Peaks of the Balkans – deň 3

Nedeľa, 4.10.2026

Fund Stankajve – ‎Debani i Malesorit

→ 24,6 km ↑ 1221 m ↓ 1227 m

Tak táto noc nebola úplne najlepšia. Nejako som sa nevedela zohriat a furt som sa na karimatke posúvala dole. Jozef sa na druhú stranu spotil kvôli čomu mu navlhol spacák, ktorý potom neizoluje. Navyše, keď som tak náhle zaspala, tak som mala upchatý nos a dýchala ústami, tak sa bojím či sa mi nechytilo hrdlo.

Od rána som teda dosť nevrlá a nechcem vstávať. Trochu mi pomôžu raňajky do spacáku a čajík. Už sa nám nechce filtrovať vodu, tak kávu si snáď dáme v dedine. So stúpajúcou teplotou stúpa aj moja nálada. V spacáku som si zohriala veci a nevychádzam z neho skôr ako je čas balenia stanu. Zbaliť stan, pobaliť všetky veci, učesať sa a vycikať sa, trvá 17 minút. Jozef dnes vyráža v dlhých nohaviciach. Včera sme to potiahli ďalej od hrebeňa ako sme chceli, a tak sa už nevraciame a pokračujeme do dediny Stankej.

Kráčame po lesnej ceste. Za kilometer narazíme na lúku s kravičkami, kde už svieti slnko. Jozef sa po minúte pobytu na slnku prezlieka a aj ja dávam dole nejaké vrstvy. Mame krásne výhľady na okolité kopce a chytáme internety.

Reštaurácia asi 2 km odtiaľto je otvorená. Bez váhania mierime do nej. Ja sa teším na kávu, Jozef na pivko, a druhými raňajkami rozhodne nepohŕdnem. Vyzerá to tu byť taká turistická oblasť pre bohatších ľudí, do tej reštaurácie moc nezapadáme. Ale má krásny výhľad, omeletu za 3€ a pekný záchod, to je na viacdňovej turistike veľmi dôležitá položka.

Rozložíme sa vonku na slniečku a dnu su dáme nabíjať powerbanku. Zdržíme sa tu vyše hodiny. Na mapách pozeráme či sa da prejsť nejakou skratkou späť na trasu, toto sme si kúsok zašli. Jozef pozrie satelitné snímky na mapy.com, ale musia byť z nejakého starého dátumu, lebo tam nie je ani táto reštaurácia a ani 90% domov naokolo.

Na google su aktuálnejšie, tak si tam nájdeme cestičku. Pri odchode ešte požiadam čašníčku mech mi doobedie vodu. A ako vždy, v Kosove, sú na nás veľmi milí a tá obsluha je o level inde. Ideme tou skratku, ale potom zle zabočíme, tak musíme ísť ešte jednou skratkou cez lúku. Túto trasu nemáme v hodinkách, tak musíme často kontrolovať na mobile. Zídeme k hlavnej ceste úplne do doliny a potom hneď hore po asfaltovej ceste, 300 výškových m na 3 km.

Po včerajších patáliách s chodníkom si ten asfalt celkom užívame. Odsýpa to rýchlo, ale teda na záver je to hádam 45% stúpanie, neviem ako tu tie auta vyšli. Na vrchu nás povzbudzujú takí pani a pýtajú sa odkiaľ sme. Prejdeme asi 300 metrov po lesnej ceste a napojíme sa na našu pôvodnú trasu. Za ďalších 100 metrov sme uz opäť na asfalte, a to čo sme za poslednú hodinu stúpali hneď aj klesáme.

Využívam tento čas kedy nemusím dávať pozor pod nohy a nahrávam si včerajší deň. Prepisuje mi ti tak ledabolo, ale lepšie ako nič. Rýchlo to odsýpa čoskoro sme zasa v doline. Pri zostupe sme videli aké brutálne stúpanie nás zasa čaká, a tak Jozef navrhne či to neprejdeme cez dolinu, po asfalte. Mne to ani nenapadlo, ale návrh s radosťou príjmam, lebo som dnes chcela ľahší deň. Ušetríme tým pár kilometrov a 500 výškových metrov. Cesta je síce frekventovanejšia ako sme čakali, ale sú to iba 3 km. Narazíme aj na vhodné miesto pri rieke, kde svieti slnko a je tam plytká voda. Po troch dňoch si doprajeme očistu.

To, čo je večer nemožné, je cez deň úplná pohoda. Ja si tu periem aj gaťky, lebo su ich každý večer mením, aj keď sa neumývam. Jozef je názoru, že keď sa neumýva, tak načo si bude dávať čisté trenky. Táto sprcha padla vhod, a dokonca obliekam kraťasy. Pokračujeme po ceste ďalej, ale nie je to vôbec príjemné. Cesta je dosť úzka a zarastená, takže sa stále musíme uhýbať a párkrát na mňa trúbia nejakí muži. Už si asi neviem predstaviť cestovať sama, čo je dosť smutné. Prídeme do Kuqiste a hľadáme reštauráciu, ale je zatvorená. S obedom teda budeme musieť vydržať ešte 3 km a 300 výškových metrov. Stále po asfalte, ale apoň to ide svižne. Nachádzame sa v doline Rugova, ktorá ešte pred pár rokmi nemala cestu a teraz je tu samý asfalt. Preto túto časť mnohí turisti preskočia, čo je za mňa veľká škoda, lebo Kosovo má krásnu prírodu, len by tú trasu bolo potreba asi trochu pozmeniť. O 14 prídeme do dedinky Leqinat s ideme do reštaurácie. Na jednej strane to vyzerá úplne luxusne, červený koberec, pekne prestreté stoly, veľká terasa s výhľadom na dolinu. Ale z druhej strany je tá budova skôr stavenisko, pasú sa tam kôň a oslík, je tam cinkulár a ďalšie náradie. Usadíme sa na slniečko a príde čašník s menu. Hneď sa nás pýta odkiaľ sme. Vravíme mu, že zo Slovenska a rozmýšľa ako sa povie ďakujem po slovensky. Objednáme si po pivku, ja aj kávičku a nejaký tradičný pokrm pre dvoch. Kým čakáme triedim a upravujem fotky. Heslo v každej reštaurácii je 12345678. Už sa naň ani nepýtam. Donesie nam veľkú drevenú dosku s dvomi kúskami teľacieho, s bryndzou, syrom, paprikou v nejakej syrovej omáčke na teplo aj na studeno, veľa jogurtom, a tým ich vrstveným pečivom flia a nejakým ďalším slaným koláčom.

Čakali smr trochu viac mäsa, ale aj v tých syroch je dosť bielkovín. Zdržíme sa tam takmer do 4. Jozef si dá este jedno pivko a ja opravujem text, čo som si po ceste nahrala. Chcela som blog aj dokončiť, ale zároveň sa chceme vyhnúť včerajšiemu fiasku. Radšej to dokončím večer v stane. Pri platení sa nás ešte pýta či ideme kráčame celú trasu a koľko nám este ostáva. Zapraje nám šťastnú cestu. Ako sme si na začiatku mysleli, že tam nepatríme, tak sme odpozorovali, že aj tak tam väčšina ľudí chodí v teplákovej súprave. Pred nami mame ešte jeden Žarnov, to je naša merná jednotka, 3 km s 500 výškovými metrami. Ono sa to potom tak ľahšie kráča, keď si uvedomím koľkokrát som už ten Žarnov zvládla a že to nie je také strašné. Nachádzame sa na severnej strane a je tu dosť zima, dávame si rukavice. Stúpame k jazeru Leqinat. Veľmi populárna destinácia, chodník je diaľnica, nesťažujem si.

Na čo si ale sťažujem je to množstvo odpadkov. Nechápem, taká pekná príroda okolo a ľudia si nevedia zo svojej dvojhodinovej túry zobrať smeti domov. Hlava mi to neberie. Pomaly stúpame a otvárajú sa nám výhľady na okolité skaly. Je to fakt nádhera.

Jozef mi ku koncu újde a kúsok pred jazerom stretávam skupinu chlapov. Jeden starší pán má oblečený oblek, pobaví ma to. Jazero je krásne, ale opät je tu všade odpad.

Tatry su v porovnaní s týmto úplne čisté. Chceli sme tu stanovať, ale pri jazere je väčšia vlhkosť, čo znamená chladnejšie a aj viac kondenzu na stane. Netečie tu ani prameň, čo je na mape a miesta na stan tiež nie sú ideálne. Potiahneme to teda este 1 km k takej útulni, kde sa dá stanovať, tečie tam voda a Jozef dúfa aj v kadibúdku, lebo sa ten obed v brušku dáko krúti. Útulňa už je zamknutá, je tu samoobslužný bar v korýtku, a aj kadibúdka.

Je tu aj nejaký stan, ale žiadni ľudia v ňom. Nájdem vhodné miesto na stan a idem hľadať či tu náhodou nie je signal. Jozef zatiaľ stavia stan a okomentujem, že to je zasa krivo, nechcem, aby sa včerajšok opakoval. Nakoniec je postavený celkom dobre, tak sa mu ospravedlním za spochybňovanie jeho schopností stavať stan. Ani nie sme hladní a Jozefa navyše bolí brucho, tak varí iba mätový čaj na zahriatie.

Slnko ešte nezadlo, ale sme v tieni hôr, takže teplota je už teraz nejakých 5°C. Je mi zima a dlho mi trvá oprava textu, asi je rýchlejšie to rovno písať. Jozef už miestami zaspáva. Zobudím ho len si umyť zuby. Jozef mi dnes prenechal aj páperové papuče, takže mi už naozaj nemôže byť zima. Dokončím včerajší blog a dokonca napíšem aj dnešný deň. Idem spať o 22.