Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 2
Sobota, 3.10.2026
Rusolia – Fund Stankajve
→ 30,1 km ↑ 1627 m ↓ 1756m
Nezamrzli sme, medvede nás nespapali, a ani koníky nám nepokúsali stan. Teplomer ukazuje 0°C a začína sa brieždiť. Jozef chystá raňajky, čaj a kávu.
Dávam si zohriať oblečenie do spacáku. Koníky nás obďaleč zvedavo pozorujú. Slniečko už vyšlo a zatvárame stan s nádejou, že ho trocha vyhreje. Teplota pomaly stúpa, ale aj tak iba na 3°C. Čaj a káva nás zahrejú, a tak sa odhodláme prezliecť sa a vyraziť. Všetko zbalíme, umyjeme zuby a v páperke, o pol 8, vyrážame.
Čakala som, že chodník pôjde hore, ale vedie nás to po úpätí hory. Teda chodníkom sa to moc nazvať nedá.Tipujem, že ho viac využívajú zvieratká ako ľudia.
Schádzame do kaňonu, ktorý sa inak nedá obíst. Trochu sa musíme predierať cez hustý porast a narazíme na ďalšie medvedie hovienka, čerstvého dáta. Pokračujeme rýchlo hore kaňonom, nech máme výhľad na okolie.
Moje telo si už pýta druhé raňajky, tak zastavujeme na malej lúčke. Počas prestávky triedim fotky. Trasa sa následne vlní po kopčekoch a prechádza do Čiernej Hory. Nikde ani náznak hranice, žiadny kameň a žiadny nápis. Miestami sa nám úplne straca chodník, tak ideme podľa gps v hodinách. Prehupneme sa cez skalný previs a do dodola je už fajn chodník. Otvorí sa nám výhľad na lyžiarske stredisko Ahmica.
V sedle sú roztrúsené chatky a my dúfame, že niektorá z nich je reštaurácia. Bohužial nie, tak si to rozložíme pri dome s vlajúcimi vlajkami.
Mám chuť na sladké, tak otvárame nutelu. Mali by sme si niekde dobrať vodu, ale na žiadne pramene sme nenatrafili a filtrovať sa nám nechce. Posilnení sa vydávame do ďalšieho mierneho kopca. Prejdeme cez sedlo, opäť do Čiernej Hory a otvorí se nám výhľad na majstátnu Hajlu, ktorej vystúp máme pred sebou.
Schádzame do sedla, kde by mal byť aj prameň, ale žiadny tam nenachádzame a máme úplne minimum vody. Na Hajlu vedú dva chodníky. Jeden veľmi prudký, ktorý má 2,3 km a 500 výškových metrov a druhý o kilometer dlhší. Rozhodujeme sa, ktorým íst a nakoniec realita rozhodne za nás. Ten dlhší je trochu prešľapaný. Dáme si mentos a ideme na to.
Pomaly ukrajujeme z výškových metrov a náhodu nárazíme na malé. Jozef filtruje liter vody a ja idem napred, pretože ma určite dobehne. Pomalým tempom stúpam, a dokonca stretávame aj nejaký denných turistov. Hajla patrí medzi tie navštevovanejšie v Kosove. Konečne sa vyhrabeme na hrebeň, napojíme sa na našu pôvodnú cestu a pokračujeme po úzkom hrebeni.
Už som si myslela, že vrchol máme pred nami, ale bol taky schovaný. Som už dosť hladná, tak mi Jozef podáva tyčinku. Jem ju za cesty, to je taký kompromis medzi tým, že ja potrebujem častejšie jesť a Jozef nechce toľko prestávok. Náhodne som zobrala takú arašidovú a je fakt dobrá. Občas pri výbere tyčiniek trafím vedľa a zjem ju iba preto, že som hladná. Posilnená to už bez problému potiahnem na vrchol Hajla, kde stretávame nejakú skupinu cudzincov. Jeden na mňa zamierí sekerou so slovami “Stoj, mám sekeru! “. Reálne aj mal sekeru, ale myslel to ako vtip. Dlho sa nezdržujeme a hneď pokračujeme v zostupne.
Užívame si relatívne dobrého chodníka a po kilometri si v závetrí dávame prestávku. Po celom dní máme konečne internet, tak pridávam blog a vybavujem nejaké veci. Sušíme si prepotené tričká a opäť papáme. Zdržíme sa celkom dlho a o pol štvrtej pokračujme. Máme pred sebou ešte vyše 10 km, ale už by to malo byť prevažne dodola. Do západu slnka ostávajú 3 hodiny. Chodník opäť zmizne po odbočke k chate. Vôbec to nie je prešľapané, takže sa orientujeme podľa GPS v hodinkách. Ale nerozumieme prečo tu nikto nechodí. Ideme takým pekným údolím, po lúke.
Celé ponožky máme od kadejakých tráv, takže nás celé chodidlá pichajú. V tomto teréne nemá zmysel s tým niečo robiť, lebo by sne stáli každú chvíľu. Začína poriadne klesanie a dostaneme sa do pásma kosodreviny. Mám pocit, že vždy, keď spomeniem, ako je nejaký pekný chodník alebo miesto, tak sa to do pár minut veľmi zmení. V tej kosodrevine je chodník aspoň viditeľný, aj keď miestami je zarastený mladými listnatými stromami, ale dá sa cez ne v pohode prejsť. Na zemi sa drží celodenný mráz.
Keď klesáme prudkým a nejakým horším terénom, tak ma Jozef púšťa pred seba. Dole kopcom mi to celkom ide a nemá rád, keď mu dupkám za chrbtom. Čo sa do kopca nemôže stať, lebo mi hneď újde. Pošmyknem sa na blate, ale schýta to iba spodok mojho batoha. Hneď schovávam miju páperku, čo som sušila na batohu. Ideme zase po lúk a strácame chodník. Takymto tempom to veru nedôjdeme. Podarí sa nám ho nájsť, už je v tieni kopca a začína byť celkom zima. Zrazu sa prehupneme na západný svah, slniečko príjemne hreje a chodník je o poznanie lepší. Asi sme sa napojili na nejakú inú trasu. Prichadzajucu jeseň ako prvé hlasia do červena zafarbené čučoriedníky.
Máme krásne výhľady, občas stretneme kravičku a dobrý chodník. Kombo pre rýchle tempo. Ideme ihličnatým lesom a úplne to tu vyzerá ako niekde v Nízkych Tatrách. A opäť som urobila chybu, že som tento chodník pochválila. Prídeme do sedla a chodník sa zmení na nieexistujúcí. Vieme, že máme ísť dohora, po hrebení, po hranicí medzi Kosovom a Čiernou Horou. Na hodinkách mi ukazuje, že už je to iba 40 výškových metrov, ale to je totálna lož.
Mam pocit, že stále stúpame a stále prechádzame z jednej strany hrebeňa na druhú. Ale aspoň je ti celkom dobre značené, lebo podľa GPS-ky sa absolútne nedá ísť. Medzi stromami vidíme zapadajúce slnko. Keby sne neboli v časovej tiesni, tak si ten les možno aj trochu užijeme. Príde nám to nekonečné a na záver nás to pošle nezmyselne dole a potom zasa hore. Dostávame sa na luku, blížime sa k prameňu, kde som chcela ukončiť dnešnú cestu, ale prameň neexistuje a nie je tu ani miesto na stan. O 400 metrú ďalej by mal byť ďalší. Našťastie už bez výškových metrov, ale zato s kopou kravičiek. Druhy prameň je vlastne kravské napájadlo, ale lepšie ako nič. Na mieste nafilmujeme dve fľaše a ešte plné vrece nefiltrovanej. Kravičky nas pozorujú z bezpečnej vzdialenosti. Iba jedna nájde odvahu a príde sa napiť. Pozeráme mapu, kde by sne našli nejaké miesto na stan. O 500 m to výzerá nádejne, len dúfať, ze tam nebudú kravy. Teplota už klesla k nule, nasadzujeme čelovky a pokračujeme. Ako také miesto tam je a aj kopa lajna, ale bez prítomnosti kráv. Je už úplná tma a zima a ďalšia možnosť by bola dôjsť to do dediny. Rýchlo teda staviame stan a chystáme veci. Mám úplne skrehnuté ruky a je mi strašná zima. Prehodnocujem prečo chodím na takéto turistiky a či by nebolo lepšie isť k moru. Jozef postavil stan trochu nakrivo, lebo sme na krivom mieste, čo znamená, že mi jedna strana takmer opiera o hlavu. Rýchlo sa poprezliekam do súchých vecí. Všetko si poukladám na svojej miesto a zaleziem do spacáku. Na večeru máme sačkovú slepačiu polievku a zemiakovú kašu s tuniakom. Keď sa najem a trochu zohrejem, hneď vidím situáciu lepšom svetle. Jednu noc prežijem a zajtra si naplánujeme ľahší deň a skorší príchod. Aj som mala ambíciu písať, ale úplne ma vypne s mobilom v ruke.
