Keďže tieto krajiny sú mimo shengenský priestor, bolo potrebne si dopredu vybaviť permity na prechod cez zelenú hranicu. Počasie je v tomto období lotéria. Na jednej strane, môže byť krásne babie leto ideálne na turistiku s nocami niečo pod 0°C, alebo môže snežiť. Pred pár dňami už v horách snežilo, tak ako aj u nás, ale teraz je pred nami minimalne týždeň pekného počasia. Avšak naša kondička je po tomto lete na bode mrazu. Naposledy sme spolu kráčali Karnskú hrebeňovku na konci júna, ktorú sme kvôli horúčavám predčasne ukončili. Nasledovalo veľmi horúce leto, pred ktorým sme utekali na Kysuce.

Potom som sa na začiatku augusta vykiepila na bicykli, čo ma na dva týždne vyradilo z aktívneho pohybu. A keď som sa už dala dokopy a konečne aj počasie bolo fajn, tak som si povedala, že si prejdem Nízkotatranskú hrebeňovku. Sama, lebo Jozef musel pracovať. Od SNP-čky môj prvý sólo prechod a po prvom dni som myslela, že to nedám. Ale stretla som pár dobrých ľudí, zvykla si na záťaž a telo si spomenulo.

Bolo to nakoniec veľmi fajn, išla som si svojim tempom a uvedomila si o koľko lepšie sa kráča vo dvojici. Úspešne som teda prešla celé pohorie a vravela som si, že konečne nabehnem späť do aktívneho života. No can do amigo. Ďalšie zdravotné potiaže, ktoré sa natiahli na tri týždne, tak to už moc nepotrénujem. Nie som v tom sama, Jozef si na futbale podvrtol členok. A aby toho nebolo málo, 10 dní pred odchodm, pri návrate zo Žarnova, ojedinelej turistiky, sme mali autonehodu. Skončila ešte veľmi pozitívne, okrem odrenín od airbagu sa nám nič nestalo. Len naše Subaru sa odobralo na odpočinok.

Snažím sa to brať z tej lepšej stránky. Sme dobre zregenerovaní a tých pár kíl navyše poslúži ako zásoba počas chladných nocí. Pre uľahčenie turistiky som si naplánovala aj kaderníčku. Po dvoch rokoch pestovania je čas ich darovať. Údržba sa za posledné mesiace výrazne skomplikovala a naozaj by im neprospela ďalšia turistika.

Navyše už nebudem musieť absolvovať nekonečné česanie, čím ušetrím čas aj Jozefove nervy. Tento ušetrený čas sa budem snažiť pretransformovať do denných zápiskov.

Streda, 30.9.2026

Partizánske – Bratislava

Odchádzame takmer na tri týždne. Zbalené mám, ešte upratujem, nech sa vrátim do čistého a dávam dokopy účtovníctvo za september. Jozef má stále veľa práce, takže odovzdá to najnutnejšie a posúvame aj odchod do Bratislavy. Prekvapivo, na stredu večer, nájdem spolujazdu na blablacar. Dojedáme zvyšky jedla a do cesty robím tiramisu z tvarohu.

Pred 19 vyrážame. Zabudem to tiramisu v chladničke, tak sa poň musím vrátiť. Jozef mi zoberie batoh a ja sa ho potom snažím dobehnúť s tiramisu v rukách. Uf, strašne ťažko sa mi beží, prvé dni budú asi náročné. Zbesilá jazda prebieha iba za zvuku hroznej hudby z rádia Europa 2. Ale tak 20:30 vystupujeme pri Avione a za minútu už sedíme v bolte. Za pár minút sme u Niki. Dáme si tiramisu a nejaké to pivko, porozprávame sa a ideme spať. Nečakám kvalitný spánok, budík máme na 4 a večer stále počujem nejaké basy.

Štvrtok, 1.10.2026

Bratislava – Priština

O 4 vstávame, umyjeme si zuby, oblečieme sa a ideme na letisko. Vonku zavolám bolta a za minútu sa vezieme s gruzínskym vodičom, aspoň hrá celkom dobrú muziku. Na letisku prebalíme batohy, zabalíme do fólie, urobíme check-in batožiny, prejdeme cez security, pasovú kontrolu a už pred 5 sedíme pri našom gate. Keby sme vedeli, že sa nám toto všetko podarí stihnúť do hodiny od budíka, tak by sme si asi ešte prispali. Čas využívam na sťahovanie máp a nahrávanie do hodiniek. Trasu som samozrejme plánovala s ohľadom na našu kondičku a ročné obdobie. Dokonca som pridala jeden deň pred turistikou v Prištine, aby sme mali príležitosť preorientovať sa na balkán a turistiku. Hľadám aj alternatívy na odvoz z letiska. Autobus chodí iba každé dve hodiny a pravdepodobne nám akurát újde. Inštalujem aplikáciu na taxi, ktoré by malo byť za nejakých 15€ (autobus stoji 6€ na osobu, minulý rok sa jazdné zvýšilo o 100%). Láme ma na spánok a rada sa zdá byť nekonečná. Vonku sa už brieždi a vidno pekne zafarbenú oblohu.

Je ale aj poriadna zima čomu nepomáha, že som unavená, hladná a nejaké dievčatá si pri nastupovaní fotia asi 100 fotiek. Konečne sa usadím, mám sedadlo pri okne. Zapnem si pás a zaspávam ešte pred tým ako vzlietneme. Zobudím sa až nad Kosovom, akurát s výhľadom na hory, po ktorých budeme kráčať.

Točíme sa ponad cele Kosovo, aby sme mohli pristáť z juhu. Jozef je v 4 rade, takže vystúpi medzi prvými cez rukáv. Kým sa to pohne, tak pozorujem ako vykladajú batožinu. Idem zadným východom, čo známená, že ma berie autobus. Čakám na pásovú kontrolu a Jozef už mi kýva s vyzdvihnutou batožinou, to bolo teda expresné. Vyjdeme pred letisko a naskytne sa nám krásny pohľad na kopce. Akoby ste z letiska videli Veľkú Fatru.

Priština sa totižto nachádza vo výške 600 m. n. m.. Priemerná výška celého Kosova je 810 m. n. m.. Zavoláme si taxi cez tú aplikáciu. Je to také zvláštne, ale povedali sme si, že tomu dáme 10 minút a uvidíme, čo sa stane. Ideme späť do budovy, lebo vonku je celkom sviežo. Osloví nás nejaký taxikár, že nás vie zobrať do mesta za 45€. S prekvapením opakujem či naozaj myslel 45€. Pred budovou pri taxíkoch je totižto obrovská tabuľa s ceníkom a do Prištiny to stojí 25€. Práve nám ale prišla notifikácia, že vodič je na ceste. Čakáme ho pri príchodoch, ale na mape vidím, že je na úplne plnom parkovisku a už mi aj volá. Ideme ho teda nájsť, má čínske elektrické auto Byd. Vystúpi strašne vysoký chlap. Ja si sadám za jeho sedačku a kolená mi opierajú. Hrá celkom dobrú hudbu a preplnenou cestou ideme pomaly do Prištiny. Vysadí nás pri športovom obchode, ktorý je zatvorený, ale včera som im písala na instagram, či majú kartušu. Prídeme tam a nikde nikto. Chytáme teda nejakú wifi a píšem im, že sme tam. Zachvíľu príde pani a otvára nám zaprášený obchod. Kupujeme kartušu za 10€. Sme v nejakej developerskej oblasti a je to tu žeriav na žeriave. Smerujeme pešo do mesta. Nič sme od 4 nejedli, takže zapadneme do prvej pekárne, na ktorú natrafíme. Dávame si mäsový burek, rožok s takým syrom a dve espressa. Hneď je lepšie. Pokračujeme do mesta, teda skôr to tu vyzerá ako taká dedina.

Náhodou narazíme na trh, tak sa tam poprechádzame a nájdeme pár vhodných reštaurácii na obed. Ideme až do centra mesta. Všimneme si zvláštnu architektonickú budovu, Národnú knižnicu.

Všade tu vejú vlajky kosovskej oslobodzujúcej armády a sú polepené plagáty. Na hlavnom námestí je veľké pódium. Dnes má prísť Ursula von der Leyen. Konajú sa tu protesty proti väzneniu 4 lídrov UCK (Kosovo Liberation Army), ktorí boli pred mesiacom odsúdení za nehumánne vojnové zločiny medzinárodným súdnym tribunálom. Kosovo ich má za hrdinov, pretože prispeli k nezávislosti Kosova. Chvíľu posedíme na námestí a potom sa ideme pozrieť na stanicu kedy nám zajtra ide vlak. Stanica v hlavnom meste vyzerá ako tá vo Veľkých Uherciach. Vlak chodí dvakrát denne a teraz tu nikto nie je. Ideme teda späť, prechádzame okolo sochy Madeleine Albright, ktorá sa narodila v Československu a neskôr sa stala State Secretary USA. Pričinila sa o osamostatnenie Kosova a všeobecne tu ľudia majú vysokú mienku o USA. Už je aj čas obeda, tak ideme do Taverna Gege. Objednávame si pljeskavicu, qofte, šopský šalát, ajvar, kajmak a po pivku.

Čašník sa nám ospravedlňuje, že nevie dobre po anglicky, ale inak na ňom úplne vidno ako ho práca baví. Máme internet a zisťujem, že naše ubytovanie už bolo o 9 pripravené. Píšem teda, že za 15 minút sme tam. Nie je tam žiadna tabuľka, ale náhodný človek, čo ide okolo nám zavolá majiteľku. Dohovárame sa po srbsky-slovensky. Je to taká malá zatuchnutá izbička v úplnom centre mesta, platím 22€ za noc.

Sme unavení, tak ideme spať. Zobudím sa za 3 hodiny, aj keď ma občas prebudil burácajúci dav. Budím aj Jozefa a ideme do obchodu, námestie je plné ľudí s vlajkami. Snažíme sa, čo najrýchlejšie predrať davom. Nakupujeme jedlo na 4 dni, ale aj keď to je veľký supermarket, výber nie je úplne najlepší. Zajtra ešte dokúpime, čo nám chýba. Už je aj čas večere, tak ideme do kebabárne, ktorú som našla na mape. V ponuke je iba kebab, dávame si k tomu jogurt a šalát.

Ešteže sme išli tak skoro, lebo ako dojedám, tak už ujo všetko spratuje a zamyká dvere. O 19 sme späť na ubytovaní, idem si umyť vlasy, keď je ešte príležitosť a večer trávim písaním blogu.

Príspevok Peaks of the Balkans 2026 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Priština – Peje – Rusolia

18,7 km 1712 m 308 m

Vstávame o 6:30. Mne sa z teplej postieľky samozrejme nechce, neviem, čo budem robiť v horách pri mínus 5°C. Jozef varí čaj a ja sa za pár minút odhodlám. Rýchlo zbalíme, a o 7:10 vyrážame.

Včera Jozef hľadal nejakú pekáreň a tak sa ho na námestí pýtam, kde to je. On si ju nepoznačil a cítim z neho nejaký nepokoj. Hľadám na mape, kde sa nachádza. Pýta sa ma či sa neponáhľame. Tak na neho divne pozriem, že veď máme kopu času. On si myslel, ze to ide o pol. Pritom som sa ho včera pýtala na čas kedy to ide a vedel mi to povedať. Neviem kde sa to stráca v tej jeho hlave. V pekárni si berieme fliu (také naskladané cesto), orechový croissant, mäsový burek a nejaké ďalšie neidentifikovateľné pečivo. Pokračujeme na stanicu a v čokoládovni si berieme espreso do cesty.

Pár ľudí už na vlak čaká, tak sa spýtam jednej dievčiny, kde sa sajú kúpiť lístky. Ukáže na také bočné dvere a odtiaľ vyjde výpravca, že lístky sa kupujú vo vlaku. Normálne vedel po anglicky. Sadneme si na lavičku a pustíme sa do raňajok. Burek je výborny a to jedno pečivo je sladké so syrom na vrchu, zvláštna kombinácia. 7:50 prichádza vlak a na moje pekvapenie odtiaľ vystupuje veľké množstvo ľudí. Vozeň je starý rakúsky, páči sa mi tento retro minimalisticky štýl. Presunú nápravu na druhú stranu vlaku a s 15 minútovým meškaním vyrážame. Vlak nonstop trúbi a ide slimačím tempom až kým nevyjde z Prištiny. Za oknami sledujeme kopy bordelu a ďalšie developerské projekty, stavajú tu naozaj tisícky bytov. Príde sprievodca, tak si vypýtam lístok do Peje. Ma takú zalaminovanú kartičku, kde ma ceny lístkov. Za 3 hodinovú cestu platíme 3€ na osobu. Odtiaľto už ideme cez polia a roztrúsené dedinky. Vo vlaku je 15°C a o kúrení nie je ani reč. K tomu si ľudia chodia zafajčiť do chodbičky s otvorenými dverami. Jozef spomína na svoje cestovanie vlakom po Vietname, že tiež to tam takto fungovalo. Ochutnávame tu fliu, a teda je to zvláštny pokrm, aj som včera čítala, že to nie je pre káždého. Je to také bez chuti. Dopisujem blog a vyhrievame sa na slniečku. V Peje sme s hodinovým meškaním pred 11.

Smerujeme do centra mesta, skočíme na kávu, kde si dobíjame veci a potom ideme aj na kebab. Dáme si mix mäsa s jogurtom, nemôžem to dojesť, tak jednu klobásu balíme do cesty. V pekárni nakupujem 4 také bochníky, za ktoré platím 1,2€. Doma kupujem chleba za 3,9€.

Potom skočíme ešte do obchodu. Jozef si kupuje pivko, ja nejakú malinovku, croissanty, cukríky a chceli ame aj cesnak, ale mali iba po 5 kusov v balení. Sadáme si na lavičku, dokončujem blog a nahrávam aj na instagram.

O 12 vyrážame, mame to vyše 15 km a 1800 výškových. Začíname pomedzi domy prudkou asfaltku do hora. Potom sa napojíme na celkom pekný chodníček. Sme prekvapení jeho kvalitou a ide cez pekný borovicový les.

Ten sa ale čoskoro zmení na zerodovaný chodník. Stretáme pána s koníkom, na ktorom ma naložené drevo. Nečakám, že dnes ešte niekoho stretneme. Zatiaľ je to dosť v pohode, čo sa ale rýchlo zmení.

Takmer všetko, čo sme nastúpili teraz klesáme. Zbadám nejakú medvedie labku v blate a od vtedy narazíme na množstvo medvedích hovienok plných čerešní. Keď som sa včera snažila googliť koľko je v kosove medveďov, tak mi našlo odkazy len na bear sanctuary pri Prištine, kde chovajú medvede zachránené z klietok alebo domácich chovov. Keďže na prvej stránke nebolo nič o útokoch, tak som to nechala tak. No len teraz sa tu predierame cez zelinu.

Prechádzame okolo skrachovaného kameňolomu, kde stroje v jeden deň prestali, a tak aj ostali. Napriek tomu, že je oktober, teplomer ukazuje 28°C. Aj rozmýšľam nad kraťasmi ale nechce sa mi prezliekať, a dobre robím, ked sa opät pustíme do stúpania je to celkom zarastené a sú tam tŕne. Stále sa nám však ide celkom dobre. Časti dokonca po spevnenej ceste. Na jednom mieste sa nám nezhoduje trasa v hodinkách a reálna značka. Vyberieme sa po trase v hodinách, najprv je to fajn, narazíme aj na vodu, ktorá nie je v mape, ale potom sa to zmení na džungľu. Podarí sa nám dostať späť na cestu, ale opät sa ťo stáča do lesa. Pár tŕňových pasáži a sme v osade Lipe. Na naše pekvapenie tu je otvorená reštaurácia. Vyzerá byť celkom fancy, ale stavíme sa. Ja si dám kávu a jozef tretinkové pivo. Platíme 2,5€. Čašník je velmi prívetivý, rozpráva po anglicky a pýta sa nás odkiaľ sme. Doberieme si vodu a potom nám este ukáže cestu ďalej. Mame to už iba 3,7 km, ale stále 700 výškových m. Do západu slnka ostávajú 3 hodiny, tak to hádam zvládneme. Chceli sme sa napojiť na chodník, ale žiadny nenachádzame, ideme teda radšej po ceste, aj keď je to obchádzka, bude to asi rýchlejšie.

Pokračujeme chodníkom cez skaly a lístie. Je to prudké a pomaly mi začínajú dochádzať sily. Dáme si teda prestávku a dojedáme pečivo. Pred nami je neskutočný strmák, Jozef ide napred. Mne ten kilometer trvá snáď hodinu a už vôbec nevládzem.

Konečne to doklepem. Jozef už má postavený stan pri takej chajdičke a pase sa tu stádo koní. Rýchlo sa prezliekam z mokrých veci do pyžama a trochu si precvičím nohy. Slnko ešte nezapadlo, ale tu už nesvieti a teplota rapídne klesá.

Vsetko rýchlo nachystáme a zababušíme sa do spacákov. Na večeru si dávame iba vifonku, nie sme moc hladní, asi mame ešte zásoby z obeda. Ledva som sa zahriala a už musím ísť von si umyť zuby a vycikať sa. Pridávam ešte ďalšie vrstvy, dnes má byť najchladnejšia noc. Je iba 19 hodín ale Jozef hneď zaspáva. Ja píšem blog, ale pred 21 to balím tiež. Už som sa konečne zahriala, dávam štuple do uší a idem spať.

Príspevok Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 1 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Rusolia – Fund Stankajve

→ 30,1 km ↑ 1627 m ↓ 1756m

Nezamrzli sme, medvede nás nespapali, a ani koníky nám nepokúsali stan. Teplomer ukazuje 0°C a začína sa brieždiť. Jozef chystá raňajky, čaj a kávu.

Dávam si zohriať oblečenie do spacáku. Koníky nás obďaleč zvedavo pozorujú. Slniečko už vyšlo a zatvárame stan s nádejou, že ho trocha vyhreje. Teplota pomaly stúpa, ale aj tak iba na 3°C. Čaj a káva nás zahrejú, a tak sa odhodláme prezliecť sa a vyraziť. Všetko zbalíme, umyjeme zuby a v páperke, o pol 8, vyrážame.

Čakala som, že chodník pôjde hore, ale vedie nás to po úpätí hory. Teda chodníkom sa to moc nazvať nedá.Tipujem, že ho viac využívajú zvieratká ako ľudia.

Schádzame do kaňonu, ktorý sa inak nedá obíst. Trochu sa musíme predierať cez hustý porast a narazíme na ďalšie medvedie hovienka, čerstvého dáta. Pokračujeme rýchlo hore kaňonom, nech máme výhľad na okolie.

Moje telo si už pýta druhé raňajky, tak zastavujeme na malej lúčke. Počas prestávky triedim fotky. Trasa sa následne vlní po kopčekoch a prechádza do Čiernej Hory. Nikde ani náznak hranice, žiadny kameň a žiadny nápis. Miestami sa nám úplne straca chodník, tak ideme podľa gps v hodinách. Prehupneme sa cez skalný previs a do dodola je už fajn chodník. Otvorí sa nám výhľad na lyžiarske stredisko Ahmica.

V sedle sú roztrúsené chatky a my dúfame, že niektorá z nich je reštaurácia. Bohužial nie, tak si to rozložíme pri dome s vlajúcimi vlajkami.

Mám chuť na sladké, tak otvárame nutelu. Mali by sme si niekde dobrať vodu, ale na žiadne pramene sme nenatrafili a filtrovať sa nám nechce. Posilnení sa vydávame do ďalšieho mierneho kopca. Prejdeme cez sedlo, opäť do Čiernej Hory a otvorí se nám výhľad na majstátnu Hajlu, ktorej vystúp máme pred sebou.

Schádzame do sedla, kde by mal byť aj prameň, ale žiadny tam nenachádzame a máme úplne minimum vody. Na Hajlu vedú dva chodníky. Jeden veľmi prudký, ktorý má 2,3 km a 500 výškových metrov a druhý o kilometer dlhší. Rozhodujeme sa, ktorým íst a nakoniec realita rozhodne za nás. Ten dlhší je trochu prešľapaný. Dáme si mentos a ideme na to.

Pomaly ukrajujeme z výškových metrov a náhodu nárazíme na malé. Jozef filtruje liter vody a ja idem napred, pretože ma určite dobehne. Pomalým tempom stúpam, a dokonca stretávame aj nejaký denných turistov. Hajla patrí medzi tie navštevovanejšie v Kosove. Konečne sa vyhrabeme na hrebeň, napojíme sa na našu pôvodnú cestu a pokračujeme po úzkom hrebeni.

Už som si myslela, že vrchol máme pred nami, ale bol taky schovaný. Som už dosť hladná, tak mi Jozef podáva tyčinku. Jem ju za cesty, to je taký kompromis medzi tým, že ja potrebujem častejšie jesť a Jozef nechce toľko prestávok. Náhodne som zobrala takú arašidovú a je fakt dobrá. Občas pri výbere tyčiniek trafím vedľa a zjem ju iba preto, že som hladná. Posilnená to už bez problému potiahnem na vrchol Hajla, kde stretávame nejakú skupinu cudzincov. Jeden na mňa zamierí sekerou so slovami “Stoj, mám sekeru! “. Reálne aj mal sekeru, ale myslel to ako vtip. Dlho sa nezdržujeme a hneď pokračujeme v zostupne.

Užívame si relatívne dobrého chodníka a po kilometri si v závetrí dávame prestávku. Po celom dní máme konečne internet, tak pridávam blog a vybavujem nejaké veci. Sušíme si prepotené tričká a opäť papáme. Zdržíme sa celkom dlho a o pol štvrtej pokračujme. Máme pred sebou ešte vyše 10 km, ale už by to malo byť prevažne dodola. Do západu slnka ostávajú 3 hodiny. Chodník opäť zmizne po odbočke k chate. Vôbec to nie je prešľapané, takže sa orientujeme podľa GPS v hodinkách. Ale nerozumieme prečo tu nikto nechodí. Ideme takým pekným údolím, po lúke.

Celé ponožky máme od kadejakých tráv, takže nás celé chodidlá pichajú. V tomto teréne nemá zmysel s tým niečo robiť, lebo by sne stáli každú chvíľu. Začína poriadne klesanie a dostaneme sa do pásma kosodreviny. Mám pocit, že vždy, keď spomeniem, ako je nejaký pekný chodník alebo miesto, tak sa to do pár minut veľmi zmení. V tej kosodrevine je chodník aspoň viditeľný, aj keď miestami je zarastený mladými listnatými stromami, ale dá sa cez ne v pohode prejsť. Na zemi sa drží celodenný mráz.

Keď klesáme prudkým a nejakým horším terénom, tak ma Jozef púšťa pred seba. Dole kopcom mi to celkom ide a nemá rád, keď mu dupkám za chrbtom. Čo sa do kopca nemôže stať, lebo mi hneď újde. Pošmyknem sa na blate, ale schýta to iba spodok mojho batoha. Hneď schovávam miju páperku, čo som sušila na batohu. Ideme zase po lúk a strácame chodník. Takymto tempom to veru nedôjdeme. Podarí sa nám ho nájsť, už je v tieni kopca a začína byť celkom zima. Zrazu sa prehupneme na západný svah, slniečko príjemne hreje a chodník je o poznanie lepší. Asi sme sa napojili na nejakú inú trasu. Prichadzajucu jeseň ako prvé hlasia do červena zafarbené čučoriedníky.

Máme krásne výhľady, občas stretneme kravičku a dobrý chodník. Kombo pre rýchle tempo. Ideme ihličnatým lesom a úplne to tu vyzerá ako niekde v Nízkych Tatrách. A opäť som urobila chybu, že som tento chodník pochválila. Prídeme do sedla a chodník sa zmení na nieexistujúcí. Vieme, že máme ísť dohora, po hrebení, po hranicí medzi Kosovom a Čiernou Horou. Na hodinkách mi ukazuje, že už je to iba 40 výškových metrov, ale to je totálna lož.

Mam pocit, že stále stúpame a stále prechádzame z jednej strany hrebeňa na druhú. Ale aspoň je ti celkom dobre značené, lebo podľa GPS-ky sa absolútne nedá ísť. Medzi stromami vidíme zapadajúce slnko. Keby sne neboli v časovej tiesni, tak si ten les možno aj trochu užijeme. Príde nám to nekonečné a na záver nás to pošle nezmyselne dole a potom zasa hore. Dostávame sa na luku, blížime sa k prameňu, kde som chcela ukončiť dnešnú cestu, ale prameň neexistuje a nie je tu ani miesto na stan. O 400 metrú ďalej by mal byť ďalší. Našťastie už bez výškových metrov, ale zato s kopou kravičiek. Druhy prameň je vlastne kravské napájadlo, ale lepšie ako nič. Na mieste nafilmujeme dve fľaše a ešte plné vrece nefiltrovanej. Kravičky nas pozorujú z bezpečnej vzdialenosti. Iba jedna nájde odvahu a príde sa napiť. Pozeráme mapu, kde by sne našli nejaké miesto na stan. O 500 m to výzerá nádejne, len dúfať, ze tam nebudú kravy. Teplota už klesla k nule, nasadzujeme čelovky a pokračujeme. Ako také miesto tam je a aj kopa lajna, ale bez prítomnosti kráv. Je už úplná tma a zima a ďalšia možnosť by bola dôjsť to do dediny. Rýchlo teda staviame stan a chystáme veci. Mám úplne skrehnuté ruky a je mi strašná zima. Prehodnocujem prečo chodím na takéto turistiky a či by nebolo lepšie isť k moru. Jozef postavil stan trochu nakrivo, lebo sme na krivom mieste, čo znamená, že mi jedna strana takmer opiera o hlavu. Rýchlo sa poprezliekam do súchých vecí. Všetko si poukladám na svojej miesto a zaleziem do spacáku. Na večeru máme sačkovú slepačiu polievku a zemiakovú kašu s tuniakom. Keď sa najem a trochu zohrejem, hneď vidím situáciu lepšom svetle. Jednu noc prežijem a zajtra si naplánujeme ľahší deň a skorší príchod. Aj som mala ambíciu písať, ale úplne ma vypne s mobilom v ruke.

Príspevok Peaks of the Balkans / Via Dinarica Kosovo – deň 2 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Fund Stankajve – ‎Debani i Malesorit

→ 24,6 km ↑ 1221 m ↓ 1227 m

Tak táto noc nebola úplne najlepšia. Nejako som sa nevedela zohriat a furt som sa na karimatke posúvala dole. Jozef sa na druhú stranu spotil kvôli čomu mu navlhol spacák, ktorý potom neizoluje. Navyše, keď som tak náhle zaspala, tak som mala upchatý nos a dýchala ústami, tak sa bojím či sa mi nechytilo hrdlo.

Od rána som teda dosť nevrlá a nechcem vstávať. Trochu mi pomôžu raňajky do spacáku a čajík. Už sa nám nechce filtrovať vodu, tak kávu si snáď dáme v dedine. So stúpajúcou teplotou stúpa aj moja nálada. V spacáku som si zohriala veci a nevychádzam z neho skôr ako je čas balenia stanu. Zbaliť stan, pobaliť všetky veci, učesať sa a vycikať sa, trvá 17 minút. Jozef dnes vyráža v dlhých nohaviciach. Včera sme to potiahli ďalej od hrebeňa ako sme chceli, a tak sa už nevraciame a pokračujeme do dediny Stankej.

Kráčame po lesnej ceste. Za kilometer narazíme na lúku s kravičkami, kde už svieti slnko. Jozef sa po minúte pobytu na slnku prezlieka a aj ja dávam dole nejaké vrstvy. Mame krásne výhľady na okolité kopce a chytáme internety.

Reštaurácia asi 2 km odtiaľto je otvorená. Bez váhania mierime do nej. Ja sa teším na kávu, Jozef na pivko, a druhými raňajkami rozhodne nepohŕdnem. Vyzerá to tu byť taká turistická oblasť pre bohatších ľudí, do tej reštaurácie moc nezapadáme. Ale má krásny výhľad, omeletu za 3€ a pekný záchod, to je na viacdňovej turistike veľmi dôležitá položka.

Rozložíme sa vonku na slniečku a dnu su dáme nabíjať powerbanku. Zdržíme sa tu vyše hodiny. Na mapách pozeráme či sa da prejsť nejakou skratkou späť na trasu, toto sme si kúsok zašli. Jozef pozrie satelitné snímky na mapy.com, ale musia byť z nejakého starého dátumu, lebo tam nie je ani táto reštaurácia a ani 90% domov naokolo.

Na google su aktuálnejšie, tak si tam nájdeme cestičku. Pri odchode ešte požiadam čašníčku mech mi doobedie vodu. A ako vždy, v Kosove, sú na nás veľmi milí a tá obsluha je o level inde. Ideme tou skratku, ale potom zle zabočíme, tak musíme ísť ešte jednou skratkou cez lúku. Túto trasu nemáme v hodinkách, tak musíme často kontrolovať na mobile. Zídeme k hlavnej ceste úplne do doliny a potom hneď hore po asfaltovej ceste, 300 výškových m na 3 km.

Po včerajších patáliách s chodníkom si ten asfalt celkom užívame. Odsýpa to rýchlo, ale teda na záver je to hádam 45% stúpanie, neviem ako tu tie auta vyšli. Na vrchu nás povzbudzujú takí pani a pýtajú sa odkiaľ sme. Prejdeme asi 300 metrov po lesnej ceste a napojíme sa na našu pôvodnú trasu. Za ďalších 100 metrov sme uz opäť na asfalte, a to čo sme za poslednú hodinu stúpali hneď aj klesáme.

Využívam tento čas kedy nemusím dávať pozor pod nohy a nahrávam si včerajší deň. Prepisuje mi ti tak ledabolo, ale lepšie ako nič. Rýchlo to odsýpa čoskoro sme zasa v doline. Pri zostupe sme videli aké brutálne stúpanie nás zasa čaká, a tak Jozef navrhne či to neprejdeme cez dolinu, po asfalte. Mne to ani nenapadlo, ale návrh s radosťou príjmam, lebo som dnes chcela ľahší deň. Ušetríme tým pár kilometrov a 500 výškových metrov. Cesta je síce frekventovanejšia ako sme čakali, ale sú to iba 3 km. Narazíme aj na vhodné miesto pri rieke, kde svieti slnko a je tam plytká voda. Po troch dňoch si doprajeme očistu.

To, čo je večer nemožné, je cez deň úplná pohoda. Ja si tu periem aj gaťky, lebo su ich každý večer mením, aj keď sa neumývam. Jozef je názoru, že keď sa neumýva, tak načo si bude dávať čisté trenky. Táto sprcha padla vhod, a dokonca obliekam kraťasy. Pokračujeme po ceste ďalej, ale nie je to vôbec príjemné. Cesta je dosť úzka a zarastená, takže sa stále musíme uhýbať a párkrát na mňa trúbia nejakí muži. Už si asi neviem predstaviť cestovať sama, čo je dosť smutné. Prídeme do Kuqiste a hľadáme reštauráciu, ale je zatvorená. S obedom teda budeme musieť vydržať ešte 3 km a 300 výškových metrov. Stále po asfalte, ale apoň to ide svižne. Nachádzame sa v doline Rugova, ktorá ešte pred pár rokmi nemala cestu a teraz je tu samý asfalt. Preto túto časť mnohí turisti preskočia, čo je za mňa veľká škoda, lebo Kosovo má krásnu prírodu, len by tú trasu bolo potreba asi trochu pozmeniť. O 14 prídeme do dedinky Leqinat s ideme do reštaurácie. Na jednej strane to vyzerá úplne luxusne, červený koberec, pekne prestreté stoly, veľká terasa s výhľadom na dolinu. Ale z druhej strany je tá budova skôr stavenisko, pasú sa tam kôň a oslík, je tam cinkulár a ďalšie náradie. Usadíme sa na slniečko a príde čašník s menu. Hneď sa nás pýta odkiaľ sme. Vravíme mu, že zo Slovenska a rozmýšľa ako sa povie ďakujem po slovensky. Objednáme si po pivku, ja aj kávičku a nejaký tradičný pokrm pre dvoch. Kým čakáme triedim a upravujem fotky. Heslo v každej reštaurácii je 12345678. Už sa naň ani nepýtam. Donesie nam veľkú drevenú dosku s dvomi kúskami teľacieho, s bryndzou, syrom, paprikou v nejakej syrovej omáčke na teplo aj na studeno, veľa jogurtom, a tým ich vrstveným pečivom flia a nejakým ďalším slaným koláčom.

Čakali smr trochu viac mäsa, ale aj v tých syroch je dosť bielkovín. Zdržíme sa tam takmer do 4. Jozef si dá este jedno pivko a ja opravujem text, čo som si po ceste nahrala. Chcela som blog aj dokončiť, ale zároveň sa chceme vyhnúť včerajšiemu fiasku. Radšej to dokončím večer v stane. Pri platení sa nás ešte pýta či ideme kráčame celú trasu a koľko nám este ostáva. Zapraje nám šťastnú cestu. Ako sme si na začiatku mysleli, že tam nepatríme, tak sme odpozorovali, že aj tak tam väčšina ľudí chodí v teplákovej súprave. Pred nami mame ešte jeden Žarnov, to je naša merná jednotka, 3 km s 500 výškovými metrami. Ono sa to potom tak ľahšie kráča, keď si uvedomím koľkokrát som už ten Žarnov zvládla a že to nie je také strašné. Nachádzame sa na severnej strane a je tu dosť zima, dávame si rukavice. Stúpame k jazeru Leqinat. Veľmi populárna destinácia, chodník je diaľnica, nesťažujem si.

Na čo si ale sťažujem je to množstvo odpadkov. Nechápem, taká pekná príroda okolo a ľudia si nevedia zo svojej dvojhodinovej túry zobrať smeti domov. Hlava mi to neberie. Pomaly stúpame a otvárajú sa nám výhľady na okolité skaly. Je to fakt nádhera.

Jozef mi ku koncu újde a kúsok pred jazerom stretávam skupinu chlapov. Jeden starší pán má oblečený oblek, pobaví ma to. Jazero je krásne, ale opät je tu všade odpad.

Tatry su v porovnaní s týmto úplne čisté. Chceli sme tu stanovať, ale pri jazere je väčšia vlhkosť, čo znamená chladnejšie a aj viac kondenzu na stane. Netečie tu ani prameň, čo je na mape a miesta na stan tiež nie sú ideálne. Potiahneme to teda este 1 km k takej útulni, kde sa dá stanovať, tečie tam voda a Jozef dúfa aj v kadibúdku, lebo sa ten obed v brušku dáko krúti. Útulňa už je zamknutá, je tu samoobslužný bar v korýtku, a aj kadibúdka.

Je tu aj nejaký stan, ale žiadni ľudia v ňom. Nájdem vhodné miesto na stan a idem hľadať či tu náhodou nie je signal. Jozef zatiaľ stavia stan a okomentujem, že to je zasa krivo, nechcem, aby sa včerajšok opakoval. Nakoniec je postavený celkom dobre, tak sa mu ospravedlním za spochybňovanie jeho schopností stavať stan. Ani nie sme hladní a Jozefa navyše bolí brucho, tak varí iba mätový čaj na zahriatie.

Slnko ešte nezadlo, ale sme v tieni hôr, takže teplota je už teraz nejakých 5°C. Je mi zima a dlho mi trvá oprava textu, asi je rýchlejšie to rovno písať. Jozef už miestami zaspáva. Zobudím ho len si umyť zuby. Jozef mi dnes prenechal aj páperové papuče, takže mi už naozaj nemôže byť zima. Dokončím včerajší blog a dokonca napíšem aj dnešný deň. Idem spať o 22.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 3 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Debani i Malesorit – Veliki Hrid

→ 27 km ↑ 1561 m ↓ 1349 m

S páperovými papučami sa spalo excelentne. Všetky spánkové metriky na vysokej úrovni. Jozef na tom bol trochu horšie. O 3 ráno bol cikať a potom už sa nezahrial. Ja si v takom prípade dám niečo jesť a telo produkuje teplo, ale že by som sa mu smiala keby v noci jedol (väčšinou som to ja koho trápi hlad a chlad). Tak mu aspoň teraz ráno dávam papučky, nech si zahreje nohy. Na raňajky mame už 3. deň to isté, žemľa so syrom, salámou a s kečupom, čaj, káva a čokoláda. V spacáku je príjemne a vôbec sa mi do tej zimy nechce. Teplomer síce ukazuje 1°C, ale zdá sa mi chladnejšie. Von vychádzam v plnej páperovej zbroji.

Pobalím veci, využívam dostupnej kadibudky a idem umyť riad. Skoro mi pri tom ruky umrzli. Po 8 vyrážame a na raňajky máme ďalší Žarnov. Ranné stúpania sú celkom fajn, človek je ešte svieži. Pomaly postupujem okolo vyschnutého jazera a husté porasty kosodreviny. Okolité skaly sú už zaliate ranným slnkom. Pomaly mi odmŕzajú nôžky.

Na slnku sa češem a vyzliekam páperku. Hore mame krásne výhľady na okolité skaly. V sedle Jelenka si dávame prestávku. Výjdeme na neďaleký kopec, aby sme chytili internet a mohla som pridať blog. Popri tom papám druhé raňajky, sendvič s nutelou. Blog pridaný a o 10 pokračujeme. Kochám sa výhľadmi naokolo. Zbožňujem tú červenú farbu jesenných čučoriedníkov.

Postupujeme mierne dohora po veľmi príjemnom chodníku, ktorý je miestami poriadne zamrznutý. Striedajú sa nám výhľady s lesom. V sedle Zavoje prechádzame na čiernohorskú stranu.

Na tento prechod máme to povolenie. Dávame si po kúsku čokolády a mierime dole prudkým kopcom. Na to, že je švtrý deň sa mi zdá, že mám prekvapivo svieže nohy. Viem, že za chvíľu budeme stúpať, tak si dávam ďalšiu arašidovú tyčinku. Zprvu ten chodník nevieme nájsť, ale je len trochu nižšie. Prešľapaný trochu je, len je brutálne strmý. Ľutujeme, že sme radšej nešli po hrebeni.

Toto nie je oficiálna trasa, tá vedie do doliny a pokračuje po asfalte a cez les. Toto mi prišlo ako lepšia alternatíva. Až dovtedy, keď mi hodinky pípnu, že sme mimo trasy. Žiadnu odbočku sme si nevšimli, aj tak sa pár stoviek metrov vraciame, aby sme sa o tom presvedčili. Nikde nič a pod mami prudký zráz, cez ktorý si iba za pomoci gps netrúfame ísť.

Ten prudký kopec sa nám schádzať späť nechce, takže jediná možnosť je pokračovať dohora a prejsť opät na kosovskú stranu.

Zdá sa mi, že tento chodník hľadalo veľa ľudí a rozhodlo sa vrátiť sa, lebo zrazu je najako menej prešľapaný. Prejdeme cez kopec a napojíme sa na trasu Peaks of the Balkans, ktorú sme mali ísť o niekoľko dní.

Dávame si prestávku, filtrujeme vodu, jeme a Jozef varí kávu. Rozmýšľame ako si pozmeníme trasu, keď si túto časť prejdeme už dnes. Počas našej prestávky okolo nás prejdú 4 turisti a jeden pes. O 14 pokračujeme pekným chodníčkom cez pekné údolie. Táto trasa sa mi páči viac ako tá, ktorú sme mali pôvodne naplánovanú. Táto je taká panoramatická z výhľadmi na všteky strany.

Prichádzame do sedla Belega, kde nás prekvapí domiešavač. Tipujeme, že tam stávajú nejaké parkovisko. Narážame na prvú značku “pozor hranica”. Všade je krásna červená farba a pomedzi t9 zelené stromčeky.

Obchádzame stádo ovečiek a mame pred sebou desivo vyzerajúce stúpanie. Nie je to až také strašné nakoniec, len už mám dosť unavené nôžky. Ešte je pred nami ďalší kopec, ale ten už trasa obchádza. Nasleduje úplne špičková trasa, po upätí hory, s veľmi miernym stúpaním a klesaním.

Jozef je nadšený a újde mi. Počká ma na konci úseku, že si to veľmi užíval, preto išiel tak rýchlo. Z prestávky som si odložila kus chleba a teraz prišiel jeho čas. Je už síce dosť tvrdý, aké ja som hladná. Konečne sa napojíme na našu pôvodnú trasu a máme to nejakých 5 km do dnešnej destinácie aj so zachádzkou k Hridsko jezero. Ideme už iba po lesnej ceste a rozmýšľame, že to dnes potiahneme ešte ďalej. Už by sa nám zišlo nejaké ubytovanie, lebo začíname dosť smrdieť a potrebujeme sprchu. Zajtra si zajednáme ubytovanie vo Vusanje, len to znamená 35 km, ak by sme skončili na takej útulni pri tom jazere. Na druhej strane, keď to potiahneme ešte nejaké 3 km a postavíme si stan, tak nám to zaberie oveľa viac času.

Posledné stúpanie už mi zoberie všetky sily a nie som odhodlaná pokračovat. Pri útulni stretáme jedného Belgičana, ide z Plavu, tak sa ho pýtam či videl nejaké dobré miesta na spanie. Vraví, že kilometer ďalej je celkom pekná útulňa, táto nie je v moc dobrom stave. Pozrieme ju na internete a vyzerá super, tak pôjdeme tam. Odkladáme si tam batohy a ideme sa pozriet k tomu jazeru. Či ti stalo za tie výškové, nieviem, ale bolo pekné.

Vrátime sa späť naplníme si v prameni všetky fľašky a urobíme aspoň čiastočnú očistu. Rozlúčime sa, poprajeme šťastnú cestu a ideme ďalej. Jozef po ceste natrha mätu na čaj. Útulňa vyzerá super a je na veľmi peknom mieste.

Vnútri je dispozične trochu zvláštna, ale aspoň nemusíme stávať stan a namiesto 0°C budeme mať 10°C. Rovno sa prezliekam do pyžama, triedim veci, fúkam karimatky. Budeme spať oddelene, lebo sú tu iba také dve prične na poschodí. Ako prvé si dáme mätový čaj. Popri tom plánujem ďalšie dni, aby sme vedeli, koľko toho zajtra nakúpiť. Potom si dáme opät slepačiu polievku a zemiakovú kašu. Dosť som sa najedla. Umyjeme zuby, vycikáme a ideme do spacáku. Nie je tu internet, tak upravujem fotky a píšem. Jozef stále nespí, lebo že sa na tej prični cíti nejako stiesnené, tak sa premiestňuje dole na lavicu. O pol 10 idem aj ja spať.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 4 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Veliki Hrid – Vusanje

→ 35,5 km ↑ 1387 m ↓ 2296 m

Spánok vnútri automaticky neznamená lepší spánok. V noci, z vonkajšej strany začali behať plchy a tie ich pazúriky strašne klepkali o drevo a bála som sa, že sa dostanú dnu a budú po mne behať. Za pár minút prestali a potom bolo ticho, ale opakovalo sa to párkrát za noc. Asi si zháňali nejaké oriešky pred zimou. Jozef bol o pol 4 cikať a podal mi štuple do uší, lebo mne sa po ne nechcelo zísť a som si vravela, že to zvládnem bez nich. S nimi som konečne tvrdo zaspala. O 6 mi zvoní budík a Jozef je veľmi rád, že už može vstávať. Vnútri je 4,5 °C. Na raňajky máme čaj a zemiakovú kašu s tuniakom. Dnes som dostala menštruáciu, nie úplne najvhodnejší deň na najdlhšiu turistiku, ale budiž. Dám si jeden ibalgin. Zdá sa mi, že keď som takto na turistike, tak sprievodné symptómy sú miernejšie. Ešte sa učešem a môžeme vyraziť. Vonku je prekvapivo príjemne, o pár stupňov menej. Začínáme trošku stúpaním a už aj na nas svieti slniečko.

Jozef hromží, že načo si dával tie nohavice. Ale ideme klesať východnou stranou, tam slnko dlho nebude. Do Plavu to máme 11,5 km a 1000 výškových metrov dole. Najstrmšie pasáže ideme chodníkom cez les.

Po 3,5 km dopĺňame vodu a Jozef si predsa len dáva kraťasy. Sme na lúke odkiaľ je výhľad na okolité kopce, ktoré sa začínajú zafarbovať.

Ako klesáme dole ku rieke, klesá aj teplota. Prejdeme po mostíku cez potok a potom to už máme po lesnej ceste až do mesta.

Páperku som už odložila, tak radšej kráčam svižnejšie, aby som sa nemusela priobliecť. Ideme síce rýchlo, ale energia dochádza, tak za chôdze papám croissant. Domy v okolí trasy sa premenili na bary a kaviarne, kde sa turista môže občerstviť. Otvára sa nám výhľad na Plav, také pekné mestečko pri jazere vo výške takmer 1000 m. n. m..

Pred 10 sme tam. Pri cintoríne sme svedkami bitky medzi nejakým túlavým psom a cintorínskou svorkou. Ako mačací ľudia, bojíme sa prejsť okolo. Nakoniec sa odvážime a ten túlavý pes našťastie nejde za nami. Tých cintorínov je tu viacero a aj niekoľko mešít.

V meste to poriadne žije. Kopa ľudí, kopa aút a hluk. Najprv chcem ísť do kaviarne, lebo som dnes ešte nemala kávu a budem potom lepšia. Náhodne do jednej vojdeme, ale vnútri je tak nafajčené, že za 10 sekúnd vnútri ma štípu oči. Ideme kus ďalej, do takej modernejšej, kde sa síce tiež fajčí, ale skoro nikto tam nie je. Nabíjame elektroniku a hľadám ubytovanie na túto noc. Po 5 dňoch si doprajeme sprchu. Rezervujem izbu v dedine vo vedľajšej doline za 34€. Ideme si dať taký skorý obed, čevapi, ktoré ja nezvládam zjesť, tak si ich balím do cesty. Nasleduje návšteva pekárne, kde kupujeme dva malé bochníky a nejaké sladké pečivo. Pred pekárňou sedia dvaja cudzinci a pýtajú sa nás či ideme Peaks of the Balkans. Dáme sa s nimi do reči. Sú z Austrálie a bicyklujú z Nórska do Južnej Afriky, blázni. Zatiaľ sú na ceste 5 mesiacov z 24. Vymeníme si instagramy, volajú sa cyclingabout a išli aj cez Slovensko. Ostáva nám už len nákup. Je trochu neisté kupovať na nasledujúce dni. Za dva dni budeme v Teth, kde je obchod, ale drahý a biedne zásobený. Navyše pôjdeme cez najnavštevovanejšiu časť trasy, kde bude ešte veľa podnikov otvorených. A v piatok hlásia heavy rain, takže to si dáme určite oddych. Ten nákup je teda taký dosť improvizovaný a to mi dnes moc nesedí. Do Vusanje to máme 22 km, z toho prvých 13 km je postupné stúpanie 1100 výškových metrov. Pustíme sa do toho. Nejde sa mi moc dobre, idem teda v tichu a konštantne. Jozef ma potom zamestnáva plánovaním cesty do Ázie. Vylučovacou metódou určujeme, ktoré krajiny by sme chceli navštíviť. Cesta mi teda celkom ubehá, aj keď sa necítim dobre. A je to také príjemné stúpanie, že ideme celkom rýchlo. O 14 si dávame prestávku, dám si druhý ibalgin a pridávam blog. Chcela som už v meste, ale nejako na to nebol čas. Nie som ani moc hladná po tom obede, tak si dám iba jablkovú šatôčku.

Za hodinu pokračujeme. Stúpanie sa presunie z lesnej cesty na chodníček. Celá dnešná trasa je zatiaľ celkom nezáživná, a to už máme 20 km v nohách.

Konečne sa nám otvoria výhľady. Pozeráme sa na miesta kadiaľ sme včera kráčali a vidíme v diaľke stúpať dym.

Doberáme vodu a pustíme sa do brutalistického stúpania. Vedela som, že tam je, ale neuvedomovala som si aké zle to až môže byť. Je to krátke, ale veľmi výživné. Toho pol kilometra ideme asi pol hodinu a odišli mu pri tom lýtka aj zadné stehenné svaly.

Za odmenu sa nám otvoria výhľady na Zla a Dobra Kolata, krásne skalnaté vrcholy. Ešte však nemáme dobojované dnešné výškové. Vystúp na Bora peak už je ale miernejší.

Pôvodne som tu chcela stanovať, miest tu je veľa, ale je to v 2000 m. n. m., tak by nám tu asi bola dosť zima.

16:45 začíname klesanie do Vusanje, 9 km a opät 1000 výškových metrov. Máme necelé dve hodiny do západu slnka. Dodola sa mi našťastie ide oveľa lepšie, takže nasadíme vysoké tempo.

Akurát je zlata hodinka a okolité hory sú zaliate zlatým svetlom, krása.

Dávám si pre istotu ešte croissant, aby ma nevyplo 2 km pred cieľom. Dupkám dodola a užívam si výhľady kým sú.

Prechádzame okolo jedného nemeckého páru, ktorý tam stanuje a kúsok nižšie obiehame mladú ženu, ktorá dúfam, že to dôjde. Pri farme akurát zvolávajú ovečky, majú aj také parádne, dvojfarebné.

Odtiaľ už vedie lesná cesta, takže miestami pobehneme. Kilometer pred koncom zastaví Jozefa nejaký pán, že či nemá nožík. Vyťahujem z batoha a Jozef odreže trúbku trčiacu zo zeme. Pán vie trochu po anglicky, tak sa pýta odkiaľ sme a či sa nám tu páči. Jeho zvláštna aktivita sa stane jasnejšou, keď prídeme k skupine chlapov, okolo rozkopanej cesty odkiaľ vyteká voda. Nezdržujeme sa, chceme byť rýchlo na ubyrtovaní. Akurát zapadlo slnko, tak máme ešte výhľad na dolinu, ktorá nás zajtra čaká.

K ubytovaniu ideme dákou zatopenou skratkou a okolo kravičiek, ale hlavne že sme tam rýchlejšie. Tak dnes nakoniec 35 km, už smrdím ako tchor. V guesthouse nám ukážu izbu, jednoduchá s parádnym vyšívaným obrazom. Hladní moc nie sme, takže večeru si nedáme. Ideme sa osprchovať, normálne noví ľudia z nás. Na večeru dojedáme čevapi z obeda a rezervujeme ubytovanie na ten upršaný deň. Namiesto písania doháňam deficit sociálnych sietí za posledné dni, ale nakoniec sa k tomu predsa len dostanem. Spať idem pred polnocou.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 5 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Vusanje – Teth

→ 26,5 km ↑ 1598 m ↓1802 m

Vstávame pred 7. Spalo sa nám špičkovo, žiadne zvuky, zvieratká a teplota tak akurát. Na raňajky máme omeletu, párky, zeleninu, med, džem, ajvar, fajný čajík a kávu.

Pri stole s nami sedí holandský pár, ktorý turistikuje po Čiernej Hore vrámci ich trojmesačného výletu. Pokračujú cez Grécko do Talianska. Zbalíme si veci, urobíme rannú hygienu a po 8 vyrážame. Vonku je veľmi sviežo. Sme vo výške 1000 m. n. m. a je tu silný mráz. Som rada, že sme túto noc nespali vonku. Dokonca si dávam hrubšie rukavice.

Trasa do Tethu začína po lesnej ceste, šmotím sa a nejako sa neviem rozhýbať. Obchádzame tú ženu, čo sme včera podvečer streli, tak predsa len došla. Začínajú nás obliehať nejakí ľudia a Jozef je z mojej rýchlosti zúfalý. Cítim to z neho, tak sa snažím zrýchliť. Na konci cesty je búdka, kde sedí ujo a vyberá vstupné do národného parku. Už sme na tieto búdky po ceste narazili, ale nikto v nich nebol. Toto je frekventované miesto, takže tam asi vyberajú každý deň. Cena za vstup je 3€ na deň za osobu.

Pokračujeme miernym stúpaním. Namiesto tradičnej trasy sme si vybrali alternatívu do doliny Buni i Jezerce. Kvôli tomu to dnes bude poriadna nálož výškových metrov. Hneď, ako sme začali stúpať do prudšieho kopca cítim, že moje stehná sú v dosť zlom stave. Prechádzame udalosťou Katun Zastan a na malú chvílu sa nám otvoria výhľady.

Včera som to ešte necítila a večer som sa nerozcvičila. Pripisujem to včerajšiemu nepríjemnému stúpaniu a záverečnému pobehu. Ešteže to nemáme dnes až tak veľa kilometrov a môžeme ísť pomaly. Šplháme sa hore nekonečným lesom, vypýtam si cukrík a hlavu sa snažím nejako zamestnať, nech nemyslím na to ako nevládzem.

Keď výjdeme z lesa, trasa sa zmierni a prechádzame do Albánska.

Otvárajú sa nám vyhľady na okolité skalnaté štíty. Toto je údolie jazier, ale prvé, ktoré zbadáme je vyschnuté. Pod vysokou skalnou stenou nájdeme ale také pekné tyrkysové.

Ideme si pri ňom dať obed, chleba s taveným syrom Zdenka a sendvič s nutellu. Suším si prepotené tričko a sedím zabalená v páperke v závetrí. Fučí studený vietor, zmena počasia sa blíži. O 12 pokračujeme v stúpaní do sedla Qafa Jezerec.

Pomaly stúpame vyšie do skalnatých časti. Prechádzame okolo úplne vyschnutého, obrovského jazera. Výzerá to akoby tam niečo padlo a urobilo veľký kráter.

Pri záverečnom stúpaní trošku zablúdime a namiesto sedla sa vyberieme na vrchol Bojes. V protiľahlých žľaboch vidíme ešte nejaké zbytky snehu.

Otvoria sa nám výhľady na balkánske Dolomity. Dnes to je veľká paráda, za každým rohom nás čaká nový výhľad.

Urobíme si spoločnú fotku a pustíme sa do klesania. Dodola sa mi ide oveľa lepšie, aj keď to je stŕme a šotolina. Jozef to má naopak, ten by najradšej šiel iba do kopca. Najprv klesáme prudko po serpentínach a potom prejdeme na miernejší chodníček. Často stojíme a niečo fotíme.

V doline vidíme vlniaci sa chodníček pôvodnej trasy, máme to k nemu ešte ďaleko. Jozef šomre cestou dodola, sú ti šotolinove serpentíny.

Zišli sme si 500 výškových metrov a už zasa stúpame. Mierne, rovnobežne s chodníkom v doline. Nemám silu, tak su dávam moju poslednú arašidovú tyčinku a šuchtám sa. Pozerám na hodinky koľko nám ešte ostáva vysokých, stále veľa.

Navyše sme pravé dopili vodu. Za kilometer by mal byť nejaký prameň, ale moc veľké šance mu nedávam. Je to trochu zachádzka, tak radšej rýchlo pokračujeme.

Pri každom výstupe už túžobne očakávam, aby bol posledný, ale nie je mi dopriate. Je to tu taká horská dráha, hore dole. Prechádzame aj okolo starých vojenských bunkrov. Dnes je naozaj krásny deň, aj najkrajšie výhľady, čo sme zatiaľ mali, len škoda že dnes tak nevládzem.

Dobojujeme to do sedla Qafa e Pejes a myslíme si, že to už iba zbehneme do Tethu. Veľmi sme sa mýlili. Dávame si cukríky, aby sme nemali úplne sucho v ústach a pustíme sa do brutálneho zostupu, 800 výškových metrov na 3 km.

Ono to až tak veľa nie je, ale keď k tomu pridáte šotolinový terén, tak to je nekonečné. Jozef celú cestu šomre aká to je grcanica. Za každou zatáčkou očakávam, že sa to zmení na pekný chodník, ale nie. Ideme takto až dodola. Stále však postupujeme svižným tempom a obiehame niekoľko ľudí a potulných psov.

Máme výhľad na dedinu Teth. Slnko už dole nesvieti kvôli vysokým horám. Naplánovala som koniec dnešnej trasy pri horskej kaviarni, kde je označené aj kempingové miesto, aj voda. Najprv sa teda ideme poriadne napiť a potom zhodnocujeme či ostávame. Kaviareň už je zatvorená a máme ešte hodinu čas do západu slnka. Rozhodneme sa teda pokračovať 2,5 km ku chate, kde je vyznačené kempovanie zadarmo. Zajtra hlási poobede pršať, tak čím toho bude menej, tým lepšie.

Do chaty dorazíme o trištvrte na 6 a ideme sa spýtať ako to tam funguje. Kuchyňu otvárajú o 6 a stan si môžeme postaviť vo vrchnej časti pozemku. Beriem jedno pivko a ideme sa rozložiť. Vôbec nás neteší množstvo psov, ktoré tu pobehuje, aj šteniatka. Musíme ich stále odháňať, tak dúfam, že sa v noci nespiknú a nezaútočia na stan. Chvíľu po nás prichádzajú dvaja Holanďania, ktorých sme už po ceste stretli. Jeden má ultralight výbavu, tak nájdeme spoločnú reč. Oni akurát dnes dokončili celý okruh. Veľmi dobre si to vyrátali, zajtra sa má kaziť pocasie. Aj preto je dnešná noc prekvapivo teplá, teplomer ukazuje 10°C. Dáme sa do pyžama a ideme sa najesť. Chcela som si dať palacinky, ale tie bohužiaľ podávajú iba na raňajky. Tak si teda dáme šalát, hranolky a bravčové rebierka. Popri tom upravujem fotky a v stane to pridávam. Jozef už spí, aj keď sa pred chatou ešte zabávajú miestni štamgasti a aj naši spolunocľažníci si majú veľa, čo povedať po ukončení trasy. Dávam štuple do uši, bufku na oči a hneď zaspávam.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 6 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Teth – Valbona

→ 19,3 km ↑ 1106 m ↓981 m

Budík mám na 6:55 a Jozef ma šťuchá, aby som tie mačky (moje zvonenie) vypla. Bolo v noci nezvyčajne teplo a spala som ako babätko. Jozef mal však inú noc, zavýjajúce psy, mačacie bitky a albánske party. To je tak, keď nenosí štuple do uší. Nad hlavami už máme zamračenú oblohu, ale neprší.

Na raňajky máme polku chleba so Zdenkou a čaj. Moc sa neponáhľame, dnes to máme pod 20 km a 1100 výškových metrov. Ranné prezliekanie je aj celkom v pohode, keď nie je pod nulou. Pes nám ošťal stan, tak ho oplachujem vodou. Dáme si tu ešte kávu na terase a všimnem si, že v ohrádke chovajú také pekne huňaté sliepky. Umyjeme zuby a ideme 2 km do obchodu. V obchode nič nie je. Chcela som so kúpiť minerálku, ale mali iba čistú alebo nejakú sladkú, tak nakoniec berieme fantu, chleba, pivo. Nechápeme, že ľudia tu kupujú balenú vodu za 2€, keď je na každom kroku pitná voda.

Ideme teda stúpať, dám si ešte banán a croissant. Najprv stúpame po lesnej ceste a míňame množstvo guesthouseov. Napojíme sa na chodník, resp. diaľnicu. Stretáme toľko ľudí, čo za celú našu turistiku, a to je zamračené.

Snažím sa ísť konštantne a nezastavovať, ale mojím nohám sa od včera nepolepšilo, iba to prešlo zo stehien do lýtok. Motivujem sa cukríkmi. Aj tak ale obiehame ludí dohora. Väčšina, čo počujeme sú Briti alebo Holanďania. Najstrmšie stúpanie máme za nami a prejdeme cez takú čistinku, kde sa pasú kone. Ľudí tu sprevádzajú túlavé psy, ktoré sa občas chytia do potyčky.

Ďalej to už ide trochu lepšie, polovicu stúpania máme za sebou. Udivujeme sa akých zvláštnych ľudí tu stretáme. Narazíme na horskú kaviareň plnú ľudí a vonku sú zaparkované koníky na nosenie batožiny/ľudí. Tomuto miestu sa zďaleka vyhneme a rýchlo pokračujeme v stúpaní.

Stále ideme po lese. Normálne mi to príde ako ten náš Žarnov, čo ideme furt po lese a iba hore na skale je výhľad. Zamýšľame sa prečo je to tu táke populárne.

Keď tu bol Jozef naposledy, tak iba stavali cestu do Tethu, a teraz je tento úsek turistiky na každom zozname top 10 vecí, ktoré robiť v Albánsku.

Na posledných 100 výškových metroch sa otvoria výhľady. Len je zamračené, takže vrcholky nevidno a začíná mrholiť. V sedle sa nezdržujeme a prehupneme sa na druhú stranu.

Prioblečiem sa a akurát okolo nás predchádza americká skupina mladých. Po afektovanom “Oh my god, stunning! “, prcháme rýchlo dole. Táto strana smerom na Valbonu je oveľa krajšia.

Začína trochu viac pršať, tak vyťahujem dáždnik a poklusom klesáme. Jozef obehne skupinu nejakého zájazdu, ale ja to nestihnem, tak ich musím jeden po druhom obiehať a Jozef mi újde. Čaká ma až pri kaviarni, kde si môžeme dať nesku za tri eurá.

Prestalo pršať a začinam byť hladná, po dlhej dobe od rána, tak si nájdeme klátik a rozložíme jedlo. Opät máme chleba so Zdenkou. Počas toho ako jeme začne dosť pršať, tak sedíme pod dáždnikmi. Jozef si nešikovne vyleje kus pivka, ktoré si nesie z Tethu, potom na mňa škaredo pozerá, keď mi to papanie dlho trvá, ale mne to prosto rýchlejšie nejde. Zbalím si všetky veci do nepremokavého vreca, sama si dám nepremok a vylovím rukavice z vankúša, ktoré som tam dnes nerozumne odložila.

Pokračujeme v už celkom miernom zostupe, ale ako prší, začína sa tvoriť blato. Jozef to povie nahlas a v tej chvíli sa mi šmykne, ale ustojím to. Zídeme na kamenistú cestu, ktorá vedie korytom rieky. Keď to človek vidí, tak si predstavuje aká veľká voda tu musí na jar tiecť. Teraz je to úplne suché. Na ubytovanie to máme ešte 6km, čo znamená, že prídeme presne o 14.

Dážd každú chvíľu prestane a potom zasa začne. Jozef po ceste vybavuje nejaké pracovné veci. Ja len prepletám nôžkami, aby sme to čím skôr mali za sebou. Aj tak som prekvapená ako rýchlo sme to dali. O druhej prídeme na ubytovanie. Dostaneme takú kuticu, ale má to aspoň takú predsieň, kde si môžeme rozložiť veci. Poriadne sa rozprší. My sa osprchujeme a ideme sa zohriať pod perinu, v izbe je 15°C. Trošku si pospím a potom upravujem fotky.

Operieme si a o 18 ideme na večeru. Zajednali sme si tuto u pani, lebo sa nám dnes nikde nechcelo ísť. Máme takú krémovú zeleninovú polievku, kuraciu nohu, šalát a nejaké ich pečivo k tomu. Dostatočne sa najeme a ideme odpočívať. Stále prší. Zajtra máme voľný deň, lebo bol v predpovedi silný dážď a ja už aj tak potrebujem trochu vydýchnuť. Večer pridávam blog.

Piatok, 9.10.2026

Valbona

Voľný deň

Spíme do 8 a hneď ideme na raňajky. Sú trochu skromnejšie ako pred dvomi dňami, ale sú v cene. Dojedám všetok chleba s džemom a dáme si hnusnú kávu. Potom ideme odpočívať. Vonku stále prší. Pred obedom, keď prestane pršat, sa ideme poobzerať po dedine a do obchodu.

Je to tu úplne vyľudnené, čo je prekvapivé oproti Tethu. Je tu vybudovaná oveľa lepšia infraštruktúra a je to táka širšia a krajšia dolina. Obchod je v podstate iba stánok s nápojmi a sladkosťami, tak kupujeme iba pivo. Ideme este prejsť ďalej či nájdeme nejakú reštauráciu, kde by sme sa mohli večer najesť. Narazíme na pekáreň, stánok so sladkými koláčmi. Z nerozumu zoberiem kávovú cookie a broskyňový koláč. Všade tam pobehujeú mačky, pani vraví, že ich má 12, to je náš človek. Pýtam sa či náhodou nemá aj vajíčka, vraví, že to nepredáva, ale dá nám koľko chceme. Vypýtam si 6. Za koláče platím 6,5€ a za tie vajíčka jej dávam 100lek do sprepitného, s tým súhlasila. Pokračujeme ďalej okolo nejakých väčších reštaurácii a potom už nič je. Na kopci vidíme iba tú skupinu turistov, čo sme včera obiehali, inak tu nie je ani nohy. Vrátime sa späť do jednej reštaurácie a ideme iba kávu. Nikto tam nie je a čakáme 5 minút, už sme sa chceli dať na odchod. Nakoniec príde čašník a damé si normálnu kávu. Ideme skontrolovať menu, ale zdá sa nám to dráhe. Káva však stojí iba 100lek (1,1€). Ideme sa prejsť ešte do druhej stany odkiaľ sme včera prišli, aj tam sú ešte nejaké podniky.

Narazíme na prítulné mačiatko, škoda, že nemám žiadne granulky. Psov v tejto doline niet. Ideme skontrolovať trasu, ktorou zajtra pôjdeme a trochu sa tu poobzerať. Neprší, tak sme trochu takí, že môžno sme dnes mohli aj pokračovať.

Vraciame sa späť na ubytovanie a ideme sa pozrieť ešte do jednej reštaurácie, rozhodneme sa, že si predsa len dáme večeru u domácej. Výjde to najlacnejšie a bude toho veľa. Idem povešať nejaké veci z izby von, tam to možno uschne. Dáme si tie koláče (ten kávový nedojeme) a ideme oddychovať. Jozef si pustí Bratríčka, pije pivo a ja upravujem fotky, a potom si robím pozvánku na moje narodeniny.

Na neskorý obed si dáme po dve vajíčka s chlebom. O 18 ideme na večeru, opät kuracia noha, ale tentoraz s ryžou zapečenou so zeleninou a šalátom. Dnes sne tu sami. Mne to trvá dlho, tak sme tam skoro hodinu. Pozorujeme za oknom kravy, ktoré sa nanominovali do záhrady, a pobehujúce koťatka. Keď máme tú príležitosť, dokonca sa druhý deň po sebe osprchujeme, aj keď sa nám strašne nechce. Predbežne sa balíme a ja do 23 pridávam blog. Jozef už dávno spí.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 7 a 8 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Valbona – Doberdol

→ 30,9 km ↑ 2300 m ↓ 1368 m

Budík mam na 6:50, ale Jozef ma zobudí už skôr, idem sa teda baliť. Vonku je krásna modrá obloha a svieti slnko, dobre, že sme deň počkali. Moje nohy si dobre oddýchli, takže dnes by to mohlo ísť ozaj svižne. Na raňajky som si miesto párku vypýtala radšej druhé vajíčko. Pani som sa pýtala či nám môže urobiť turecku kávu, odpovedala “yes, expres”. Čím ďalej tým viac si myslím, že je generátor náhodných slov. Prinesie nám tú istú kávu, čo včera. Ja si dávám aj chleba s džemom, čo Jozef odmieta, tak ma tam nechá samú. Dva chleba zjem tam a ešte si jeden balím do cesty. Idem sa dobaliť a po 8 vyrážame. Začíname na rovinke v doline Valbony.

Namiesto oficiálnej trasy, ktorá ide veľa po asfalte volíme alternatívu cez sedlo okolo Zlej Kolaty a ešte to ideme o 1,5 km dlhšou obchádzkou, aby sme mali pekné výhľady na Valbonu. Najprv stúpame k takej usadlosti po ceste a potom prudko dohora cez les. 500 výškových za nami a my vyjdeme na čistinku s výhľadmi naokolo.

Toto mi príde lepšia alternatíva ako Teth – Valbona. Na slniečku je príjemné teplo a kráčame v krátkom rukáve.

Kúsok potom cez les mierne klesáme, stretáme dvoch ľudí a napájame sa na tú alternatívu. Už to nejde moc prudko dohora, tak ideme celkom svižne.

Pred nami vidíme najekého chlapa, zanechal nám na trase psa. Snažíme sa ho odohnať, ale nič nepomáha, tak ho ignorujeme. Jozefovi ide na nervy, ako za ním dychčí. Jediná možnosť je predbehnúť toho chlapa, čo sa nám za chvíľu podarí. Blížime sa do výšky 2000 m. n. m., začína fúkať studený vietor a zamračí sa.

Prídeme do sedla Qafa Prosllopit a na chvíľu sme opäť v Čiernej hore. Zrazu ku nám ten les pribehne a úplne sa ho zľaknem. Rýchlo pokračujeme, nech za nami nejde. Dúfam, že pozná hranice štátu a ďalej už nepôjede.

Zostupujeme s výhľadom na miesta kadiaľ sme išli pred 5 dňami. Vzdialenosť medzi chodníkmi je 1 km. Zostup je celkom náročný, veľa kameňov a skál, ktoré sa dajú zíjsť iba s pomocou rúk. Ale narazíme na obrovskú ropuchu, ďalšia radosť vo mne.

Od rázcestia už vedie pekný chodníček. Akurát tadiaľ prechádzajú aj ovečky, ktoré úplne vtipne bežia dole po skalách.

Prejdeme k sedlu Qafa Borit späť do Albánska a otvoria sa nám výhľady na instantnú jeseň.

Už sme celkom hladní, tak otvárame oriešky, ktoré nesieme z Plavu. Do dediny Cerem to máme klesanie 5 km. Máme krásne výhľady naokolo alebo prechádzku cez jesenný les.

Odsýpa to rýchlo, prechádzame cez usadlosť s koníkmi, krásne miesto na život.

O 14 sme v dedine a ideme do prevého guesthouse, vyzerá, že tam pravé prišli nejakí rodinný príslušníci. Ideme sa spýtať či ma nejaké jedlo, pošle nás do dákej miestnosti. Nikto tam nie je a vyzerá, že ani majiteľ neprichádza. Sú tam ale samoobslužné nápoje, pozrieme cenník, 3€ za tretinkové pivo. Čo sa zbláznili? Odchadzame radšej. Este sú tu ďalšie tri guesthouse. Dva majú takú zlú povesť na facebookovej skupine o tejto trase, a o treťom nič neviem. Kráčame a na ceste vidím stáť chlapa. Vravím Jozefovi, že on nás isto bude volať do toho pofiderného guesthouse. Je to tak, začal otázkou odkiaľ sme a potok nás volal na nápoje. Odmietame a ideme ďalej. Prídeme do posledného a pýtam sa či majú niečo na jedenie. Vymenuje polievku, šalát, kura,.. Polievka stojí 4€, raz toľko, čo som očakávala. Pivko, tretnkové, je za 2€, rovnako aj káva. Prekvapene na nás pozerá, že to si iba polievku dáme? Mám pocit, že tu tých ľudí vrcholne obťažujeme. Podľa googlu tu jedna noc stojí 50€ pre dve osoby. Sedíme vonku pri takom drevenom stole a obzeráme sa ako je tu všetko šupacky urobené, kadejako pozliepané. No zjeme polievku, dotlačíme sa chlebom a ideme radšej ďalej. Pani sa nás pýta, kde spíme. Nechcem jej narovinu hovoriť, že ideme stanovať, tak jej poviem Doberdol, 15 km vzdialená usadlosť s cca 1000 m prevýšenia. Začne nám hovoriť, že to nedojdeme. Tak jej vravím, že chodíme rýchlo a máme stan. Ďalej pokračuje, že dôjsť tam trvá 6-7 hodín, má večer pršať, po tme je to nebezpečné, divím sa, že nás pred medveďmi nevystríhala. Neviem, čo jej mám na to odpovedať, tak prosto odídeme. Najväčší stupák máme hneď na začiatku, ale som z tej pani napajedená, tak mi to ide strašne rýchlo. Za pätami sa nám zmráka.

Za pol hodinu sme na ceste odkiaľ už je stúpanie miernejšie. Počas krátkej chvíle prejdú okolo nás nas 3 autá. Nečakali sme, že to tu bude také frekventované. Prechadzame okolo absolútne nezmyselnej vyhliadky, tipujeme, že je financovaná z EU fondov a je to tak.

Prejdeme na chodníček a opäť, na chvíľu, na stranu Čiernej Hory. Ideme veľmi príjemným stúpaním cez les a lúky.

Prídeme do sedla Aljuci a za ním je nejaká ďalšia chata, už v túto ročnú dobu opustená, aj keď vyzerá, že odišli iba včera. Mali sme naplánované tu spať, ale ešte je skoro. Doberieme si aspoň trochu vody a pokračujeme.

Za 3 km je na mape označené pekné stanové miesto, tam sa potom rozhodneme, čo ďalej. Cesta stále ubieha rýchlo, žiadne náročné stúpania alebo klesania.

Prechádzame cez usadlosť Balqin, kde je tiež označený Guesthouse. Z môjho pohľadu vidím len 5 drevených chatrčí a neviem, v ktorej by som sa odvážila spať. Úplne nám to tu pripomína Gruzínsko.

Z diaľky vidím, že na stanovom mieste už sú postavené 2 stany. To som veru nečakala, že sa v októbri s niekým budeme deliť o miesto. Ešte pár stoviek metrov ďalej je prístrešok, ale pri lesnej ceste, to sa mi moc nepáči. Máme výhľad na Doberdol a vidíme, že sa blíži dážď. O 17:30 to teda ukončujeme, hľadáme vhodné miesto a rýchlo staviame stan. Ja idem medzitým po vodu, pre istotu beriem dáždnik a dobre som urobila. Za pár minút sa poriadne rozprší.

Nevidím prameň potoka, tak naberám do vreca a potom si to prefiltrujeme. Jozef má stan postavený, ale tak všakovako. Nemal čas ho podoťahovať, ani poriadne ukotviť a radšej schoval dnu batohy, aby nenavlhli. Sedí skormútený vnutri. Pri tom ako naťahoval tyvek (podložka pod stan), rozpučil dve vajíčka, ktoré sme si celý deň šetrili. Zjesť sa však dajú, a keď sa trochu najeme, asi budeme mať lepšiu náladu. Pršať neprestáva, tak sa prezliekame a chystáme spanie. Neviem sa rozhodnúť, na ktorú stranu si dať hlavu, asi sme to postavili na kopčeku a do oboch strán to je dodola. Uf, je náročné fungovať v tomto malom priestore. Jozef varí čaj a na večeru zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom a parmezánom. Keď prestane pršať ideme to ponaťahovať, nech nemáme ráno potopu v stane. Potom už iba umyjeme zuby a ideme spať. Internet tu nie je, takže blog pridať nemôžem a po napísaní dvoch viet zaspávam. Tak to radšej zabalím a idem spať. Síce prší, ale je celkom teplo.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 9 je zobrazený ako prvý na Stupky.

Doberdol – Gjeravice

→ 15,7 km ↑ 1101 m ↓ 803 m

Celú noc s prestavkami pršalo, čo ma celkom dosť budilo. A kým si ja dám tie štuple do uší, to prejde aj pár hodín. Budík máme o 6. Mali sme taký optimistický plán, že dnes tých 37 km doklepeme, ale prší, tak spíme ďalej. O 8 vstávame, ale stále prší, takže Jozef varí vnútri kávu, raňajkujeme, ja píšem a čakáme. Podľa predpovede, ktorú mám načítanú, by malo prestať pršať o nejakej 9, potom hodinka slnka, a zasa dážď.

O pol 10 to ustane, tak rýchlo balíme a vydáme sa na cestu. Všade je riadne vlhko. Prezieravo som si obliekla nepremok kvôli vode na stromoch, cez ktoré sa občas predierame. V lese je vlhko a vyliezajú salamandry, za hodinu chodenia ich napočítam 20.

Streteme pastiera, ktorému ušli kravy, tak sa nás posunkami a citoslovcami pýta či sme ich nevideli. Odpovedáme podobným štýlom, síce sme ich nevideli, ale počuli sme ich zvoniť nad nami v lese. Až neskôr nám napadlo, že sme mu mohli ukázať fotku miesta, kde sme spali. Obzeráme sa po lese či nezbadáme nejaké huby, Jozef nosom vetrí, že by tu niečo mohlo byť.

Predpoveď sa naplnila a po hodine obstojného počasia začína popŕchať. Už sme v Doberdole a ideme do prvej chaty.

Keďže sa nám to dnes určite nepodarí dôjsť, nemáme dostatok jedla a musíme si tu teraz dať jesť. Pýtam sa, čo majú a koľko to stojí. Povie nám jendotnú cenu za jedlo, 10€ na osobu a veľké pivo za 3€. Dostaneme fazuľovú polievku a jedno vajíčko s dvomi plátkami uhorky, paradajky a mini kúskom syra. Aspoň toho chleba dali dosť. Jeden si zabalíme do cesty. Nevieme či sa máme smiať či plakať. Takéto ceny za takú porciu sme tu teda nečakali. Ale vnútri sa kúri, tak davame sušiť všetky veci. A keďže tu nikto iný nie je, tak sa rozložíme cez tretinu miestnosti. Čítam si recenzie na toto miesto. Je známe norovírusom, ktorý sa tu dosť rozšíril v roku 2023 a odvtedy sa pravidelne vracia. Asi to je vodou, v celej doline je kopa dobytka a je tam možnosť kontaminácie.

V hlavnej sezóne tu denne majú aj 100 ľudí, to sú šialené čísla. Vonku stále prší, tak pracujem na blogu. Prídu ďalší ľudia, Holanďania, ktorých sme obiehali, keď sme išli z Tethu. Asi tu túto noc spali a kvôli zlému počasiu išli iba na vychádzku po okolí. Jozef už je nervózny, že sme tam tak dlho, necíti sa tu dobre, nechce si dať ani ďalšie pivo, lebo ich nechce podporovať. Vonku ale stále občasne prší a má sa to nasledujucu hodinu zlepšiť. Príde tam nejaká skupina chlapov so zbraňami. Dávajú si tam obed. Pobalíme si veci a o 14:30 vyrážame. Platíme nakoniec 20€, za to jedlo, pivo a malý čaj. Už sa tešíme do Kosova. Prechádzame okolo veľkého nápisu “I love Peaks of Balkans” a odpájame sa od oficiálnej trasy.

Smerujeme na Gjeravice, najvyšší vrch Kosova. Ako je dosť popršané, hladina potokov je vyššia. Z nerozumu sa rozhodnem ísť po hladkých mokrých kmeňoch stromu, ktoré slúžia ako most. Jozef ide po kameňoch aj za cenu mokrých topánok. Aby som nespadla, idem veľmi pomaly a opatrne a trvá mi to trikrát dlhšie. Prechádzame cez stádo zmoknutých ovečiek.

Domčeky sú roztrúsené po kopcoch naokolo. Mierne pokračujeme po poľnej ceste. Stúpame do sedla Ali Peja. Po včerajšku sa mi zasa do kopca nechce, tak každú chvíľu stojím a na posilnenie pýtam cukrík.

Nebolo to až také hrozné, ako som si to predstavovala v mojej hlave. A sme už v Kosove, to sme radi. V tento upršaný deň nie je nikde ani nohy. Chodník pokračuje mierne a vlní sa po vrstevnici zahalených hôr.

Zbadáme v diaľke nejakú skupinku. Čo tu robia motorkári, v 2200 m. n. m.? Evidentne národný park je vhodné miesto na motokros. Hlava nám to neberie, takto ničiť krásnu prírodu priamo pod najvyšším vrchom krajiny. Chodia hore dole z jedneho kopca na druhý a zanechávajú po sebe dosť hlboko vyjazdené stopy. Som z toho velice rozčarovaná.

Pokračujeme okolo jazera Liqeni i Zemres, označované ako heart-shape lake. Jozefovi to pripomína jedine plastovú tašku.

Stúpame posledné serpentíny do sedla pod Gjeravice. Nevládzem, tak papám posledný croissant a otváram mentosky. Už je 17 hodín a vrchol je zahalený v hmle, tak jednoznačne zavrhujeme výstup.

Toto je veľmi pekná trasa, prechádza okolo ďalších jazier, ktoré majú prekvapivo veľa vody. Terén je dnes trochu obtiažnejší, buď klzké kamene alebo blato.

Postupujeme pomaly, a tak sa už musíme obzerať po nejakom mieste na spanie. Sme este stále dosť vysoko, 2200 m. n. m., ale nižšie to už dnes nestihneme. V noci má byť zamračené, tak by sme nemali umrznúť. Otvorí sa nám výhľad do doliny a takto z diaľky analyzujeme terén, kde by sa dalo stanovať.

Pri poslednom potôčiku si nafiltrujeme vodu a naberieme plné vrecia a ešte pár stoviek metrov pokračujeme. Nájdeme viacero adekvátnych miest, žiadne ideálne rovné. Nakoniec ostaneme na takom s pekným výhľadom, keď už máme poslednú noc takto v horách. Stan sa dnes podarí postaviť veľmi dobre.

Dáme si dnu veci a začne nám trochu popŕchať, aj keď v predpovedi už dážď nebol. Na večeru Jozef varí sáčkovú polievku, kokošku, ale nie je taká dobrá ako tá kosovská. Vodu filtrujem v stane a skoro mi pri tom ruky umrznú, ale môžeme si dať potom čaj. Hlavný chod je zemiaková kaša s tuniakom. Prestalo pršať, tak si ideme umyť zuby a vycikať sa. Mesto Decan ožiaruje oblačnosť. Chvíľu ešte píšem, ale zaspávam pri tom.

Príspevok Peaks of the Balkans – deň 10 je zobrazený ako prvý na Stupky.