Prechod Llogara – Himare – deň 15
Piatok, 16.10.2026
Vlore – Llogara – Gurra
→ 16,4 km ↑ 1691 m ↓ 1392 m
Vstávame o 7, resp. Jozef už je dlho hore a buntoší, ale aspoň mi urobí raňajky, vajíčka s rajčinami. Po týchto dňoch som trochu bez nálady až som pozerala či nám to domov neletí skôr. Spomínam na Leuška a zrazu niečo zamňauká. Jozef sa ma pýta či pozerám nejaké video s mačkou. Idem otvoriť dvera a dnu vbehne parádny kocúr, ktorý strašne hlasno mňauká. Len my nemáme žiadne papanie pre mačky! 5 minút mňaučí ako šialený a potom sa odoberie odpočívať na schody. Pobalíme sa a o 8 vyrážame.
Ideme pešo smerom na dedinu Orikum a opäť prechádzame cez “reprezentatívnu” časť mesta.
Nakúpime si na ďalšíe 3 dni. Je to tu dosť drahé, začínam trochu viac chápať tú ich nespokojnosť. Aj nafta tu stojí 2,15€, čo je strašne veľa na krajinu s tak nízkym hdp. Skočíme si na kávu, do pekárne a pokračujeme po promenáde s nádejou, že pôjde nejaký autobus a stopneme ho. Táto časť mesta je o dosť krajšia, pekná promenáda vybudovaná a čistá pláž.
Stopneme autobus do Orikum. Jozef si pri nastupovaní roztrhne batoh. Za pár minút vystupujeme a platíme 2000 lek na osobu. Kráčame na okraj dediny, kde sa napája obchvat a začíname stopovať. Za 10 minút nám zastaví pán na starom VW. Rozpráva nanajvýš po taliansky. Vykladá nás pri odbočke na sedlo Llogara. Teda, starej odbočke, urobili už novú ešte pár kilometrov ďalej, len to nie je na mapy.com. Pešo kráčame okolo skrachovanej pumpy a kaviarne. Jozef si vybavuje nejaké pracovné veci. Kráčame už hodnú chvíľu a stále žiadne auto, až nám to príde divné.
Po troch kilometroch sa napojíme na tú novú cestu a premávka je hneď frekventovanejšia. Do sedla to je ešte 7km a 700 výškových, čo sa nám kráčať nechce, tak stojíme a stopujeme. Po 10 minútach nám zastaví nejaký týpek. Chce peniaze, no dobre teda, pýtame sa koľko. Mám pocit, že som zachytila 5€, čo je za nás v pohode, tak si to ešte overujem či nás hodí kam chceme. Vypýta si môj telefón, čo je divné, tak iba mu ukážem mapu kam chceme ísť a pevne ho držím v ruke. Furt melie niečo o nejakom hoteli, trikrát sme mu povedali, že nechceme hotel. Pýtam sa ho kam teda ide? Ale jeho znalosť angličtiny je 0,0000 nič. Normálne mladý človek, aby ani nerozumel “where” a “go”? Takto sem turistov teda nepritiahnu. Nemáme už naňho nervy, tak ho pošleme preč, za chvíľu nám zastavujú dve Rakúšanky a už sa vezieme do sedla. Po 12 si nahráme trasu do hodiniek a vyrazíme, máme pred sebou vystúp na Maja Cikes (2045 m. n. m.).
Cieľ som dala k jedinému prameňu na trase, uvidíme, či tam bude aj miesto na spanie. Trasa je zatiaľ dosť frekventovaná, stretáme veľa Nemcov. Za kilometer na vyhliadke si dávame obed, syrový a mäsový burek. Potrebujeme silu na nasledujúce stúpanie vyše 1000 výškových metrov. Po víruse nie som úplne svieža, ale postupujeme pomaly a plynule. Stúpame väčšinou cez starý borovicový les.
Po 3 km, keď sa dostaneme na hrebeň, sa terén zmierni.
Ale aj začne poriadne fúkať. Obliekame neprefuky, rukavice a čiapky. Keď kráčame po slniečku, tak je príjemne teplo, ale ako náhle sa dostaneme na tienistú stranu hrebeňa, akoby sme otvorili dvere do chladničky.
Konečne sa dostaneme na vrchol, krásne výhľady všade do okola. Ala ako pozerám, tak pozerám, nevidím nikde chodník ďalej. Nasleduje brutálny zošup dole a tam v šotoline je jemný náznak chodníka.
Mám trochu strach, dnes nie som úplne v plnej sile a nevidím kam to pokračuje, rozmýšľam či to neotočíme späť. Rozhodneme sa pokračovať ďalej, k prameňu to máme ešte 7 km. Dúfala som, že po výstupe sa zvýši naša rýchlosť, ale veľmi som sa mýlila.
Najprv to tou šotolinou zíjdeme dole, potom ideme hore okolo takého rozpadajúceho sa útesu, a keď už trochu zíjdeme na miernejší kopec, tak chodník neexistuje a všade rastú pichľavé sukulenty. Orientujeme sa podľa gps a občas narazíme na chodník, ktorý vychodili ovečky. Začína fúkať silný, studený vietor.
Aj som to v predpovedi videla, že 10 m/s, ale kým som si to neprepočítala na kilometre (36 km/h) som si neuvedomila, aké silné to je. Občas mám problém udržať sa na nohách a som rada, že už nie sme v tej najstŕmšej pasáži. Obchádzame stádo ovcí a dúfame, že si nás nevšimne žiaden pes. Nanešťastie všimne, a vyštartuje po nás, ale až vo chvíli, keď už sa od stáda vzďaľujeme. Je tam aj pastier, tak asi by nám nič neurobil.
Snažíme sa nasadiť, čo najrýchlejšie tempo, chodník je teraz mierne viditeľný. Na mape sú označené prístrešky, čo sú pravé obydlia pastierov, a teda aj oviec a psov. Obchádzame ešte ďalšie dve stáda. Najviac nepríjemná vec pre nás je pes. Do toho ten ľadový vietor, doškrábané nohy, neexistujúci chodník. Nadávam si, čo som to vymyslela. Nemôžem si prosto užívať pobyt pri mori? Potrebujem zažiť vysokú dávku nekomfortu, aby som zatúžila po odpočinku? Ani rozprávať sa nemôžeme, lebo cez ten vietor nie je nič počuť.
Zapadlo nám slnko a my sme ešte kilometer od prameňa. Chodník je ale v najlepšom stave, lebo tam asi chodia aj pastieri po vodu. Pevne veríme, že pri tom prameni bude aj nejaké miesto na stan, akeby bolo ešte aj v závetrí, to by bolo super. Za šera prídeme k výdatnému prameňu, doplníme všetky fľaše, nasadíme čelovky a pokračujeme. 100 metrov od prameňa ideme skontrolovať miesto pod chodníkom. Je tam zrúcanina domu, v ktorom je dosť miesta na stan. Na dnes to teda balíme. Máme stan na paličky, takže, základom pevného postavenia je dobré ukotvenie, čo sa nám pomocou kameňov nedarí, a už vôbec nie v tomto vetre. Vhodné miesto nájdeme aj vedľa domu, na podmienky za akých staviame, si myslím, že to je veľmi slušne. Na večeru Jozef varí dve slepačie polievky. Ja si dám zatiaľ croissant a ešte si aj jeden nachystám na noc. Nejako máme stiahnuté žalúdky po tom víruse a nie sme moc hladní. Navýše máme asi zvýšený adrenalín z tejto skvelej turistiky. Vyslovím prianie to zajtra ukončiť a ísť k moru, že si to naozaj budem užívať. Jozef je prekvapený, že to takto vzdávam, ale rád. Najeme sa, umyjeme zuby a ideme spať ešte pred 21. Vietor silno plieska so stanom. Dávam si štuple do uší a zaspávam.
