Koman lake, norovírus, protesty – deň 12-14
Utorok, 13.10.2026
Gjakova – Koman lake – Tirana – Durres
Vstávame o 7, je tu podlahové kúrenie tak nám v noci bolo moc teplo a nevyspala som sa veľmi dobre. Izbu dáme do pôvodného stravu za pol hodiny. Ako prvé ideme vybrať peniaze, za čo platíme 5€ poplatok. Potom sa ideme spýtať na zastávku či nám niečo ide. Pýtame sa pána v neďalekej zmenárni. Zavolá si na pomoc ďalšieho a ten ďalšieho. Vznikne balkánske riešenie problému kedy sa okolo nás dohaduje 10 pánov. Vraj nám to ide o pol hodiny, je verdikt. Ideme teda do pekárne na burek a na kávičku. Stojíme, čakáme, začne popŕchať, volajú nás na čaj kým čakáme. Jozef začína byť trochu znepokojený, lebo zatiaľ tu neprišla žiadna maršrutka. Nakoniec ale prichádza, ale bohužiaľ sa už z Bajram Curri vracia, ráno odzhádzala o 7:45, minuli sme ju o 15 minút a opät ide až o 12, čo je moc neskoro. Ideme teda na druhý koniec mesta a skúsime niečo stopnúť.
Prechádzame okolo jedného kruháču, a zrazu sa nám zdá, že tu stojí a čaká nejako veľa ľudí. Poobzeráme sa a hľa, jedno rozbité auto má ceduľku Bajram Curri. Pýtame sa strýca, koľko to stojí. Za 5 € na osobu nasadáme a hneď vyrážame.
Za 2 minúty stojíme pri mesiarstve, za ďalších 10 v obchode a urobíme ešte ďalšie 3 zastávky. Na hranici dávame pasy. V Bajram Curri vykladá vrecia zemiakov a papriky. Pýta sa nás kam ideme a je odhodlaný nás odviesť na trajekt do Fierze.
Ide nám to až za tri hodiny a chceli sme sa tu ešte pomotať, ale však dobre. Za cestu si nakoniec vypýta 20€, čakala som takých 15€, ale chytil sa príležitosti, že sme sa nespýtali na cenu. V prístave je mŕtvo, otvorený jeden podnik, tak si dáme kávu a v páperkách sedíme na terase. Riadne tu fučí. Obliekam si aj zatepľovace kraťasy a Jozef nohavice. Pomaly sa začínajú zbiehať ľudia. O 12 prichádza trajekt a kaviareň je zrazu plná Američanov. Do toho prichádza autobus z Valbony, takže ďalší Američania. Jozef má na tvári znechutený slavic výraz. Ideme radšej na loď. Chytíme si pekné miesta na trajekte, na vrchnej plošine, len tu fučí jak lapené. Idem sa schovať do závetria. O 13 vyrážame. Prvých 10 minút je každý vonku a všetko točí. Tu dole jeseň este úplne nezačala.
Aj tu je nedostatok vody, hladina vody priehrady Koman je o 3 metre nižšie ako normálne. S Jozefom v tichu sedíme asi pol hodinu a vedľa nás sa dvom Američanom nezavrú ústa.
Vzdávam to a idem si sadnúť dnu, do ticha, a dať si burek. Za 5 minút prídu za mnou a sadnú si na sedadlo predomňa, tak idem zas von. V polovici cesty vystupuje taký pár, čo si aspoň milión fotiek urobil a sú ubytovaní v takých minidomčekoch na kopci nad priehradou, kde nevedie žiadna iná cesta. Na viacerých miestach tu sú vybudované takéto chatky. Okolie priehrady sú prudké skaly, veľmi pekné prostredie, len keby ten ľadový vietor nefúkal.
Plavba trvá 2,5 hodiny a stojí 10€. Je tu vlastne monopol jednej spoločnosti, ktorá zabezpečuje aj prepravu ďalej. My sme nakoniec vybrali cestu do Tirany a odtiaľ sa chceme dnes ešte dostať. Cesta trvá 2-3 hodiny v závislosti od premávky. Prvú časť cez kopce radšej zadriemem, aby mi nebolo zle. Potom stojíme pri jedenej reštaurácii, aby sa šofér najedol a my si dáme kávu, už 3. dnes. Okolo letiska ideme o 18, nikto tam nechce vystupovať, tak ani nezachádzame. Ešte si vravím, že ako dobre sme to stihli. Radujem sa však predčasne. Ukážeme šoférovi stanicu na kraji mesta, kde by sme chceli vystúpiť. Zakýva nám hlavou, že dobre. Ideme okolo a vravíme mu nech nám zastaví a on, že nie. Vytočí na telefóne svoju dcéru, aby nám vysvetlila, že tam nemôže zastaviť, lebo by dostal pokutu a on nás musí odviesť do centra. Jozef je dosť naštvaný, každé druhé auto len tak zastavuje vedľa cesty, a navyše sme v autobuse iba 4 ľudia. Je neoblomný, nezastaví nám. Nasleduje teda 40 minút v trojkilometrovej kolóne. Keby sme nemali batohy v kufri, tak normálne vyskočíme a ideme späť. Teraz musíme túto strastiplnú cestu strpieť, tak aspoň pridávam blog. Konečne nás vysadí, aj s tými ďalšími ľuďmi si šomreme aké to bolo hrozné. Je 19 hodín a ideme pešo späť. Nechceme v Tirane tráviť noc. Chceli sme sa dnes dostať do Vlore, ale to už sa asi nepodarí. Skočíme si do obchodu po vodu a nejaké snacky a rýchlo kráčame. Cesta späť nám trvá pol hodinu. Na stanici už je mŕtvo, ale predsa len ešte jeden ide o 21 do Durresu. Ideme sa najesť do nejakej kebabárne pri stanici. Ja si dám iba hranolky, a Jozef nejakú pitu s qofte a pivo. Zatiaľ bookujem ubytovanie, beriem také lepšie za 24€. Jozef ide na záchod a keď sa vráti, vyjaví mi, že všetko, čo práve zjedol aj vyvracal. Prvá moja myšlienka, chytili sme norovírus, ajaj. Rozmýšľam, či by to mohlo byť ešte niečo iné. Ideme na autobus, už sedíme a Jozef vyštartuje von a vyvracia sa uprostred parkoviska. Ukazujem šoférovi, nech mi ešte otvorí úložný priestor, beriem vodu, bundu a toaleťák. Cesta trvá asi 40 minút, tak hádam to zvládne. Príde mi to strašne dlhé a Jozefovi ešte viac. Sledujem ako sa odpočítavajú kilometre. Našťastie autobus stojí aj bližšie k ubytovaniu a máme to iba pol kilometra. Vystúpime, Jozefa úplne trasie a je biely ako stena. Vediem ho na ubytovanie a bojím sa, aby ho tu niekde nezložilo. V obchode ešte rýchlo kúpim minerálku a už len kúsok na ubytovanie. Jozef sa prezlečie, umyje si zuby a ľahne si pod spacák, plachtu a ešte zo skrine vyberám paplón. Dávam mu čierne uhlie, ak by to bolo náhodou z jedla, a paralen. Idem sa osprchovať, oprať Jozefovi nohavice a očistiť mu tenisky. Mne zatiaľ nič nie je, ale mám tucha, že to príde. Je to 2 a pol dňa, čo sme boli na chate v oblasti, kde sa to vyskytuje. Kedy sa to prejaví je individuálne, môže to byť v rozpätí 12-72 hodín.
Streda, 14.10.2026
Durres
O 6 ráno to prišlo aj na mňa, cca 12 hodín po Jozefovi. Neviem, ktorou stranou to pôjde skôr. Úspešne sa mi podarí vyložiť oboje. Uf, je mi dosť zle, snažím sa udržať dúšok vody v sebe. Píšem na ubytovanie či môžeme ostať ešte jednu noc. Našťastie je to v poriadku, neviem ako by sme sa v tomto stave presúvali niekde inde. Píšem aj do spoločnosti, ktorá nám vybavovala permity. Mali v emaily poznámku, že aby sme napísali ak niečo dostaneme, nech vedia rozsah a môžu upozorniť ďalších turistov. Stále som na tom lepšie ako Jozef, ktorý má teplotu. Nemáme už paralen, tak idem teda do lekárne a do obchodu po nejaké banány, minerálku, džús a piškóty. Riadne mi ubrala energiu táto vychádzka. Celý deň ležíme v posteli, Jozefovi sa na obed začne prilepšovať a už aj niečo zje. Mám to trochu miernejšie, tak aj ja skúšam trochu banánu. Pozeráme bratríčka a potom IT Crowd na youtube. Pomedzi to občas zaspím a aj mi príde trocha zvýšená teplota, ale do večera sa to zrovná. Spať už ideme v relatívne dobrom rozpoložení, niečo sme spapali aj vypili, a zajtra sa pravdepodobne presunieme ďalej.
Štvrtok, 15.10.2026
Durres – Vlore
Ráno sa cítime o poznanie lepšie. Píšem na ubytovanie, že sme mali nejaký žalúdočný vírus, aby boli pri upratovaní opatrní a poriadne to tam vydezinfikovali. O 10 odchádzame, ideme obzrieť pláž a pešo na autobusovú stanicu.
Po ceste nás stopujú otravní taxikári. Pýtame sa vodičov autobusu či ide niečo do Vlore. Jeden starší pán aj vie, ale nevie to podať našou rečou. Po pol hodine čakania sa dovtípime, čo myslel. Musíme sa presunúť na druhú stanicu Plepat, ktorá je na opačnom konci mesta. Nastúpime na lokálny autobus. Ešte asi 10 minút čakáme na stanici a zatiaľ okolo nás prejde protest študentov, zablokovali premávku a robia hluk.
Všetci v autobuse na mobiloch pozerajú nejaké správy z prostestov. Čítame správy o protestoch v Albánsku. Keď sme boli v Tirane, necelý kilometer od nás sa odohrávali najväčšie protesty a podpálili budovu ministerstva školstva. Protestujú každý deň už vyše 4 mesiace. Tu je článok, ktorý ozrejmuje celú situáciu. V skratke Ivanka Trump chce stavať / stavia rezorty na ostrove a aj na protiľahlej pevnine, obe oblasti sú v chránenej oblasti. Zákony boli pozmenené tesne predtým ako im bolo povolené tam stavať. Nikto doteraz nevidel tie povolenia a ani vplyvy na chránenú oblasť. Celé to je len špička ľadovca skorumpovanej vlády, ktorá rozpredáva krajinu pre svoj benefit. No a teraz sa do toho pridali tí študenti, po vzore Francúzska, ktorí nevidia budúcnosť v tejto krajine a zvrháva sa to do vandalizmu. Našu stranu nezablokovali, a tak vyrážame. Za 5 minút vystupujeme na druhej stanici. Pýtame sa dákeho šoféra a ten nám poradí ísť autobusom do Lushnje a odtiaľ stopnúť ďalší do Vlore. Príde za nami mladý muž z nejakej západnej krajiny a pýta sa nás ako tie autobusy fungujú. Tak sa zasmejeme, že prosto sa musí spýtať a hádam mu poradia dobre. On sa potrebuje dostať na letisko, tak ho aj so šoférom nasmerujeme. My za 10 minút vyrážame a za pol hodinu vystupujeme na čerpacej stanici, platíme 8000 lek. Tam máme počkať a zakývať, keď pôjde niečo do Vlore. Sedíme asi 10 minút na múriku a ide autobus do Vlory. Mávame, ale šofér nám kýve rukou, že nezastavuje. Chlapík tu pri ceste predáva CDčka, normálne stojí a máva CD, nevieme, koľko sa mu asi podarí toho predať.
Ide autobus do Sarande (juh Albánska), tak nastupujeme. Vzadu má také gaučové sedadlo, tak sa tam aj s batohmi rozbalíme. Za 10 minút zastavuje na krátku prestávku. Dobre sa mi sedí, je tam príjemne teplo a po náročných dňoch ma úplne vypne. Budím sa až keď šofér kričí Vlore. Vyloží nás na jeho okraji a odporučí nám kam sa postaviť, aby sme stopli autobus do centra. Sú to ale 3 km a je tu chodník, tak sa prejdeme.
Hneď nám zastaví nejaké auto či nechceme taxi, každý sa tu chopí príležitosti. V centre hľadáme zmenáreň a zmeníme ešte 150€. Centrum je plné policajtov, sú tu vytrhané lavičky, koše, lampy, ale ulice už prázdne. No neviem, čo dosiahnu takýmto vandalizmom.
Akurát nám cestu skríži dieťa na elektrickej kolobežke a púšťa sa do posledného stojaceho koša, ale dáka pani ho rýchlo spacifikuje. Ideme sa najesť do reštaurácie, nájdeme pekný lokál, kde obsluhuje starý pán, čo vyzerá ako Jozefov otec. Dáme si kuraciu polievku, kura s ryžou a cestoviny s rajčinami. Zmena oproti nášmu typickému kebabu. Zajednám ubytovanie a beriem jedno z najlacnejších za 15€, ale s dobrým hodnotením. Rovno im píšem, že za 15 minút sme tam. Už asi viem prečo bolo také lacné. Kúpime si melón po ceste, za 3€. Prechádzame cez dosť zlú oblasť. Smrad, bordel, šedý potok, rozostavané domy, a tam je učupené naše ubytovanie. To je úplne v pohode a ďalej ku pláži už to je v lepšom stave. Zložíme si veci a ideme pozrieť na pláž. Jozef si kúpi pivo. Pri pláži je borovicový les plný odpadu, a ako som sa dočítala neskôr, tak aj chemikálií z neďalekej bývalej továrne na plasty. Chcela som si aspoň nohy namočiť, ale bojím sa ísť bosá po tejto pláži. Všade sú odpadky, občas potkan, psy, zanechané lehátka a dáždniky už zatvorených podnikov. Jozefovi ani pivo nechutí, možno z doznievajucej virózy, možno z mojho zachmúreného výrazu. Ideme smerom k lepšej časti, už sú tu aj nejaké hotely na pláži, a zrazu, 3 polorozpadnuté cigánske bytovky. Okolo nich pobehujú sliepky, moriaky, kozy, kone, neskutočne bizarný obraz. Ideme radšej na ubytovanie, stavíme sa ešte v obchode na vajíčka a rajčiny, a ideme oddychovať. Z ubytovania vidíme krásnu oblohu zapadajúceho slnka. Bol by to býval pekný západ slnka, keby sme vydržali na pláži. Dnes ale nie je ten deň.
