Narazíme tu opäť na vyhliadku, taký oblúkový chodník, čo ide ponad zráz. No, tipovala by som, že to je skôr chodník a vysypávanie smetí. Opäť veľmi užitočná stavba financovaná z EU.
Pri ceste sú parádne jablone a Jozef má dostatočnú výšku na to, aby si mohol odtrhnúť jablká, na ktoré ostatní nedostali. Ja moc jablká nemám rada. Rastú tu aj gaštany, orechy, drienky a černice.
Rýchlym tempom schádzame do doliny k frekventovanejšej ceste. Diskutujeme či sa nám ešte oplatí stopovať, keď už sme 3 km od mesta. Ako sa napájame na hlavnú cestu, tak pri nás zastaví auto. Chlap po anglicky nevie, iba po nemecky. Poviem teda názov mesta, tak nám kýve rukou nech nasadáme. Vzadu má bordel, tak ideme radšej na korbu, to sa Jozefovi veľmi páči.
Za 5 minút vystupujeme v mestečku Junik a hneď smerujeme na kebab. Dáme si po kebab tanieri a hranolky navyše. O 14 by nám to malo ísť do väčšieho mesta Gjakove. Spýtame sa, kde je autobusová stanica a ideme tam. Naozaj autobus o 14 ide. Vodič sa nás ešte pýta kam ideme ďalej a jeho dcéra nám cez telefón robí prekladača. Zajednávam také lepšie ubytovanie v centre mesta. Myslela som si, že tam je recepcia, ale je to zamknuté. Ideme sa teda prejsť po centre, čo sú také drevené domčeky a v každom je iný podnik s inou hudbou. Nájdeme kaviareň na okraji a píšem ubytovaniu na whatsapp, tam dostanem odpoveď hneď. Vyzerá, že sme v hoteli sami, rozbalíme sa na celú izbu. Osprchujeme sa, Jozef perie a ja píšem blog. Večer sa ideme najesť do celkom vzdialenej reštaurácie, ktorú Jozef vybral preto, lebo v recenzii niekto písal, že majiteľ im dovolil prespať v stane na záhrade. Podnik je to veľmi pekný, len v októbrový pondelok, úplne prázdny. Čašník vie perfektne po anglicky, tak si aj necháme poradiť a pýta sa nás odkiaľ sme, a čo robíme v Kosove. Jozef si dá mix mäsa a ja pljeskavicu so syrom a cesnakom. Ešte stále sme dosť najedení z obeda. Čašník čoskoro odchádza, praje nám príjemný pobyt a že máme na Slovensku odkázať, aby uznali Kosovo, že si to zaslúžia. Čakala som kedy počas nášho pobytu niekto poukáže na to, že Slovensko neuznáva Kosovo. Keďže už nemáme moc hotovosti, tak sme chceli platiť kartou. Čašník musel majiteľa navigovať cez videohovor, ale zvládli sme to. Po večeri ideme pozrieť na zastávku minibusov, či tam nie je napísané kedy to ide do Bajram Curri. Nič také nenájdeme, tak sa spýtame náhodne človeka, vraví, že o 9 to chodí. Ten autobus, čo som našla na internete chodil iba cez leto, tak zajtra budeme musieť improvizovať. Ešte nekončíme, iba sa presúvame.
