Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 1
Piatok, 2.10.2026
Priština – Peje – Rusolia
18,7 km 1712 m 308 m
Vstávame o 6:30. Mne sa z teplej postieľky samozrejme nechce, neviem, čo budem robiť v horách pri mínus 5°C. Jozef varí čaj a ja sa za pár minút odhodlám. Rýchlo zbalíme, a o 7:10 vyrážame.
Včera Jozef hľadal nejakú pekáreň a tak sa ho na námestí pýtam, kde to je. On si ju nepoznačil a cítim z neho nejaký nepokoj. Hľadám na mape, kde sa nachádza. Pýta sa ma či sa neponáhľame. Tak na neho divne pozriem, že veď máme kopu času. On si myslel, ze to ide o pol. Pritom som sa ho včera pýtala na čas kedy to ide a vedel mi to povedať. Neviem kde sa to stráca v tej jeho hlave. V pekárni si berieme fliu (také naskladané cesto), orechový croissant, mäsový burek a nejaké ďalšie neidentifikovateľné pečivo. Pokračujeme na stanicu a v čokoládovni si berieme espreso do cesty.
Pár ľudí už na vlak čaká, tak sa spýtam jednej dievčiny, kde sa sajú kúpiť lístky. Ukáže na také bočné dvere a odtiaľ vyjde výpravca, že lístky sa kupujú vo vlaku. Normálne vedel po anglicky. Sadneme si na lavičku a pustíme sa do raňajok. Burek je výborny a to jedno pečivo je sladké so syrom na vrchu, zvláštna kombinácia. 7:50 prichádza vlak a na moje pekvapenie odtiaľ vystupuje veľké množstvo ľudí. Vozeň je starý rakúsky, páči sa mi tento retro minimalisticky štýl. Presunú nápravu na druhú stranu vlaku a s 15 minútovým meškaním vyrážame. Vlak nonstop trúbi a ide slimačím tempom až kým nevyjde z Prištiny. Za oknami sledujeme kopy bordelu a ďalšie developerské projekty, stavajú tu naozaj tisícky bytov. Príde sprievodca, tak si vypýtam lístok do Peje. Ma takú zalaminovanú kartičku, kde ma ceny lístkov. Za 3 hodinovú cestu platíme 3€ na osobu. Odtiaľto už ideme cez polia a roztrúsené dedinky. Vo vlaku je 15°C a o kúrení nie je ani reč. K tomu si ľudia chodia zafajčiť do chodbičky s otvorenými dverami. Jozef spomína na svoje cestovanie vlakom po Vietname, že tiež to tam takto fungovalo. Ochutnávame tu fliu, a teda je to zvláštny pokrm, aj som včera čítala, že to nie je pre káždého. Je to také bez chuti. Dopisujem blog a vyhrievame sa na slniečku. V Peje sme s hodinovým meškaním pred 11.
Smerujeme do centra mesta, skočíme na kávu, kde si dobíjame veci a potom ideme aj na kebab. Dáme si mix mäsa s jogurtom, nemôžem to dojesť, tak jednu klobásu balíme do cesty. V pekárni nakupujem 4 také bochníky, za ktoré platím 1,2€. Doma kupujem chleba za 3,9€.
Potom skočíme ešte do obchodu. Jozef si kupuje pivko, ja nejakú malinovku, croissanty, cukríky a chceli ame aj cesnak, ale mali iba po 5 kusov v balení. Sadáme si na lavičku, dokončujem blog a nahrávam aj na instagram.
O 12 vyrážame, mame to vyše 15 km a 1800 výškových. Začíname pomedzi domy prudkou asfaltku do hora. Potom sa napojíme na celkom pekný chodníček. Sme prekvapení jeho kvalitou a ide cez pekný borovicový les.
Ten sa ale čoskoro zmení na zerodovaný chodník. Stretáme pána s koníkom, na ktorom ma naložené drevo. Nečakám, že dnes ešte niekoho stretneme. Zatiaľ je to dosť v pohode, čo sa ale rýchlo zmení.
Takmer všetko, čo sme nastúpili teraz klesáme. Zbadám nejakú medvedie labku v blate a od vtedy narazíme na množstvo medvedích hovienok plných čerešní. Keď som sa včera snažila googliť koľko je v kosove medveďov, tak mi našlo odkazy len na bear sanctuary pri Prištine, kde chovajú medvede zachránené z klietok alebo domácich chovov. Keďže na prvej stránke nebolo nič o útokoch, tak som to nechala tak. No len teraz sa tu predierame cez zelinu.
Prechádzame okolo skrachovaného kameňolomu, kde stroje v jeden deň prestali, a tak aj ostali. Napriek tomu, že je oktober, teplomer ukazuje 28°C. Aj rozmýšľam nad kraťasmi ale nechce sa mi prezliekať, a dobre robím, ked sa opät pustíme do stúpania je to celkom zarastené a sú tam tŕne. Stále sa nám však ide celkom dobre. Časti dokonca po spevnenej ceste. Na jednom mieste sa nám nezhoduje trasa v hodinkách a reálna značka. Vyberieme sa po trase v hodinách, najprv je to fajn, narazíme aj na vodu, ktorá nie je v mape, ale potom sa to zmení na džungľu. Podarí sa nám dostať späť na cestu, ale opät sa ťo stáča do lesa. Pár tŕňových pasáži a sme v osade Lipe. Na naše pekvapenie tu je otvorená reštaurácia. Vyzerá byť celkom fancy, ale stavíme sa. Ja si dám kávu a jozef tretinkové pivo. Platíme 2,5€. Čašník je velmi prívetivý, rozpráva po anglicky a pýta sa nás odkiaľ sme. Doberieme si vodu a potom nám este ukáže cestu ďalej. Mame to už iba 3,7 km, ale stále 700 výškových m. Do západu slnka ostávajú 3 hodiny, tak to hádam zvládneme. Chceli sme sa napojiť na chodník, ale žiadny nenachádzame, ideme teda radšej po ceste, aj keď je to obchádzka, bude to asi rýchlejšie.
Pokračujeme chodníkom cez skaly a lístie. Je to prudké a pomaly mi začínajú dochádzať sily. Dáme si teda prestávku a dojedáme pečivo. Pred nami je neskutočný strmák, Jozef ide napred. Mne ten kilometer trvá snáď hodinu a už vôbec nevládzem.
Konečne to doklepem. Jozef už má postavený stan pri takej chajdičke a pase sa tu stádo koní. Rýchlo sa prezliekam z mokrých veci do pyžama a trochu si precvičím nohy. Slnko ešte nezapadlo, ale tu už nesvieti a teplota rapídne klesá.
Vsetko rýchlo nachystáme a zababušíme sa do spacákov. Na večeru si dávame iba vifonku, nie sme moc hladní, asi mame ešte zásoby z obeda. Ledva som sa zahriala a už musím ísť von si umyť zuby a vycikať sa. Pridávam ešte ďalšie vrstvy, dnes má byť najchladnejšia noc. Je iba 19 hodín ale Jozef hneď zaspáva. Ja píšem blog, ale pred 21 to balím tiež. Už som sa konečne zahriala, dávam štuple do uší a idem spať.
