Vlore – Llogara – Gurra

→ 16,4 km ↑ 1691 m ↓ 1392 m

Vstávame o 7, resp. Jozef už je dlho hore a buntoší, ale aspoň mi urobí raňajky, vajíčka s rajčinami. Po týchto dňoch som trochu bez nálady až som pozerala či nám to domov neletí skôr. Spomínam na Leuška a zrazu niečo zamňauká. Jozef sa ma pýta či pozerám nejaké video s mačkou. Idem otvoriť dvera a dnu vbehne parádny kocúr, ktorý strašne hlasno mňauká. Len my nemáme žiadne papanie pre mačky! 5 minút mňaučí ako šialený a potom sa odoberie odpočívať na schody. Pobalíme sa a o 8 vyrážame.

Ideme pešo smerom na dedinu Orikum a opäť prechádzame cez “reprezentatívnu” časť mesta.

Nakúpime si na ďalšíe 3 dni. Je to tu dosť drahé, začínam trochu viac chápať tú ich nespokojnosť. Aj nafta tu stojí 2,15€, čo je strašne veľa na krajinu s tak nízkym hdp. Skočíme si na kávu, do pekárne a pokračujeme po promenáde s nádejou, že pôjde nejaký autobus a stopneme ho. Táto časť mesta je o dosť krajšia, pekná promenáda vybudovaná a čistá pláž.

Stopneme autobus do Orikum. Jozef si pri nastupovaní roztrhne batoh. Za pár minút vystupujeme a platíme 2000 lek na osobu. Kráčame na okraj dediny, kde sa napája obchvat a začíname stopovať. Za 10 minút nám zastaví pán na starom VW. Rozpráva nanajvýš po taliansky. Vykladá nás pri odbočke na sedlo Llogara. Teda, starej odbočke, urobili už novú ešte pár kilometrov ďalej, len to nie je na mapy.com. Pešo kráčame okolo skrachovanej pumpy a kaviarne. Jozef si vybavuje nejaké pracovné veci. Kráčame už hodnú chvíľu a stále žiadne auto, až nám to príde divné.

Po troch kilometroch sa napojíme na tú novú cestu a premávka je hneď frekventovanejšia. Do sedla to je ešte 7km a 700 výškových, čo sa nám kráčať nechce, tak stojíme a stopujeme. Po 10 minútach nám zastaví nejaký týpek. Chce peniaze, no dobre teda, pýtame sa koľko. Mám pocit, že som zachytila 5€, čo je za nás v pohode, tak si to ešte overujem či nás hodí kam chceme. Vypýta si môj telefón, čo je divné, tak iba mu ukážem mapu kam chceme ísť a pevne ho držím v ruke. Furt melie niečo o nejakom hoteli, trikrát sme mu povedali, že nechceme hotel. Pýtam sa ho kam teda ide? Ale jeho znalosť angličtiny je 0,0000 nič. Normálne mladý človek, aby ani nerozumel “where” a “go”? Takto sem turistov teda nepritiahnu. Nemáme už naňho nervy, tak ho pošleme preč, za chvíľu nám zastavujú dve Rakúšanky a už sa vezieme do sedla. Po 12 si nahráme trasu do hodiniek a vyrazíme, máme pred sebou vystúp na Maja Cikes (2045 m. n. m.).

Cieľ som dala k jedinému prameňu na trase, uvidíme, či tam bude aj miesto na spanie. Trasa je zatiaľ dosť frekventovaná, stretáme veľa Nemcov. Za kilometer na vyhliadke si dávame obed, syrový a mäsový burek. Potrebujeme silu na nasledujúce stúpanie vyše 1000 výškových metrov. Po víruse nie som úplne svieža, ale postupujeme pomaly a plynule. Stúpame väčšinou cez starý borovicový les.

Po 3 km, keď sa dostaneme na hrebeň, sa terén zmierni.

Ale aj začne poriadne fúkať. Obliekame neprefuky, rukavice a čiapky. Keď kráčame po slniečku, tak je príjemne teplo, ale ako náhle sa dostaneme na tienistú stranu hrebeňa, akoby sme otvorili dvere do chladničky.

Konečne sa dostaneme na vrchol, krásne výhľady všade do okola. Ala ako pozerám, tak pozerám, nevidím nikde chodník ďalej. Nasleduje brutálny zošup dole a tam v šotoline je jemný náznak chodníka.

Mám trochu strach, dnes nie som úplne v plnej sile a nevidím kam to pokračuje, rozmýšľam či to neotočíme späť. Rozhodneme sa pokračovať ďalej, k prameňu to máme ešte 7 km. Dúfala som, že po výstupe sa zvýši naša rýchlosť, ale veľmi som sa mýlila.

Najprv to tou šotolinou zíjdeme dole, potom ideme hore okolo takého rozpadajúceho sa útesu, a keď už trochu zíjdeme na miernejší kopec, tak chodník neexistuje a všade rastú pichľavé sukulenty. Orientujeme sa podľa gps a občas narazíme na chodník, ktorý vychodili ovečky. Začína fúkať silný, studený vietor.

Aj som to v predpovedi videla, že 10 m/s, ale kým som si to neprepočítala na kilometre (36 km/h) som si neuvedomila, aké silné to je. Občas mám problém udržať sa na nohách a som rada, že už nie sme v tej najstŕmšej pasáži. Obchádzame stádo ovcí a dúfame, že si nás nevšimne žiaden pes. Nanešťastie všimne, a vyštartuje po nás, ale až vo chvíli, keď už sa od stáda vzďaľujeme. Je tam aj pastier, tak asi by nám nič neurobil.

Snažíme sa nasadiť, čo najrýchlejšie tempo, chodník je teraz mierne viditeľný. Na mape sú označené prístrešky, čo sú pravé obydlia pastierov, a teda aj oviec a psov. Obchádzame ešte ďalšie dve stáda. Najviac nepríjemná vec pre nás je pes. Do toho ten ľadový vietor, doškrábané nohy, neexistujúci chodník. Nadávam si, čo som to vymyslela. Nemôžem si prosto užívať pobyt pri mori? Potrebujem zažiť vysokú dávku nekomfortu, aby som zatúžila po odpočinku? Ani rozprávať sa nemôžeme, lebo cez ten vietor nie je nič počuť.

Zapadlo nám slnko a my sme ešte kilometer od prameňa. Chodník je ale v najlepšom stave, lebo tam asi chodia aj pastieri po vodu. Pevne veríme, že pri tom prameni bude aj nejaké miesto na stan, akeby bolo ešte aj v závetrí, to by bolo super. Za šera prídeme k výdatnému prameňu, doplníme všetky fľaše, nasadíme čelovky a pokračujeme. 100 metrov od prameňa ideme skontrolovať miesto pod chodníkom. Je tam zrúcanina domu, v ktorom je dosť miesta na stan. Na dnes to teda balíme. Máme stan na paličky, takže, základom pevného postavenia je dobré ukotvenie, čo sa nám pomocou kameňov nedarí, a už vôbec nie v tomto vetre. Vhodné miesto nájdeme aj vedľa domu, na podmienky za akých staviame, si myslím, že to je veľmi slušne. Na večeru Jozef varí dve slepačie polievky. Ja si dám zatiaľ croissant a ešte si aj jeden nachystám na noc. Nejako máme stiahnuté žalúdky po tom víruse a nie sme moc hladní. Navýše máme asi zvýšený adrenalín z tejto skvelej turistiky. Vyslovím prianie to zajtra ukončiť a ísť k moru, že si to naozaj budem užívať. Jozef je prekvapený, že to takto vzdávam, ale rád. Najeme sa, umyjeme zuby a ideme spať ešte pred 21. Vietor silno plieska so stanom. Dávam si štuple do uší a zaspávam.

Príspevok Prechod Llogara – Himare – deň 15 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Gjakova – Koman lake – Tirana – Durres

Vstávame o 7, je tu podlahové kúrenie tak nám v noci bolo moc teplo a nevyspala som sa veľmi dobre. Izbu dáme do pôvodného stravu za pol hodiny. Ako prvé ideme vybrať peniaze, za čo platíme 5€ poplatok. Potom sa ideme spýtať na zastávku či nám niečo ide. Pýtame sa pána v neďalekej zmenárni. Zavolá si na pomoc ďalšieho a ten ďalšieho. Vznikne balkánske riešenie problému kedy sa okolo nás dohaduje 10 pánov. Vraj nám to ide o pol hodiny, je verdikt. Ideme teda do pekárne na burek a na kávičku. Stojíme, čakáme, začne popŕchať, volajú nás na čaj kým čakáme. Jozef začína byť trochu znepokojený, lebo zatiaľ tu neprišla žiadna maršrutka. Nakoniec ale prichádza, ale bohužiaľ sa už z Bajram Curri vracia, ráno odzhádzala o 7:45, minuli sme ju o 15 minút a opät ide až o 12, čo je moc neskoro. Ideme teda na druhý koniec mesta a skúsime niečo stopnúť.

Prechádzame okolo jedného kruháču, a zrazu sa nám zdá, že tu stojí a čaká nejako veľa ľudí. Poobzeráme sa a hľa, jedno rozbité auto má ceduľku Bajram Curri. Pýtame sa strýca, koľko to stojí. Za 5 € na osobu nasadáme a hneď vyrážame.

Za 2 minúty stojíme pri mesiarstve, za ďalších 10 v obchode a urobíme ešte ďalšie 3 zastávky. Na hranici dávame pasy. V Bajram Curri vykladá vrecia zemiakov a papriky. Pýta sa nás kam ideme a je odhodlaný nás odviesť na trajekt do Fierze.

Ide nám to až za tri hodiny a chceli sme sa tu ešte pomotať, ale však dobre. Za cestu si nakoniec vypýta 20€, čakala som takých 15€, ale chytil sa príležitosti, že sme sa nespýtali na cenu. V prístave je mŕtvo, otvorený jeden podnik, tak si dáme kávu a v páperkách sedíme na terase. Riadne tu fučí. Obliekam si aj zatepľovace kraťasy a Jozef nohavice. Pomaly sa začínajú zbiehať ľudia. O 12 prichádza trajekt a kaviareň je zrazu plná Američanov. Do toho prichádza autobus z Valbony, takže ďalší Američania. Jozef má na tvári znechutený slavic výraz. Ideme radšej na loď. Chytíme si pekné miesta na trajekte, na vrchnej plošine, len tu fučí jak lapené. Idem sa schovať do závetria. O 13 vyrážame. Prvých 10 minút je každý vonku a všetko točí. Tu dole jeseň este úplne nezačala.

Aj tu je nedostatok vody, hladina vody priehrady Koman je o 3 metre nižšie ako normálne. S Jozefom v tichu sedíme asi pol hodinu a vedľa nás sa dvom Američanom nezavrú ústa.

Vzdávam to a idem si sadnúť dnu, do ticha, a dať si burek. Za 5 minút prídu za mnou a sadnú si na sedadlo predomňa, tak idem zas von. V polovici cesty vystupuje taký pár, čo si aspoň milión fotiek urobil a sú ubytovaní v takých minidomčekoch na kopci nad priehradou, kde nevedie žiadna iná cesta. Na viacerých miestach tu sú vybudované takéto chatky. Okolie priehrady sú prudké skaly, veľmi pekné prostredie, len keby ten ľadový vietor nefúkal.

Plavba trvá 2,5 hodiny a stojí 10€. Je tu vlastne monopol jednej spoločnosti, ktorá zabezpečuje aj prepravu ďalej. My sme nakoniec vybrali cestu do Tirany a odtiaľ sa chceme dnes ešte dostať. Cesta trvá 2-3 hodiny v závislosti od premávky. Prvú časť cez kopce radšej zadriemem, aby mi nebolo zle. Potom stojíme pri jedenej reštaurácii, aby sa šofér najedol a my si dáme kávu, už 3. dnes. Okolo letiska ideme o 18, nikto tam nechce vystupovať, tak ani nezachádzame. Ešte si vravím, že ako dobre sme to stihli. Radujem sa však predčasne. Ukážeme šoférovi stanicu na kraji mesta, kde by sme chceli vystúpiť. Zakýva nám hlavou, že dobre. Ideme okolo a vravíme mu nech nám zastaví a on, že nie. Vytočí na telefóne svoju dcéru, aby nám vysvetlila, že tam nemôže zastaviť, lebo by dostal pokutu a on nás musí odviesť do centra. Jozef je dosť naštvaný, každé druhé auto len tak zastavuje vedľa cesty, a navyše sme v autobuse iba 4 ľudia. Je neoblomný, nezastaví nám. Nasleduje teda 40 minút v trojkilometrovej kolóne. Keby sme nemali batohy v kufri, tak normálne vyskočíme a ideme späť. Teraz musíme túto strastiplnú cestu strpieť, tak aspoň pridávam blog. Konečne nás vysadí, aj s tými ďalšími ľuďmi si šomreme aké to bolo hrozné. Je 19 hodín a ideme pešo späť. Nechceme v Tirane tráviť noc. Chceli sme sa dnes dostať do Vlore, ale to už sa asi nepodarí. Skočíme si do obchodu po vodu a nejaké snacky a rýchlo kráčame. Cesta späť nám trvá pol hodinu. Na stanici už je mŕtvo, ale predsa len ešte jeden ide o 21 do Durresu. Ideme sa najesť do nejakej kebabárne pri stanici. Ja si dám iba hranolky, a Jozef nejakú pitu s qofte a pivo. Zatiaľ bookujem ubytovanie, beriem také lepšie za 24€. Jozef ide na záchod a keď sa vráti, vyjaví mi, že všetko, čo práve zjedol aj vyvracal. Prvá moja myšlienka, chytili sme norovírus, ajaj. Rozmýšľam, či by to mohlo byť ešte niečo iné. Ideme na autobus, už sedíme a Jozef vyštartuje von a vyvracia sa uprostred parkoviska. Ukazujem šoférovi, nech mi ešte otvorí úložný priestor, beriem vodu, bundu a toaleťák. Cesta trvá asi 40 minút, tak hádam to zvládne. Príde mi to strašne dlhé a Jozefovi ešte viac. Sledujem ako sa odpočítavajú kilometre. Našťastie autobus stojí aj bližšie k ubytovaniu a máme to iba pol kilometra. Vystúpime, Jozefa úplne trasie a je biely ako stena. Vediem ho na ubytovanie a bojím sa, aby ho tu niekde nezložilo. V obchode ešte rýchlo kúpim minerálku a už len kúsok na ubytovanie. Jozef sa prezlečie, umyje si zuby a ľahne si pod spacák, plachtu a ešte zo skrine vyberám paplón. Dávam mu čierne uhlie, ak by to bolo náhodou z jedla, a paralen. Idem sa osprchovať, oprať Jozefovi nohavice a očistiť mu tenisky. Mne zatiaľ nič nie je, ale mám tucha, že to príde. Je to 2 a pol dňa, čo sme boli na chate v oblasti, kde sa to vyskytuje. Kedy sa to prejaví je individuálne, môže to byť v rozpätí 12-72 hodín.

Streda, 14.10.2026

Durres

O 6 ráno to prišlo aj na mňa, cca 12 hodín po Jozefovi. Neviem, ktorou stranou to pôjde skôr. Úspešne sa mi podarí vyložiť oboje. Uf, je mi dosť zle, snažím sa udržať dúšok vody v sebe. Píšem na ubytovanie či môžeme ostať ešte jednu noc. Našťastie je to v poriadku, neviem ako by sme sa v tomto stave presúvali niekde inde. Píšem aj do spoločnosti, ktorá nám vybavovala permity. Mali v emaily poznámku, že aby sme napísali ak niečo dostaneme, nech vedia rozsah a môžu upozorniť ďalších turistov. Stále som na tom lepšie ako Jozef, ktorý má teplotu. Nemáme už paralen, tak idem teda do lekárne a do obchodu po nejaké banány, minerálku, džús a piškóty. Riadne mi ubrala energiu táto vychádzka. Celý deň ležíme v posteli, Jozefovi sa na obed začne prilepšovať a už aj niečo zje. Mám to trochu miernejšie, tak aj ja skúšam trochu banánu. Pozeráme bratríčka a potom IT Crowd na youtube. Pomedzi to občas zaspím a aj mi príde trocha zvýšená teplota, ale do večera sa to zrovná. Spať už ideme v relatívne dobrom rozpoložení, niečo sme spapali aj vypili, a zajtra sa pravdepodobne presunieme ďalej.

Štvrtok, 15.10.2026

Durres – Vlore

Ráno sa cítime o poznanie lepšie. Píšem na ubytovanie, že sme mali nejaký žalúdočný vírus, aby boli pri upratovaní opatrní a poriadne to tam vydezinfikovali. O 10 odchádzame, ideme obzrieť pláž a pešo na autobusovú stanicu.

Po ceste nás stopujú otravní taxikári. Pýtame sa vodičov autobusu či ide niečo do Vlore. Jeden starší pán aj vie, ale nevie to podať našou rečou. Po pol hodine čakania sa dovtípime, čo myslel. Musíme sa presunúť na druhú stanicu Plepat, ktorá je na opačnom konci mesta. Nastúpime na lokálny autobus. Ešte asi 10 minút čakáme na stanici a zatiaľ okolo nás prejde protest študentov, zablokovali premávku a robia hluk.

Všetci v autobuse na mobiloch pozerajú nejaké správy z prostestov. Čítame správy o protestoch v Albánsku. Keď sme boli v Tirane, necelý kilometer od nás sa odohrávali najväčšie protesty a podpálili budovu ministerstva školstva. Protestujú každý deň už vyše 4 mesiace. Tu je článok, ktorý ozrejmuje celú situáciu. V skratke Ivanka Trump chce stavať / stavia rezorty na ostrove a aj na protiľahlej pevnine, obe oblasti sú v chránenej oblasti. Zákony boli pozmenené tesne predtým ako im bolo povolené tam stavať. Nikto doteraz nevidel tie povolenia a ani vplyvy na chránenú oblasť. Celé to je len špička ľadovca skorumpovanej vlády, ktorá rozpredáva krajinu pre svoj benefit. No a teraz sa do toho pridali tí študenti, po vzore Francúzska, ktorí nevidia budúcnosť v tejto krajine a zvrháva sa to do vandalizmu. Našu stranu nezablokovali, a tak vyrážame. Za 5 minút vystupujeme na druhej stanici. Pýtame sa dákeho šoféra a ten nám poradí ísť autobusom do Lushnje a odtiaľ stopnúť ďalší do Vlore. Príde za nami mladý muž z nejakej západnej krajiny a pýta sa nás ako tie autobusy fungujú. Tak sa zasmejeme, že prosto sa musí spýtať a hádam mu poradia dobre. On sa potrebuje dostať na letisko, tak ho aj so šoférom nasmerujeme. My za 10 minút vyrážame a za pol hodinu vystupujeme na čerpacej stanici, platíme 8000 lek. Tam máme počkať a zakývať, keď pôjde niečo do Vlore. Sedíme asi 10 minút na múriku a ide autobus do Vlory. Mávame, ale šofér nám kýve rukou, že nezastavuje. Chlapík tu pri ceste predáva CDčka, normálne stojí a máva CD, nevieme, koľko sa mu asi podarí toho predať.

Ide autobus do Sarande (juh Albánska), tak nastupujeme. Vzadu má také gaučové sedadlo, tak sa tam aj s batohmi rozbalíme. Za 10 minút zastavuje na krátku prestávku. Dobre sa mi sedí, je tam príjemne teplo a po náročných dňoch ma úplne vypne. Budím sa až keď šofér kričí Vlore. Vyloží nás na jeho okraji a odporučí nám kam sa postaviť, aby sme stopli autobus do centra. Sú to ale 3 km a je tu chodník, tak sa prejdeme.

Hneď nám zastaví nejaké auto či nechceme taxi, každý sa tu chopí príležitosti. V centre hľadáme zmenáreň a zmeníme ešte 150€. Centrum je plné policajtov, sú tu vytrhané lavičky, koše, lampy, ale ulice už prázdne. No neviem, čo dosiahnu takýmto vandalizmom.

Akurát nám cestu skríži dieťa na elektrickej kolobežke a púšťa sa do posledného stojaceho koša, ale dáka pani ho rýchlo spacifikuje. Ideme sa najesť do reštaurácie, nájdeme pekný lokál, kde obsluhuje starý pán, čo vyzerá ako Jozefov otec. Dáme si kuraciu polievku, kura s ryžou a cestoviny s rajčinami. Zmena oproti nášmu typickému kebabu. Zajednám ubytovanie a beriem jedno z najlacnejších za 15€, ale s dobrým hodnotením. Rovno im píšem, že za 15 minút sme tam. Už asi viem prečo bolo také lacné. Kúpime si melón po ceste, za 3€. Prechádzame cez dosť zlú oblasť. Smrad, bordel, šedý potok, rozostavané domy, a tam je učupené naše ubytovanie. To je úplne v pohode a ďalej ku pláži už to je v lepšom stave. Zložíme si veci a ideme pozrieť na pláž. Jozef si kúpi pivo. Pri pláži je borovicový les plný odpadu, a ako som sa dočítala neskôr, tak aj chemikálií z neďalekej bývalej továrne na plasty. Chcela som si aspoň nohy namočiť, ale bojím sa ísť bosá po tejto pláži. Všade sú odpadky, občas potkan, psy, zanechané lehátka a dáždniky už zatvorených podnikov. Jozefovi ani pivo nechutí, možno z doznievajucej virózy, možno z mojho zachmúreného výrazu. Ideme smerom k lepšej časti, už sú tu aj nejaké hotely na pláži, a zrazu, 3 polorozpadnuté cigánske bytovky. Okolo nich pobehujú sliepky, moriaky, kozy, kone, neskutočne bizarný obraz. Ideme radšej na ubytovanie, stavíme sa ešte v obchode na vajíčka a rajčiny, a ideme oddychovať. Z ubytovania vidíme krásnu oblohu zapadajúceho slnka. Bol by to býval pekný západ slnka, keby sme vydržali na pláži. Dnes ale nie je ten deň.

Príspevok Koman lake, norovírus, protesty – deň 12-14 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Gjeravice – Junik

→ 20,9 km ↑ 196 m ↓ 1739 m

Očakávam ráno, nespí sa mi moc dobre a každú hodinu sa budím. Našťastie máme budík už o 6, lebo to dnes chceme, čo najskôr ukončiť. Veľmi mierne sa brieždi, pod nami je inverzia.

Eště že sme to včera nestihli, je to krása. Dokonca dávam točiť timelapse na východ slnka. Na raňajky máme vietnamskú hovädziu polievku a čaj. Teplota ráno v stane je 1,6°C, ale ešte to klesá. Slniečko už vyšlo a teplota veľmi pomaly stúpa.

Dávam ešte točiť ako sa balíme. Za pol hodinku to máme, umyjeme zuby a o 7:40 vyrážame. Máme pred sebou hrebeňovku po kosovsko/albánskej hranici a potom zošup dole do Kosova. Za nami máme stále výhľad na Gjeravice.

Dnes je krásny deň a ako postupujeme oblačnosť sa nám vyhýba. Ráno bola iba dole a ako klesáme, tak sa postupne premiestňuje hore. Postupujeme naobliekaní v páperke a rukaviciach. Keď sme na náveternej strane, tak fúka silný a studený vietor a rozháňa oblačnosť.

Jozef to chce odfotiť na dlhú uzávierku, tak si dáva foťák na statív, ale je tam moc svetla. Fotíme teda ďalšiu spoločnú fotku, nezvyčajné. Chodník sa vlní po hrebeni pomedzi červené čučoriedníky.

Na naše znechutenie narazíme na ďalšie motokrosové trasy. Minimálne na 5 kopcoch a niektoré už majú známky erózie. Rozmýšľam či o tom tí ľudia vedia a tolerujú to, alebo je to nejaký problém poslednej doby.

Veľmi mierne klesáme, pokračujeme cez takú usadlosť a snažíme sa držať značnej trasy. Doberáme si vodu v pekne vybudovanom prameni.

Nohy máme úplne premočené od ranej rosy. Už začínam byt celkom hladná, ale za kilometer by mala byť útulňa, tak to tam pôjdeme obzrieť. Pomaly sa dostávame do pásma lesa a tam nájdeme zastrčenú úplne parádnu útulňu.

Normálne tam má splachovací záchod, piecku, umývadlo, priestor na spanie. Už som sa na ten záchod tešila, ale nesplachoval, tak som predsa len musela ísť kopať. Jozef ma vnútri čaká s polkou chleba s tuniakom, a do cesty si dáme ešte čokoládu. Ďalšie jedlo už sú iba mentosky. Odtiaľto začína seriózne klesanie. Vyše 1000 m na 10 km.

Ide sa prekvapivo dobre, trasa vedie po lesnej ceste. Jozef povie nahlas, že je prekvapený kvalitou chodníka, lebo sa toho zostupu obával, ale to nemal robiť. O 100 m trasa odbača do lesa na prudký chodník, kde je veľa blata pokrytého lístím.

Našťastie to nie je až taký dlhý úsek. Nachádzame sa v lesoch, kde kedysi prebiehali boje, takže tu a tam narazíme na nejaký pomník.

Odrátavam posledné kilometre a naivne dúfam, že by sa nám posledných 6 km mohlo podariť odstopovať. Dávam si na posilnenie mentosky. Ideme po lesnej ceste, ktorá sa nám zdá nejako zarastená, a tu zrazu, cesty niet. Bol tu už dávnejšie zosun pôdy, ale chodník tadiaľ stale vedie. Dúfame, že to bola posledná nástraha. Jozef sa tu obzerá po huboch, lebo zdá sa tu byť celkom vlhko, a predsa na jeden narazíme, v strede cesty.

Prepletám rýchlo nôžkami po kamennej ceste. Vidno, že sa blížime do civilizácie. Napojíme sa na asfaltovú cestu v dedine Gjocaj. Asi sme v nejakej milionárskej štvrti, sú tu postavené obrovské vily, s vysokým plotom a kamerovým systémom. Tak odtiaľto asi nič nestopneme. Narazíme tu opäť na vyhliadku, taký oblúkový chodník, čo ide ponad zráz. No, tipovala by som, že to je skôr chodník a vysypávanie smetí. Opäť veľmi užitočná stavba financovaná z EU.

Pri ceste sú parádne jablone a Jozef má dostatočnú výšku na to, aby si mohol odtrhnúť jablká, na ktoré ostatní nedostali. Ja moc jablká nemám rada. Rastú tu aj gaštany, orechy, drienky a černice.

Rýchlym tempom schádzame do doliny k frekventovanejšej ceste. Diskutujeme či sa nám ešte oplatí stopovať, keď už sme 3 km od mesta. Ako sa napájame na hlavnú cestu, tak pri nás zastaví auto. Chlap po anglicky nevie, iba po nemecky. Poviem teda názov mesta, tak nám kýve rukou nech nasadáme. Vzadu má bordel, tak ideme radšej na korbu, to sa Jozefovi veľmi páči.

Za 5 minút vystupujeme v mestečku Junik a hneď smerujeme na kebab. Dáme si po kebab tanieri a hranolky navyše. O 14 by nám to malo ísť do väčšieho mesta Gjakove. Spýtame sa, kde je autobusová stanica a ideme tam. Naozaj autobus o 14 ide. Vodič sa nás ešte pýta kam ideme ďalej a jeho dcéra nám cez telefón robí prekladača. Zajednávam také lepšie ubytovanie v centre mesta. Myslela som si, že tam je recepcia, ale je to zamknuté. Ideme sa teda prejsť po centre, čo sú také drevené domčeky a v každom je iný podnik s inou hudbou. Nájdeme kaviareň na okraji a píšem ubytovaniu na whatsapp, tam dostanem odpoveď hneď. Vyzerá, že sme v hoteli sami, rozbalíme sa na celú izbu. Osprchujeme sa, Jozef perie a ja píšem blog. Večer sa ideme najesť do celkom vzdialenej reštaurácie, ktorú Jozef vybral preto, lebo v recenzii niekto písal, že majiteľ im dovolil prespať v stane na záhrade. Podnik je to veľmi pekný, len v októbrový pondelok, úplne prázdny. Čašník vie perfektne po anglicky, tak si aj necháme poradiť a pýta sa nás odkiaľ sme, a čo robíme v Kosove. Jozef si dá mix mäsa a ja pljeskavicu so syrom a cesnakom. Ešte stále sme dosť najedení z obeda. Čašník čoskoro odchádza, praje nám príjemný pobyt a že máme na Slovensku odkázať, aby uznali Kosovo, že si to zaslúžia. Čakala som kedy počas nášho pobytu niekto poukáže na to, že Slovensko neuznáva Kosovo. Keďže už nemáme moc hotovosti, tak sme chceli platiť kartou. Čašník musel majiteľa navigovať cez videohovor, ale zvládli sme to. Po večeri ideme pozrieť na zastávku minibusov, či tam nie je napísané kedy to ide do Bajram Curri. Nič také nenájdeme, tak sa spýtame náhodne človeka, vraví, že o 9 to chodí. Ten autobus, čo som našla na internete chodil iba cez leto, tak zajtra budeme musieť improvizovať. Ešte nekončíme, iba sa presúvame.

Príspevok Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 11 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Doberdol – Gjeravice

→ 15,7 km ↑ 1101 m ↓ 803 m

Celú noc s prestavkami pršalo, čo ma celkom dosť budilo. A kým si ja dám tie štuple do uší, to prejde aj pár hodín. Budík máme o 6. Mali sme taký optimistický plán, že dnes tých 37 km doklepeme, ale prší, tak spíme ďalej. O 8 vstávame, ale stále prší, takže Jozef varí vnútri kávu, raňajkujeme, ja píšem a čakáme. Podľa predpovede, ktorú mám načítanú, by malo prestať pršať o nejakej 9, potom hodinka slnka, a zasa dážď.

O pol 10 to ustane, tak rýchlo balíme a vydáme sa na cestu. Všade je riadne vlhko. Prezieravo som si obliekla nepremok kvôli vode na stromoch, cez ktoré sa občas predierame. V lese je vlhko a vyliezajú salamandry, za hodinu chodenia ich napočítam 20.

Streteme pastiera, ktorému ušli kravy, tak sa nás posunkami a citoslovcami pýta či sme ich nevideli. Odpovedáme podobným štýlom, síce sme ich nevideli, ale počuli sme ich zvoniť nad nami v lese. Až neskôr nám napadlo, že sme mu mohli ukázať fotku miesta, kde sme spali. Obzeráme sa po lese či nezbadáme nejaké huby, Jozef nosom vetrí, že by tu niečo mohlo byť.

Predpoveď sa naplnila a po hodine obstojného počasia začína popŕchať. Už sme v Doberdole a ideme do prvej chaty.

Keďže sa nám to dnes určite nepodarí dôjsť, nemáme dostatok jedla a musíme si tu teraz dať jesť. Pýtam sa, čo majú a koľko to stojí. Povie nám jendotnú cenu za jedlo, 10€ na osobu a veľké pivo za 3€. Dostaneme fazuľovú polievku a jedno vajíčko s dvomi plátkami uhorky, paradajky a mini kúskom syra. Aspoň toho chleba dali dosť. Jeden si zabalíme do cesty. Nevieme či sa máme smiať či plakať. Takéto ceny za takú porciu sme tu teda nečakali. Ale vnútri sa kúri, tak davame sušiť všetky veci. A keďže tu nikto iný nie je, tak sa rozložíme cez tretinu miestnosti. Čítam si recenzie na toto miesto. Je známe norovírusom, ktorý sa tu dosť rozšíril v roku 2023 a odvtedy sa pravidelne vracia. Asi to je vodou, v celej doline je kopa dobytka a je tam možnosť kontaminácie.

V hlavnej sezóne tu denne majú aj 100 ľudí, to sú šialené čísla. Vonku stále prší, tak pracujem na blogu. Prídu ďalší ľudia, Holanďania, ktorých sme obiehali, keď sme išli z Tethu. Asi tu túto noc spali a kvôli zlému počasiu išli iba na vychádzku po okolí. Jozef už je nervózny, že sme tam tak dlho, necíti sa tu dobre, nechce si dať ani ďalšie pivo, lebo ich nechce podporovať. Vonku ale stále občasne prší a má sa to nasledujucu hodinu zlepšiť. Príde tam nejaká skupina chlapov so zbraňami. Dávajú si tam obed. Pobalíme si veci a o 14:30 vyrážame. Platíme nakoniec 20€, za to jedlo, pivo a malý čaj. Už sa tešíme do Kosova. Prechádzame okolo veľkého nápisu “I love Peaks of Balkans” a odpájame sa od oficiálnej trasy.

Smerujeme na Gjeravice, najvyšší vrch Kosova. Ako je dosť popršané, hladina potokov je vyššia. Z nerozumu sa rozhodnem ísť po hladkých mokrých kmeňoch stromu, ktoré slúžia ako most. Jozef ide po kameňoch aj za cenu mokrých topánok. Aby som nespadla, idem veľmi pomaly a opatrne a trvá mi to trikrát dlhšie. Prechádzame cez stádo zmoknutých ovečiek.

Domčeky sú roztrúsené po kopcoch naokolo. Mierne pokračujeme po poľnej ceste. Stúpame do sedla Ali Peja. Po včerajšku sa mi zasa do kopca nechce, tak každú chvíľu stojím a na posilnenie pýtam cukrík.

Nebolo to až také hrozné, ako som si to predstavovala v mojej hlave. A sme už v Kosove, to sme radi. V tento upršaný deň nie je nikde ani nohy. Chodník pokračuje mierne a vlní sa po vrstevnici zahalených hôr.

Zbadáme v diaľke nejakú skupinku. Čo tu robia motorkári, v 2200 m. n. m.? Evidentne národný park je vhodné miesto na motokros. Hlava nám to neberie, takto ničiť krásnu prírodu priamo pod najvyšším vrchom krajiny. Chodia hore dole z jedneho kopca na druhý a zanechávajú po sebe dosť hlboko vyjazdené stopy. Som z toho velice rozčarovaná.

Pokračujeme okolo jazera Liqeni i Zemres, označované ako heart-shape lake. Jozefovi to pripomína jedine plastovú tašku.

Stúpame posledné serpentíny do sedla pod Gjeravice. Nevládzem, tak papám posledný croissant a otváram mentosky. Už je 17 hodín a vrchol je zahalený v hmle, tak jednoznačne zavrhujeme výstup.

Toto je veľmi pekná trasa, prechádza okolo ďalších jazier, ktoré majú prekvapivo veľa vody. Terén je dnes trochu obtiažnejší, buď klzké kamene alebo blato.

Postupujeme pomaly, a tak sa už musíme obzerať po nejakom mieste na spanie. Sme este stále dosť vysoko, 2200 m. n. m., ale nižšie to už dnes nestihneme. V noci má byť zamračené, tak by sme nemali umrznúť. Otvorí sa nám výhľad do doliny a takto z diaľky analyzujeme terén, kde by sa dalo stanovať.

Pri poslednom potôčiku si nafiltrujeme vodu a naberieme plné vrecia a ešte pár stoviek metrov pokračujeme. Nájdeme viacero adekvátnych miest, žiadne ideálne rovné. Nakoniec ostaneme na takom s pekným výhľadom, keď už máme poslednú noc takto v horách. Stan sa dnes podarí postaviť veľmi dobre.

Dáme si dnu veci a začne nám trochu popŕchať, aj keď v predpovedi už dážď nebol. Na večeru Jozef varí sáčkovú polievku, kokošku, ale nie je taká dobrá ako tá kosovská. Vodu filtrujem v stane a skoro mi pri tom ruky umrznú, ale môžeme si dať potom čaj. Hlavný chod je zemiaková kaša s tuniakom. Prestalo pršať, tak si ideme umyť zuby a vycikať sa. Mesto Decan ožiaruje oblačnosť. Chvíľu ešte píšem, ale zaspávam pri tom.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Valbona – Doberdol

→ 30,9 km ↑ 2300 m ↓ 1368 m

Budík mam na 6:50, ale Jozef ma zobudí už skôr, idem sa teda baliť. Vonku je krásna modrá obloha a svieti slnko, dobre, že sme deň počkali. Moje nohy si dobre oddýchli, takže dnes by to mohlo ísť ozaj svižne. Na raňajky som si miesto párku vypýtala radšej druhé vajíčko. Pani som sa pýtala či nám môže urobiť turecku kávu, odpovedala “yes, expres”. Čím ďalej tým viac si myslím, že je generátor náhodných slov. Prinesie nám tú istú kávu, čo včera. Ja si dávám aj chleba s džemom, čo Jozef odmieta, tak ma tam nechá samú. Dva chleba zjem tam a ešte si jeden balím do cesty. Idem sa dobaliť a po 8 vyrážame. Začíname na rovinke v doline Valbony.

Namiesto oficiálnej trasy, ktorá ide veľa po asfalte volíme alternatívu cez sedlo okolo Zlej Kolaty a ešte to ideme o 1,5 km dlhšou obchádzkou, aby sme mali pekné výhľady na Valbonu. Najprv stúpame k takej usadlosti po ceste a potom prudko dohora cez les. 500 výškových za nami a my vyjdeme na čistinku s výhľadmi naokolo.

Toto mi príde lepšia alternatíva ako Teth – Valbona. Na slniečku je príjemné teplo a kráčame v krátkom rukáve.

Kúsok potom cez les mierne klesáme, stretáme dvoch ľudí a napájame sa na tú alternatívu. Už to nejde moc prudko dohora, tak ideme celkom svižne.

Pred nami vidíme najekého chlapa, zanechal nám na trase psa. Snažíme sa ho odohnať, ale nič nepomáha, tak ho ignorujeme. Jozefovi ide na nervy, ako za ním dychčí. Jediná možnosť je predbehnúť toho chlapa, čo sa nám za chvíľu podarí. Blížime sa do výšky 2000 m. n. m., začína fúkať studený vietor a zamračí sa.

Prídeme do sedla Qafa Prosllopit a na chvíľu sme opäť v Čiernej hore. Zrazu ku nám ten les pribehne a úplne sa ho zľaknem. Rýchlo pokračujeme, nech za nami nejde. Dúfam, že pozná hranice štátu a ďalej už nepôjede.

Zostupujeme s výhľadom na miesta kadiaľ sme išli pred 5 dňami. Vzdialenosť medzi chodníkmi je 1 km. Zostup je celkom náročný, veľa kameňov a skál, ktoré sa dajú zíjsť iba s pomocou rúk. Ale narazíme na obrovskú ropuchu, ďalšia radosť vo mne.

Od rázcestia už vedie pekný chodníček. Akurát tadiaľ prechádzajú aj ovečky, ktoré úplne vtipne bežia dole po skalách.

Prejdeme k sedlu Qafa Borit späť do Albánska a otvoria sa nám výhľady na instantnú jeseň.

Už sme celkom hladní, tak otvárame oriešky, ktoré nesieme z Plavu. Do dediny Cerem to máme klesanie 5 km. Máme krásne výhľady naokolo alebo prechádzku cez jesenný les.

Odsýpa to rýchlo, prechádzame cez usadlosť s koníkmi, krásne miesto na život.

O 14 sme v dedine a ideme do prevého guesthouse, vyzerá, že tam pravé prišli nejakí rodinný príslušníci. Ideme sa spýtať či ma nejaké jedlo, pošle nás do dákej miestnosti. Nikto tam nie je a vyzerá, že ani majiteľ neprichádza. Sú tam ale samoobslužné nápoje, pozrieme cenník, 3€ za tretinkové pivo. Čo sa zbláznili? Odchadzame radšej. Este sú tu ďalšie tri guesthouse. Dva majú takú zlú povesť na facebookovej skupine o tejto trase, a o treťom nič neviem. Kráčame a na ceste vidím stáť chlapa. Vravím Jozefovi, že on nás isto bude volať do toho pofiderného guesthouse. Je to tak, začal otázkou odkiaľ sme a potok nás volal na nápoje. Odmietame a ideme ďalej. Prídeme do posledného a pýtam sa či majú niečo na jedenie. Vymenuje polievku, šalát, kura,.. Polievka stojí 4€, raz toľko, čo som očakávala. Pivko, tretnkové, je za 2€, rovnako aj káva. Prekvapene na nás pozerá, že to si iba polievku dáme? Mám pocit, že tu tých ľudí vrcholne obťažujeme. Podľa googlu tu jedna noc stojí 50€ pre dve osoby. Sedíme vonku pri takom drevenom stole a obzeráme sa ako je tu všetko šupacky urobené, kadejako pozliepané. No zjeme polievku, dotlačíme sa chlebom a ideme radšej ďalej. Pani sa nás pýta, kde spíme. Nechcem jej narovinu hovoriť, že ideme stanovať, tak jej poviem Doberdol, 15 km vzdialená usadlosť s cca 1000 m prevýšenia. Začne nám hovoriť, že to nedojdeme. Tak jej vravím, že chodíme rýchlo a máme stan. Ďalej pokračuje, že dôjsť tam trvá 6-7 hodín, má večer pršať, po tme je to nebezpečné, divím sa, že nás pred medveďmi nevystríhala. Neviem, čo jej mám na to odpovedať, tak prosto odídeme. Najväčší stupák máme hneď na začiatku, ale som z tej pani napajedená, tak mi to ide strašne rýchlo. Za pätami sa nám zmráka.

Za pol hodinu sme na ceste odkiaľ už je stúpanie miernejšie. Počas krátkej chvíle prejdú okolo nás nas 3 autá. Nečakali sme, že to tu bude také frekventované. Prechadzame okolo absolútne nezmyselnej vyhliadky, tipujeme, že je financovaná z EU fondov a je to tak.

Prejdeme na chodníček a opäť, na chvíľu, na stranu Čiernej Hory. Ideme veľmi príjemným stúpaním cez les a lúky.

Prídeme do sedla Aljuci a za ním je nejaká ďalšia chata, už v túto ročnú dobu opustená, aj keď vyzerá, že odišli iba včera. Mali sme naplánované tu spať, ale ešte je skoro. Doberieme si aspoň trochu vody a pokračujeme.

Za 3 km je na mape označené pekné stanové miesto, tam sa potom rozhodneme, čo ďalej. Cesta stále ubieha rýchlo, žiadne náročné stúpania alebo klesania.

Prechádzame cez usadlosť Balqin, kde je tiež označený Guesthouse. Z môjho pohľadu vidím len 5 drevených chatrčí a neviem, v ktorej by som sa odvážila spať. Úplne nám to tu pripomína Gruzínsko.

Z diaľky vidím, že na stanovom mieste už sú postavené 2 stany. To som veru nečakala, že sa v októbri s niekým budeme deliť o miesto. Ešte pár stoviek metrov ďalej je prístrešok, ale pri lesnej ceste, to sa mi moc nepáči. Máme výhľad na Doberdol a vidíme, že sa blíži dážď. O 17:30 to teda ukončujeme, hľadáme vhodné miesto a rýchlo staviame stan. Ja idem medzitým po vodu, pre istotu beriem dáždnik a dobre som urobila. Za pár minút sa poriadne rozprší.

Nevidím prameň potoka, tak naberám do vreca a potom si to prefiltrujeme. Jozef má stan postavený, ale tak všakovako. Nemal čas ho podoťahovať, ani poriadne ukotviť a radšej schoval dnu batohy, aby nenavlhli. Sedí skormútený vnutri. Pri tom ako naťahoval tyvek (podložka pod stan), rozpučil dve vajíčka, ktoré sme si celý deň šetrili. Zjesť sa však dajú, a keď sa trochu najeme, asi budeme mať lepšiu náladu. Pršať neprestáva, tak sa prezliekame a chystáme spanie. Neviem sa rozhodnúť, na ktorú stranu si dať hlavu, asi sme to postavili na kopčeku a do oboch strán to je dodola. Uf, je náročné fungovať v tomto malom priestore. Jozef varí čaj a na večeru zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom a parmezánom. Keď prestane pršať ideme to ponaťahovať, nech nemáme ráno potopu v stane. Potom už iba umyjeme zuby a ideme spať. Internet tu nie je, takže blog pridať nemôžem a po napísaní dvoch viet zaspávam. Tak to radšej zabalím a idem spať. Síce prší, ale je celkom teplo.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Teth – Valbona

→ 19,3 km ↑ 1106 m ↓981 m

Budík mám na 6:55 a Jozef ma šťuchá, aby som tie mačky (moje zvonenie) vypla. Bolo v noci nezvyčajne teplo a spala som ako babätko. Jozef mal však inú noc, zavýjajúce psy, mačacie bitky a albánske party. To je tak, keď nenosí štuple do uší. Nad hlavami už máme zamračenú oblohu, ale neprší.

Na raňajky máme polku chleba so Zdenkou a čaj. Moc sa neponáhľame, dnes to máme pod 20 km a 1100 výškových metrov. Ranné prezliekanie je aj celkom v pohode, keď nie je pod nulou. Pes nám ošťal stan, tak ho oplachujem vodou. Dáme si tu ešte kávu na terase a všimnem si, že v ohrádke chovajú také pekne huňaté sliepky. Umyjeme zuby a ideme 2 km do obchodu. V obchode nič nie je. Chcela som so kúpiť minerálku, ale mali iba čistú alebo nejakú sladkú, tak nakoniec berieme fantu, chleba, pivo. Nechápeme, že ľudia tu kupujú balenú vodu za 2€, keď je na každom kroku pitná voda.

Ideme teda stúpať, dám si ešte banán a croissant. Najprv stúpame po lesnej ceste a míňame množstvo guesthouseov. Napojíme sa na chodník, resp. diaľnicu. Stretáme toľko ľudí, čo za celú našu turistiku, a to je zamračené.

Snažím sa ísť konštantne a nezastavovať, ale mojím nohám sa od včera nepolepšilo, iba to prešlo zo stehien do lýtok. Motivujem sa cukríkmi. Aj tak ale obiehame ludí dohora. Väčšina, čo počujeme sú Briti alebo Holanďania. Najstrmšie stúpanie máme za nami a prejdeme cez takú čistinku, kde sa pasú kone. Ľudí tu sprevádzajú túlavé psy, ktoré sa občas chytia do potyčky.

Ďalej to už ide trochu lepšie, polovicu stúpania máme za sebou. Udivujeme sa akých zvláštnych ľudí tu stretáme. Narazíme na horskú kaviareň plnú ľudí a vonku sú zaparkované koníky na nosenie batožiny/ľudí. Tomuto miestu sa zďaleka vyhneme a rýchlo pokračujeme v stúpaní.

Stále ideme po lese. Normálne mi to príde ako ten náš Žarnov, čo ideme furt po lese a iba hore na skale je výhľad. Zamýšľame sa prečo je to tu táke populárne.

Keď tu bol Jozef naposledy, tak iba stavali cestu do Tethu, a teraz je tento úsek turistiky na každom zozname top 10 vecí, ktoré robiť v Albánsku.

Na posledných 100 výškových metroch sa otvoria výhľady. Len je zamračené, takže vrcholky nevidno a začíná mrholiť. V sedle sa nezdržujeme a prehupneme sa na druhú stranu.

Prioblečiem sa a akurát okolo nás predchádza americká skupina mladých. Po afektovanom “Oh my god, stunning! “, prcháme rýchlo dole. Táto strana smerom na Valbonu je oveľa krajšia.

Začína trochu viac pršať, tak vyťahujem dáždnik a poklusom klesáme. Jozef obehne skupinu nejakého zájazdu, ale ja to nestihnem, tak ich musím jeden po druhom obiehať a Jozef mi újde. Čaká ma až pri kaviarni, kde si môžeme dať nesku za tri eurá.

Prestalo pršať a začinam byť hladná, po dlhej dobe od rána, tak si nájdeme klátik a rozložíme jedlo. Opät máme chleba so Zdenkou. Počas toho ako jeme začne dosť pršať, tak sedíme pod dáždnikmi. Jozef si nešikovne vyleje kus pivka, ktoré si nesie z Tethu, potom na mňa škaredo pozerá, keď mi to papanie dlho trvá, ale mne to prosto rýchlejšie nejde. Zbalím si všetky veci do nepremokavého vreca, sama si dám nepremok a vylovím rukavice z vankúša, ktoré som tam dnes nerozumne odložila.

Pokračujeme v už celkom miernom zostupe, ale ako prší, začína sa tvoriť blato. Jozef to povie nahlas a v tej chvíli sa mi šmykne, ale ustojím to. Zídeme na kamenistú cestu, ktorá vedie korytom rieky. Keď to človek vidí, tak si predstavuje aká veľká voda tu musí na jar tiecť. Teraz je to úplne suché. Na ubytovanie to máme ešte 6km, čo znamená, že prídeme presne o 14.

Dážd každú chvíľu prestane a potom zasa začne. Jozef po ceste vybavuje nejaké pracovné veci. Ja len prepletám nôžkami, aby sme to čím skôr mali za sebou. Aj tak som prekvapená ako rýchlo sme to dali. O druhej prídeme na ubytovanie. Dostaneme takú kuticu, ale má to aspoň takú predsieň, kde si môžeme rozložiť veci. Poriadne sa rozprší. My sa osprchujeme a ideme sa zohriať pod perinu, v izbe je 15°C. Trošku si pospím a potom upravujem fotky.

Operieme si a o 18 ideme na večeru. Zajednali sme si tuto u pani, lebo sa nám dnes nikde nechcelo ísť. Máme takú krémovú zeleninovú polievku, kuraciu nohu, šalát a nejaké ich pečivo k tomu. Dostatočne sa najeme a ideme odpočívať. Stále prší. Zajtra máme voľný deň, lebo bol v predpovedi silný dážď a ja už aj tak potrebujem trochu vydýchnuť. Večer pridávam blog.

Piatok, 9.10.2026

Valbona

Voľný deň

Spíme do 8 a hneď ideme na raňajky. Sú trochu skromnejšie ako pred dvomi dňami, ale sú v cene. Dojedám všetok chleba s džemom a dáme si hnusnú kávu. Potom ideme odpočívať. Vonku stále prší. Pred obedom, keď prestane pršat, sa ideme poobzerať po dedine a do obchodu.

Je to tu úplne vyľudnené, čo je prekvapivé oproti Tethu. Je tu vybudovaná oveľa lepšia infraštruktúra a je to táka širšia a krajšia dolina. Obchod je v podstate iba stánok s nápojmi a sladkosťami, tak kupujeme iba pivo. Ideme este prejsť ďalej či nájdeme nejakú reštauráciu, kde by sme sa mohli večer najesť. Narazíme na pekáreň, stánok so sladkými koláčmi. Z nerozumu zoberiem kávovú cookie a broskyňový koláč. Všade tam pobehujeú mačky, pani vraví, že ich má 12, to je náš človek. Pýtam sa či náhodou nemá aj vajíčka, vraví, že to nepredáva, ale dá nám koľko chceme. Vypýtam si 6. Za koláče platím 6,5€ a za tie vajíčka jej dávam 100lek do sprepitného, s tým súhlasila. Pokračujeme ďalej okolo nejakých väčších reštaurácii a potom už nič je. Na kopci vidíme iba tú skupinu turistov, čo sme včera obiehali, inak tu nie je ani nohy. Vrátime sa späť do jednej reštaurácie a ideme iba kávu. Nikto tam nie je a čakáme 5 minút, už sme sa chceli dať na odchod. Nakoniec príde čašník a damé si normálnu kávu. Ideme skontrolovať menu, ale zdá sa nám to dráhe. Káva však stojí iba 100lek (1,1€). Ideme sa prejsť ešte do druhej stany odkiaľ sme včera prišli, aj tam sú ešte nejaké podniky.

Narazíme na prítulné mačiatko, škoda, že nemám žiadne granulky. Psov v tejto doline niet. Ideme skontrolovať trasu, ktorou zajtra pôjdeme a trochu sa tu poobzerať. Neprší, tak sme trochu takí, že môžno sme dnes mohli aj pokračovať.

Vraciame sa späť na ubytovanie a ideme sa pozrieť ešte do jednej reštaurácie, rozhodneme sa, že si predsa len dáme večeru u domácej. Výjde to najlacnejšie a bude toho veľa. Idem povešať nejaké veci z izby von, tam to možno uschne. Dáme si tie koláče (ten kávový nedojeme) a ideme oddychovať. Jozef si pustí Bratríčka, pije pivo a ja upravujem fotky, a potom si robím pozvánku na moje narodeniny.

Na neskorý obed si dáme po dve vajíčka s chlebom. O 18 ideme na večeru, opät kuracia noha, ale tentoraz s ryžou zapečenou so zeleninou a šalátom. Dnes sne tu sami. Mne to trvá dlho, tak sme tam skoro hodinu. Pozorujeme za oknom kravy, ktoré sa nanominovali do záhrady, a pobehujúce koťatka. Keď máme tú príležitosť, dokonca sa druhý deň po sebe osprchujeme, aj keď sa nám strašne nechce. Predbežne sa balíme a ja do 23 pridávam blog. Jozef už dávno spí.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 7 a 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Vusanje – Teth

→ 26,5 km ↑ 1598 m ↓1802 m

Vstávame pred 7. Spalo sa nám špičkovo, žiadne zvuky, zvieratká a teplota tak akurát. Na raňajky máme omeletu, párky, zeleninu, med, džem, ajvar, fajný čajík a kávu.

Pri stole s nami sedí holandský pár, ktorý turistikuje po Čiernej Hore vrámci ich trojmesačného výletu. Pokračujú cez Grécko do Talianska. Zbalíme si veci, urobíme rannú hygienu a po 8 vyrážame. Vonku je veľmi sviežo. Sme vo výške 1000 m. n. m. a je tu silný mráz. Som rada, že sme túto noc nespali vonku. Dokonca si dávam hrubšie rukavice.

Trasa do Tethu začína po lesnej ceste, šmotím sa a nejako sa neviem rozhýbať. Obchádzame tú ženu, čo sme včera podvečer streli, tak predsa len došla. Začínajú nás obliehať nejakí ľudia a Jozef je z mojej rýchlosti zúfalý. Cítim to z neho, tak sa snažím zrýchliť. Na konci cesty je búdka, kde sedí ujo a vyberá vstupné do národného parku. Už sme na tieto búdky po ceste narazili, ale nikto v nich nebol. Toto je frekventované miesto, takže tam asi vyberajú každý deň. Cena za vstup je 3€ na deň za osobu.

Pokračujeme miernym stúpaním. Namiesto tradičnej trasy sme si vybrali alternatívu do doliny Buni i Jezerce. Kvôli tomu to dnes bude poriadna nálož výškových metrov. Hneď, ako sme začali stúpať do prudšieho kopca cítim, že moje stehná sú v dosť zlom stave. Prechádzame udalosťou Katun Zastan a na malú chvílu sa nám otvoria výhľady.

Včera som to ešte necítila a večer som sa nerozcvičila. Pripisujem to včerajšiemu nepríjemnému stúpaniu a záverečnému pobehu. Ešteže to nemáme dnes až tak veľa kilometrov a môžeme ísť pomaly. Šplháme sa hore nekonečným lesom, vypýtam si cukrík a hlavu sa snažím nejako zamestnať, nech nemyslím na to ako nevládzem.

Keď výjdeme z lesa, trasa sa zmierni a prechádzame do Albánska.

Otvárajú sa nám vyhľady na okolité skalnaté štíty. Toto je údolie jazier, ale prvé, ktoré zbadáme je vyschnuté. Pod vysokou skalnou stenou nájdeme ale také pekné tyrkysové.

Ideme si pri ňom dať obed, chleba s taveným syrom Zdenka a sendvič s nutellu. Suším si prepotené tričko a sedím zabalená v páperke v závetrí. Fučí studený vietor, zmena počasia sa blíži. O 12 pokračujeme v stúpaní do sedla Qafa Jezerec.

Pomaly stúpame vyšie do skalnatých časti. Prechádzame okolo úplne vyschnutého, obrovského jazera. Výzerá to akoby tam niečo padlo a urobilo veľký kráter.

Pri záverečnom stúpaní trošku zablúdime a namiesto sedla sa vyberieme na vrchol Bojes. V protiľahlých žľaboch vidíme ešte nejaké zbytky snehu.

Otvoria sa nám výhľady na balkánske Dolomity. Dnes to je veľká paráda, za každým rohom nás čaká nový výhľad.

Urobíme si spoločnú fotku a pustíme sa do klesania. Dodola sa mi ide oveľa lepšie, aj keď to je stŕme a šotolina. Jozef to má naopak, ten by najradšej šiel iba do kopca. Najprv klesáme prudko po serpentínach a potom prejdeme na miernejší chodníček. Často stojíme a niečo fotíme.

V doline vidíme vlniaci sa chodníček pôvodnej trasy, máme to k nemu ešte ďaleko. Jozef šomre cestou dodola, sú ti šotolinove serpentíny.

Zišli sme si 500 výškových metrov a už zasa stúpame. Mierne, rovnobežne s chodníkom v doline. Nemám silu, tak su dávam moju poslednú arašidovú tyčinku a šuchtám sa. Pozerám na hodinky koľko nám ešte ostáva vysokých, stále veľa.

Navyše sme pravé dopili vodu. Za kilometer by mal byť nejaký prameň, ale moc veľké šance mu nedávam. Je to trochu zachádzka, tak radšej rýchlo pokračujeme.

Pri každom výstupe už túžobne očakávam, aby bol posledný, ale nie je mi dopriate. Je to tu taká horská dráha, hore dole. Prechádzame aj okolo starých vojenských bunkrov. Dnes je naozaj krásny deň, aj najkrajšie výhľady, čo sme zatiaľ mali, len škoda že dnes tak nevládzem.

Dobojujeme to do sedla Qafa e Pejes a myslíme si, že to už iba zbehneme do Tethu. Veľmi sme sa mýlili. Dávame si cukríky, aby sme nemali úplne sucho v ústach a pustíme sa do brutálneho zostupu, 800 výškových metrov na 3 km.

Ono to až tak veľa nie je, ale keď k tomu pridáte šotolinový terén, tak to je nekonečné. Jozef celú cestu šomre aká to je grcanica. Za každou zatáčkou očakávam, že sa to zmení na pekný chodník, ale nie. Ideme takto až dodola. Stále však postupujeme svižným tempom a obiehame niekoľko ľudí a potulných psov.

Máme výhľad na dedinu Teth. Slnko už dole nesvieti kvôli vysokým horám. Naplánovala som koniec dnešnej trasy pri horskej kaviarni, kde je označené aj kempingové miesto, aj voda. Najprv sa teda ideme poriadne napiť a potom zhodnocujeme či ostávame. Kaviareň už je zatvorená a máme ešte hodinu čas do západu slnka. Rozhodneme sa teda pokračovať 2,5 km ku chate, kde je vyznačené kempovanie zadarmo. Zajtra hlási poobede pršať, tak čím toho bude menej, tým lepšie.

Do chaty dorazíme o trištvrte na 6 a ideme sa spýtať ako to tam funguje. Kuchyňu otvárajú o 6 a stan si môžeme postaviť vo vrchnej časti pozemku. Beriem jedno pivko a ideme sa rozložiť. Vôbec nás neteší množstvo psov, ktoré tu pobehuje, aj šteniatka. Musíme ich stále odháňať, tak dúfam, že sa v noci nespiknú a nezaútočia na stan. Chvíľu po nás prichádzajú dvaja Holanďania, ktorých sme už po ceste stretli. Jeden má ultralight výbavu, tak nájdeme spoločnú reč. Oni akurát dnes dokončili celý okruh. Veľmi dobre si to vyrátali, zajtra sa má kaziť pocasie. Aj preto je dnešná noc prekvapivo teplá, teplomer ukazuje 10°C. Dáme sa do pyžama a ideme sa najesť. Chcela som si dať palacinky, ale tie bohužiaľ podávajú iba na raňajky. Tak si teda dáme šalát, hranolky a bravčové rebierka. Popri tom upravujem fotky a v stane to pridávam. Jozef už spí, aj keď sa pred chatou ešte zabávajú miestni štamgasti a aj naši spolunocľažníci si majú veľa, čo povedať po ukončení trasy. Dávam štuple do uši, bufku na oči a hneď zaspávam.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Veliki Hrid – Vusanje

→ 35,5 km ↑ 1387 m ↓ 2296 m

Spánok vnútri automaticky neznamená lepší spánok. V noci, z vonkajšej strany začali behať plchy a tie ich pazúriky strašne klepkali o drevo a bála som sa, že sa dostanú dnu a budú po mne behať. Za pár minút prestali a potom bolo ticho, ale opakovalo sa to párkrát za noc. Asi si zháňali nejaké oriešky pred zimou. Jozef bol o pol 4 cikať a podal mi štuple do uší, lebo mne sa po ne nechcelo zísť a som si vravela, že to zvládnem bez nich. S nimi som konečne tvrdo zaspala. O 6 mi zvoní budík a Jozef je veľmi rád, že už može vstávať. Vnútri je 4,5 °C. Na raňajky máme čaj a zemiakovú kašu s tuniakom. Dnes som dostala menštruáciu, nie úplne najvhodnejší deň na najdlhšiu turistiku, ale budiž. Dám si jeden ibalgin. Zdá sa mi, že keď som takto na turistike, tak sprievodné symptómy sú miernejšie. Ešte sa učešem a môžeme vyraziť. Vonku je prekvapivo príjemne, o pár stupňov menej. Začínáme trošku stúpaním a už aj na nas svieti slniečko.

Jozef hromží, že načo si dával tie nohavice. Ale ideme klesať východnou stranou, tam slnko dlho nebude. Do Plavu to máme 11,5 km a 1000 výškových metrov dole. Najstrmšie pasáže ideme chodníkom cez les.

Po 3,5 km dopĺňame vodu a Jozef si predsa len dáva kraťasy. Sme na lúke odkiaľ je výhľad na okolité kopce, ktoré sa začínajú zafarbovať.

Ako klesáme dole ku rieke, klesá aj teplota. Prejdeme po mostíku cez potok a potom to už máme po lesnej ceste až do mesta.

Páperku som už odložila, tak radšej kráčam svižnejšie, aby som sa nemusela priobliecť. Ideme síce rýchlo, ale energia dochádza, tak za chôdze papám croissant. Domy v okolí trasy sa premenili na bary a kaviarne, kde sa turista môže občerstviť. Otvára sa nám výhľad na Plav, také pekné mestečko pri jazere vo výške takmer 1000 m. n. m..

Pred 10 sme tam. Pri cintoríne sme svedkami bitky medzi nejakým túlavým psom a cintorínskou svorkou. Ako mačací ľudia, bojíme sa prejsť okolo. Nakoniec sa odvážime a ten túlavý pes našťastie nejde za nami. Tých cintorínov je tu viacero a aj niekoľko mešít.

V meste to poriadne žije. Kopa ľudí, kopa aút a hluk. Najprv chcem ísť do kaviarne, lebo som dnes ešte nemala kávu a budem potom lepšia. Náhodne do jednej vojdeme, ale vnútri je tak nafajčené, že za 10 sekúnd vnútri ma štípu oči. Ideme kus ďalej, do takej modernejšej, kde sa síce tiež fajčí, ale skoro nikto tam nie je. Nabíjame elektroniku a hľadám ubytovanie na túto noc. Po 5 dňoch si doprajeme sprchu. Rezervujem izbu v dedine vo vedľajšej doline za 34€. Ideme si dať taký skorý obed, čevapi, ktoré ja nezvládam zjesť, tak si ich balím do cesty. Nasleduje návšteva pekárne, kde kupujeme dva malé bochníky a nejaké sladké pečivo. Pred pekárňou sedia dvaja cudzinci a pýtajú sa nás či ideme Peaks of the Balkans. Dáme sa s nimi do reči. Sú z Austrálie a bicyklujú z Nórska do Južnej Afriky, blázni. Zatiaľ sú na ceste 5 mesiacov z 24. Vymeníme si instagramy, volajú sa cyclingabout a išli aj cez Slovensko. Ostáva nám už len nákup. Je trochu neisté kupovať na nasledujúce dni. Za dva dni budeme v Teth, kde je obchod, ale drahý a biedne zásobený. Navyše pôjdeme cez najnavštevovanejšiu časť trasy, kde bude ešte veľa podnikov otvorených. A v piatok hlásia heavy rain, takže to si dáme určite oddych. Ten nákup je teda taký dosť improvizovaný a to mi dnes moc nesedí. Do Vusanje to máme 22 km, z toho prvých 13 km je postupné stúpanie 1100 výškových metrov. Pustíme sa do toho. Nejde sa mi moc dobre, idem teda v tichu a konštantne. Jozef ma potom zamestnáva plánovaním cesty do Ázie. Vylučovacou metódou určujeme, ktoré krajiny by sme chceli navštíviť. Cesta mi teda celkom ubehá, aj keď sa necítim dobre. A je to také príjemné stúpanie, že ideme celkom rýchlo. O 14 si dávame prestávku, dám si druhý ibalgin a pridávam blog. Chcela som už v meste, ale nejako na to nebol čas. Nie som ani moc hladná po tom obede, tak si dám iba jablkovú šatôčku.

Za hodinu pokračujeme. Stúpanie sa presunie z lesnej cesty na chodníček. Celá dnešná trasa je zatiaľ celkom nezáživná, a to už máme 20 km v nohách.

Konečne sa nám otvoria výhľady. Pozeráme sa na miesta kadiaľ sme včera kráčali a vidíme v diaľke stúpať dym.

Doberáme vodu a pustíme sa do brutalistického stúpania. Vedela som, že tam je, ale neuvedomovala som si aké zle to až môže byť. Je to krátke, ale veľmi výživné. Toho pol kilometra ideme asi pol hodinu a odišli mu pri tom lýtka aj zadné stehenné svaly.

Za odmenu sa nám otvoria výhľady na Zla a Dobra Kolata, krásne skalnaté vrcholy. Ešte však nemáme dobojované dnešné výškové. Vystúp na Bora peak už je ale miernejší.

Pôvodne som tu chcela stanovať, miest tu je veľa, ale je to v 2000 m. n. m., tak by nám tu asi bola dosť zima.

16:45 začíname klesanie do Vusanje, 9 km a opät 1000 výškových metrov. Máme necelé dve hodiny do západu slnka. Dodola sa mi našťastie ide oveľa lepšie, takže nasadíme vysoké tempo.

Akurát je zlata hodinka a okolité hory sú zaliate zlatým svetlom, krása.

Dávám si pre istotu ešte croissant, aby ma nevyplo 2 km pred cieľom. Dupkám dodola a užívam si výhľady kým sú.

Prechádzame okolo jedného nemeckého páru, ktorý tam stanuje a kúsok nižšie obiehame mladú ženu, ktorá dúfam, že to dôjde. Pri farme akurát zvolávajú ovečky, majú aj také parádne, dvojfarebné.

Odtiaľ už vedie lesná cesta, takže miestami pobehneme. Kilometer pred koncom zastaví Jozefa nejaký pán, že či nemá nožík. Vyťahujem z batoha a Jozef odreže trúbku trčiacu zo zeme. Pán vie trochu po anglicky, tak sa pýta odkiaľ sme a či sa nám tu páči. Jeho zvláštna aktivita sa stane jasnejšou, keď prídeme k skupine chlapov, okolo rozkopanej cesty odkiaľ vyteká voda. Nezdržujeme sa, chceme byť rýchlo na ubyrtovaní. Akurát zapadlo slnko, tak máme ešte výhľad na dolinu, ktorá nás zajtra čaká.

K ubytovaniu ideme dákou zatopenou skratkou a okolo kravičiek, ale hlavne že sme tam rýchlejšie. Tak dnes nakoniec 35 km, už smrdím ako tchor. V guesthouse nám ukážu izbu, jednoduchá s parádnym vyšívaným obrazom. Hladní moc nie sme, takže večeru si nedáme. Ideme sa osprchovať, normálne noví ľudia z nás. Na večeru dojedáme čevapi z obeda a rezervujeme ubytovanie na ten upršaný deň. Namiesto písania doháňam deficit sociálnych sietí za posledné dni, ale nakoniec sa k tomu predsa len dostanem. Spať idem pred polnocou.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Debani i Malesorit – Veliki Hrid

→ 27 km ↑ 1561 m ↓ 1349 m

S páperovými papučami sa spalo excelentne. Všetky spánkové metriky na vysokej úrovni. Jozef na tom bol trochu horšie. O 3 ráno bol cikať a potom už sa nezahrial. Ja si v takom prípade dám niečo jesť a telo produkuje teplo, ale že by som sa mu smiala keby v noci jedol (väčšinou som to ja koho trápi hlad a chlad). Tak mu aspoň teraz ráno dávam papučky, nech si zahreje nohy. Na raňajky mame už 3. deň to isté, žemľa so syrom, salámou a s kečupom, čaj, káva a čokoláda. V spacáku je príjemne a vôbec sa mi do tej zimy nechce. Teplomer síce ukazuje 1°C, ale zdá sa mi chladnejšie. Von vychádzam v plnej páperovej zbroji.

Pobalím veci, využívam dostupnej kadibudky a idem umyť riad. Skoro mi pri tom ruky umrzli. Po 8 vyrážame a na raňajky máme ďalší Žarnov. Ranné stúpania sú celkom fajn, človek je ešte svieži. Pomaly postupujem okolo vyschnutého jazera a husté porasty kosodreviny. Okolité skaly sú už zaliate ranným slnkom. Pomaly mi odmŕzajú nôžky.

Na slnku sa češem a vyzliekam páperku. Hore mame krásne výhľady na okolité skaly. V sedle Jelenka si dávame prestávku. Výjdeme na neďaleký kopec, aby sme chytili internet a mohla som pridať blog. Popri tom papám druhé raňajky, sendvič s nutelou. Blog pridaný a o 10 pokračujeme. Kochám sa výhľadmi naokolo. Zbožňujem tú červenú farbu jesenných čučoriedníkov.

Postupujeme mierne dohora po veľmi príjemnom chodníku, ktorý je miestami poriadne zamrznutý. Striedajú sa nám výhľady s lesom. V sedle Zavoje prechádzame na čiernohorskú stranu.

Na tento prechod máme to povolenie. Dávame si po kúsku čokolády a mierime dole prudkým kopcom. Na to, že je švtrý deň sa mi zdá, že mám prekvapivo svieže nohy. Viem, že za chvíľu budeme stúpať, tak si dávam ďalšiu arašidovú tyčinku. Zprvu ten chodník nevieme nájsť, ale je len trochu nižšie. Prešľapaný trochu je, len je brutálne strmý. Ľutujeme, že sme radšej nešli po hrebeni.

Toto nie je oficiálna trasa, tá vedie do doliny a pokračuje po asfalte a cez les. Toto mi prišlo ako lepšia alternatíva. Až dovtedy, keď mi hodinky pípnu, že sme mimo trasy. Žiadnu odbočku sme si nevšimli, aj tak sa pár stoviek metrov vraciame, aby sme sa o tom presvedčili. Nikde nič a pod mami prudký zráz, cez ktorý si iba za pomoci gps netrúfame ísť.

Ten prudký kopec sa nám schádzať späť nechce, takže jediná možnosť je pokračovať dohora a prejsť opät na kosovskú stranu.

Zdá sa mi, že tento chodník hľadalo veľa ľudí a rozhodlo sa vrátiť sa, lebo zrazu je najako menej prešľapaný. Prejdeme cez kopec a napojíme sa na trasu Peaks of the Balkans, ktorú sme mali ísť o niekoľko dní.

Dávame si prestávku, filtrujeme vodu, jeme a Jozef varí kávu. Rozmýšľame ako si pozmeníme trasu, keď si túto časť prejdeme už dnes. Počas našej prestávky okolo nás prejdú 4 turisti a jeden pes. O 14 pokračujeme pekným chodníčkom cez pekné údolie. Táto trasa sa mi páči viac ako tá, ktorú sme mali pôvodne naplánovanú. Táto je taká panoramatická z výhľadmi na všteky strany.

Prichádzame do sedla Belega, kde nás prekvapí domiešavač. Tipujeme, že tam stávajú nejaké parkovisko. Narážame na prvú značku “pozor hranica”. Všade je krásna červená farba a pomedzi t9 zelené stromčeky.

Obchádzame stádo ovečiek a mame pred sebou desivo vyzerajúce stúpanie. Nie je to až také strašné nakoniec, len už mám dosť unavené nôžky. Ešte je pred nami ďalší kopec, ale ten už trasa obchádza. Nasleduje úplne špičková trasa, po upätí hory, s veľmi miernym stúpaním a klesaním.

Jozef je nadšený a újde mi. Počká ma na konci úseku, že si to veľmi užíval, preto išiel tak rýchlo. Z prestávky som si odložila kus chleba a teraz prišiel jeho čas. Je už síce dosť tvrdý, aké ja som hladná. Konečne sa napojíme na našu pôvodnú trasu a máme to nejakých 5 km do dnešnej destinácie aj so zachádzkou k Hridsko jezero. Ideme už iba po lesnej ceste a rozmýšľame, že to dnes potiahneme ešte ďalej. Už by sa nám zišlo nejaké ubytovanie, lebo začíname dosť smrdieť a potrebujeme sprchu. Zajtra si zajednáme ubytovanie vo Vusanje, len to znamená 35 km, ak by sme skončili na takej útulni pri tom jazere. Na druhej strane, keď to potiahneme ešte nejaké 3 km a postavíme si stan, tak nám to zaberie oveľa viac času.

Posledné stúpanie už mi zoberie všetky sily a nie som odhodlaná pokračovat. Pri útulni stretáme jedného Belgičana, ide z Plavu, tak sa ho pýtam či videl nejaké dobré miesta na spanie. Vraví, že kilometer ďalej je celkom pekná útulňa, táto nie je v moc dobrom stave. Pozrieme ju na internete a vyzerá super, tak pôjdeme tam. Odkladáme si tam batohy a ideme sa pozriet k tomu jazeru. Či ti stalo za tie výškové, nieviem, ale bolo pekné.

Vrátime sa späť naplníme si v prameni všetky fľašky a urobíme aspoň čiastočnú očistu. Rozlúčime sa, poprajeme šťastnú cestu a ideme ďalej. Jozef po ceste natrha mätu na čaj. Útulňa vyzerá super a je na veľmi peknom mieste.

Vnútri je dispozične trochu zvláštna, ale aspoň nemusíme stávať stan a namiesto 0°C budeme mať 10°C. Rovno sa prezliekam do pyžama, triedim veci, fúkam karimatky. Budeme spať oddelene, lebo sú tu iba také dve prične na poschodí. Ako prvé si dáme mätový čaj. Popri tom plánujem ďalšie dni, aby sme vedeli, koľko toho zajtra nakúpiť. Potom si dáme opät slepačiu polievku a zemiakovú kašu. Dosť som sa najedla. Umyjeme zuby, vycikáme a ideme do spacáku. Nie je tu internet, tak upravujem fotky a píšem. Jozef stále nespí, lebo že sa na tej prični cíti nejako stiesnené, tak sa premiestňuje dole na lavicu. O pol 10 idem aj ja spať.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Fund Stankajve – ‎Debani i Malesorit

→ 24,6 km ↑ 1221 m ↓ 1227 m

Tak táto noc nebola úplne najlepšia. Nejako som sa nevedela zohriat a furt som sa na karimatke posúvala dole. Jozef sa na druhú stranu spotil kvôli čomu mu navlhol spacák, ktorý potom neizoluje. Navyše, keď som tak náhle zaspala, tak som mala upchatý nos a dýchala ústami, tak sa bojím či sa mi nechytilo hrdlo.

Od rána som teda dosť nevrlá a nechcem vstávať. Trochu mi pomôžu raňajky do spacáku a čajík. Už sa nám nechce filtrovať vodu, tak kávu si snáď dáme v dedine. So stúpajúcou teplotou stúpa aj moja nálada. V spacáku som si zohriala veci a nevychádzam z neho skôr ako je čas balenia stanu. Zbaliť stan, pobaliť všetky veci, učesať sa a vycikať sa, trvá 17 minút. Jozef dnes vyráža v dlhých nohaviciach. Včera sme to potiahli ďalej od hrebeňa ako sme chceli, a tak sa už nevraciame a pokračujeme do dediny Stankej.

Kráčame po lesnej ceste. Za kilometer narazíme na lúku s kravičkami, kde už svieti slnko. Jozef sa po minúte pobytu na slnku prezlieka a aj ja dávam dole nejaké vrstvy. Mame krásne výhľady na okolité kopce a chytáme internety.

Reštaurácia asi 2 km odtiaľto je otvorená. Bez váhania mierime do nej. Ja sa teším na kávu, Jozef na pivko, a druhými raňajkami rozhodne nepohŕdnem. Vyzerá to tu byť taká turistická oblasť pre bohatších ľudí, do tej reštaurácie moc nezapadáme. Ale má krásny výhľad, omeletu za 3€ a pekný záchod, to je na viacdňovej turistike veľmi dôležitá položka.

Rozložíme sa vonku na slniečku a dnu su dáme nabíjať powerbanku. Zdržíme sa tu vyše hodiny. Na mapách pozeráme či sa da prejsť nejakou skratkou späť na trasu, toto sme si kúsok zašli. Jozef pozrie satelitné snímky na mapy.com, ale musia byť z nejakého starého dátumu, lebo tam nie je ani táto reštaurácia a ani 90% domov naokolo.

Na google su aktuálnejšie, tak si tam nájdeme cestičku. Pri odchode ešte požiadam čašníčku mech mi doobedie vodu. A ako vždy, v Kosove, sú na nás veľmi milí a tá obsluha je o level inde. Ideme tou skratku, ale potom zle zabočíme, tak musíme ísť ešte jednou skratkou cez lúku. Túto trasu nemáme v hodinkách, tak musíme často kontrolovať na mobile. Zídeme k hlavnej ceste úplne do doliny a potom hneď hore po asfaltovej ceste, 300 výškových m na 3 km.

Po včerajších patáliách s chodníkom si ten asfalt celkom užívame. Odsýpa to rýchlo, ale teda na záver je to hádam 45% stúpanie, neviem ako tu tie auta vyšli. Na vrchu nás povzbudzujú takí pani a pýtajú sa odkiaľ sme. Prejdeme asi 300 metrov po lesnej ceste a napojíme sa na našu pôvodnú trasu. Za ďalších 100 metrov sme uz opäť na asfalte, a to čo sme za poslednú hodinu stúpali hneď aj klesáme.

Využívam tento čas kedy nemusím dávať pozor pod nohy a nahrávam si včerajší deň. Prepisuje mi ti tak ledabolo, ale lepšie ako nič. Rýchlo to odsýpa čoskoro sme zasa v doline. Pri zostupe sme videli aké brutálne stúpanie nás zasa čaká, a tak Jozef navrhne či to neprejdeme cez dolinu, po asfalte. Mne to ani nenapadlo, ale návrh s radosťou príjmam, lebo som dnes chcela ľahší deň. Ušetríme tým pár kilometrov a 500 výškových metrov. Cesta je síce frekventovanejšia ako sme čakali, ale sú to iba 3 km. Narazíme aj na vhodné miesto pri rieke, kde svieti slnko a je tam plytká voda. Po troch dňoch si doprajeme očistu.

To, čo je večer nemožné, je cez deň úplná pohoda. Ja si tu periem aj gaťky, lebo su ich každý večer mením, aj keď sa neumývam. Jozef je názoru, že keď sa neumýva, tak načo si bude dávať čisté trenky. Táto sprcha padla vhod, a dokonca obliekam kraťasy. Pokračujeme po ceste ďalej, ale nie je to vôbec príjemné. Cesta je dosť úzka a zarastená, takže sa stále musíme uhýbať a párkrát na mňa trúbia nejakí muži. Už si asi neviem predstaviť cestovať sama, čo je dosť smutné. Prídeme do Kuqiste a hľadáme reštauráciu, ale je zatvorená. S obedom teda budeme musieť vydržať ešte 3 km a 300 výškových metrov. Stále po asfalte, ale apoň to ide svižne. Nachádzame sa v doline Rugova, ktorá ešte pred pár rokmi nemala cestu a teraz je tu samý asfalt. Preto túto časť mnohí turisti preskočia, čo je za mňa veľká škoda, lebo Kosovo má krásnu prírodu, len by tú trasu bolo potreba asi trochu pozmeniť. O 14 prídeme do dedinky Leqinat s ideme do reštaurácie. Na jednej strane to vyzerá úplne luxusne, červený koberec, pekne prestreté stoly, veľká terasa s výhľadom na dolinu. Ale z druhej strany je tá budova skôr stavenisko, pasú sa tam kôň a oslík, je tam cinkulár a ďalšie náradie. Usadíme sa na slniečko a príde čašník s menu. Hneď sa nás pýta odkiaľ sme. Vravíme mu, že zo Slovenska a rozmýšľa ako sa povie ďakujem po slovensky. Objednáme si po pivku, ja aj kávičku a nejaký tradičný pokrm pre dvoch. Kým čakáme triedim a upravujem fotky. Heslo v každej reštaurácii je 12345678. Už sa naň ani nepýtam. Donesie nam veľkú drevenú dosku s dvomi kúskami teľacieho, s bryndzou, syrom, paprikou v nejakej syrovej omáčke na teplo aj na studeno, veľa jogurtom, a tým ich vrstveným pečivom flia a nejakým ďalším slaným koláčom.

Čakali smr trochu viac mäsa, ale aj v tých syroch je dosť bielkovín. Zdržíme sa tam takmer do 4. Jozef si dá este jedno pivko a ja opravujem text, čo som si po ceste nahrala. Chcela som blog aj dokončiť, ale zároveň sa chceme vyhnúť včerajšiemu fiasku. Radšej to dokončím večer v stane. Pri platení sa nás ešte pýta či ideme kráčame celú trasu a koľko nám este ostáva. Zapraje nám šťastnú cestu. Ako sme si na začiatku mysleli, že tam nepatríme, tak sme odpozorovali, že aj tak tam väčšina ľudí chodí v teplákovej súprave. Pred nami mame ešte jeden Žarnov, to je naša merná jednotka, 3 km s 500 výškovými metrami. Ono sa to potom tak ľahšie kráča, keď si uvedomím koľkokrát som už ten Žarnov zvládla a že to nie je také strašné. Nachádzame sa na severnej strane a je tu dosť zima, dávame si rukavice. Stúpame k jazeru Leqinat. Veľmi populárna destinácia, chodník je diaľnica, nesťažujem si.

Na čo si ale sťažujem je to množstvo odpadkov. Nechápem, taká pekná príroda okolo a ľudia si nevedia zo svojej dvojhodinovej túry zobrať smeti domov. Hlava mi to neberie. Pomaly stúpame a otvárajú sa nám výhľady na okolité skaly. Je to fakt nádhera.

Jozef mi ku koncu újde a kúsok pred jazerom stretávam skupinu chlapov. Jeden starší pán má oblečený oblek, pobaví ma to. Jazero je krásne, ale opät je tu všade odpad.

Tatry su v porovnaní s týmto úplne čisté. Chceli sme tu stanovať, ale pri jazere je väčšia vlhkosť, čo znamená chladnejšie a aj viac kondenzu na stane. Netečie tu ani prameň, čo je na mape a miesta na stan tiež nie sú ideálne. Potiahneme to teda este 1 km k takej útulni, kde sa dá stanovať, tečie tam voda a Jozef dúfa aj v kadibúdku, lebo sa ten obed v brušku dáko krúti. Útulňa už je zamknutá, je tu samoobslužný bar v korýtku, a aj kadibúdka.

Je tu aj nejaký stan, ale žiadni ľudia v ňom. Nájdem vhodné miesto na stan a idem hľadať či tu náhodou nie je signal. Jozef zatiaľ stavia stan a okomentujem, že to je zasa krivo, nechcem, aby sa včerajšok opakoval. Nakoniec je postavený celkom dobre, tak sa mu ospravedlním za spochybňovanie jeho schopností stavať stan. Ani nie sme hladní a Jozefa navyše bolí brucho, tak varí iba mätový čaj na zahriatie.

Slnko ešte nezadlo, ale sme v tieni hôr, takže teplota je už teraz nejakých 5°C. Je mi zima a dlho mi trvá oprava textu, asi je rýchlejšie to rovno písať. Jozef už miestami zaspáva. Zobudím ho len si umyť zuby. Jozef mi dnes prenechal aj páperové papuče, takže mi už naozaj nemôže byť zima. Dokončím včerajší blog a dokonca napíšem aj dnešný deň. Idem spať o 22.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.