GR 52 – deň 5
Piatok, 26.9.2025
Bergerie du Salso Moreno – Plan de Ténibre
→ 26,5 km ↑ 1568 m ↓ 1330 m
Pred polnocou som išla cikať a vonku lialo ako z krhly. Dúfam, že vyššie nenapadne veľa snehu. Jozef sa zobudí na to ako spadli smeti, asi ich nejaká myška zhodila, tak ich dá von. O pol 7 máme budík. Jozef vstane a ide variť čaj, ale mne sa z toho teplého spacáku veru nechce. Prezlečiem sa a na vrch si dám ešte páperové nohavice, nech mi je tepľučko. Na raňajky máme bagetu, ja s brie a Jozef aj so salámou. Potom ešte kávičku s pain au chocolate. Pobalíme veci a ja márne hľadám rukavicu. Nikde ju neviem nájsť tak dúfam, že je niekde v jednom z batohov. Jozefovi sa vypne mobil a nevie ho naštartovať. Po pár zacyklených minútach ho skúsi nabiť. Kvôli mapám, ktoré som mu včera nechala pustené na pozadí sa mu v noc úplne vybil, ale prišiel na to ako to spojazdniť. Aspoň sa v kľude môžem učesať . Rukavicu nájdem v kapucni. Vyrážame o 8:15. Okolité kopce sú zasnežené malou vrstvou snehu.
Smerujeme do sedla Col de Pouriac (2506 m.n.m.). Najprv ideme cez dolinu a korytá riek. Asi tu boli poriadne dažde tento rok, lebo tam kde mal byť chodník, sú navaľané kamene.
Má to tu taký islandský vibe, aj ten sneh hore. Od 2300 m.n.m. kráčame po kruste snehu. To sme teda nečakali, že na tomto výlete si budeme takto po snehu chodiť.
V sedle sa nám otvoria výhľady na zasneženú talianskú stranu. Pomedzi mraky občas zasvieti slnko, čo vytvára magiskú atmosféru. Pretraverzujeme kúsok do sedla Bassa di Colombart (2461 m.n.m.), kde zazvoníme na zvončeku a poberieme sa na zostup do usadlosti Ferrere.
Prechádzame okolo pastierského domu so psami a cez kravie pastviny. Čím nižšie, tým je krajina opäť zelenšia. Pred dedinou nám kravičky skrížia cestu.
Celá usadlosť je prázdna. Prídeme tam a nikde nikto. Obídeme celú chatu a nič. Idem zaklopať, nič. A pritom je tam úplne otvorená terasa s barom a nikde nikto. Nevyzerá to byť zatvorené, ale ani otvorené. Jozef teda aspoň zohreje vodu a dáme si čokoládu. Za chvíľu príde nejaký miestny pán, ale máme veľkú rečovú bariéru. Všetci sa však vytešujeme zo slnka, ktoré práve začalo svietiť. Po ďalšom neúspešnom pokuse si dať kávu sa poberieme ďalej. Je stále sviežo, tak máme oblečené páperky. Keďže sa nám nepodarilo nájsť toaletu, lopatka opäť úraduje. Pomaly stúpame dosť sedla Col du Fer (2584 m.n.m.). Je to veľmi pekná oblasť, široká dolina a chodník potupne stúpa po úpätí hory.
Prechádzame okolo pastierskeho domčeka, ale už je aj s ovečkami preč. Dávame si prestávku na obed, bagetu so syrokrémom. Stúpame ďalej a počasie sa zhoršuje, fúka a trochu sneží. Sme v sedle, späť vo Francúzsku. Traverzujeme do ďalšieho sedla a potom klesáme ku refugio de Vens nad jazerami Lacs de Vens.
Pozeráme zhora na chatu pri jazere, vyzerá byť zatvorená, to sme aj očakávali. Klesáme dole a okolo máme zaujímavé skalné útvary a krásne výhľady na jazero.
Schádzame ku chate a pozorujeme svištiu rodinku. Ideme sa pozrieť do chaty a div sa svete, je otvorená. Vnútri sú tri ženy a tepľúčko. Máme trochu mokré topánky, tak sa na chvíľu zastavíme. Prezujeme sa do crocsov a pýtam sa čašníčky či majú polievku. Najprv povie, že nie, tak sa pýtam na palacinky. Vraví, že sa ide spýtať. Tak nakoniec majú aj tú polievku Moc jej to po anglicky nejde, tak náhodne hovoríme veci, ktoré by mohli byť v polievke. Nejaká zeleninová, tak si ju dáme a kávičku k tomu. Je to taká hustá polievka zo šošovice s indickým nádychom. Do dnešného chladného počasia nám veľmi padla vhod. Kuchár vyzerá dosť drsne a púšťa si tu nejaké elektro. Prekvapivo to celé dokopy ladí a pasuje k tejto punkerskej horskej chate. Hádame cenu polievky, ja vravím, že 5 €, Jozef si myslí, že 8 €. Nakoniec platím 13€ za 2 polievky a 2 kávy. To je super cena. Dosť sme sa tu zdržali, takže dnes asi nestihneme prísť na miesto, ktoré som mala naplánované. Schádzame okolo jazera a pozorujeme ďalšie svište. Dnes ich je veľa, to sa nám páči. Lacs de Vens je kaskáda 5 veľkých jazier. Je to tu krása a nikde ani nohy. Pravda, že je dnes zamračené a dosť zima, ale aj tak by som na takomto mieste čakala viac ľudí.
Rada by som si to tu pozrela, aj keby svietilo slniečko, niekedy sa tu ešte vrátim. Bola som v domnení, že to už máme iba po rovine, pretože sa budeme napájať na takú historickú cestu po vrstevnici. Ešte predtým, ale musíme prejsť jeden prudký kopec. Už mám dnes toho celkm dosť, tá zima je vyčerpávajúca. Dostaneme sa na cestičku a snažíme sa ísť, čo najrýchlejšie.
Nestihneme to už dôjsť ku chate Rabuons, ale to nevadí, po ceste máme ešte jedno vyhliadnuté miesto, Plan de Tenibre. Sú tu dve celkom zachovalé budovy, nazrieme dnu. V jednej je tma a starý matrac, a v druhej prebieha rekonštrukcia. Jedna časť už je úplne zrekonštruovaná, ale tam asi býva počas sezóny pastier a je zamknutá. Vnútri je to dosť strašidelné. Po predchádzajúcej noci s myšami radšej volíme stan, aj keď do rána má byť -5°C. Tečie tu aj ľadový prameň, ale umyť sa neodvážim. Rýchlo sa prezliekam do všetkým vrstiev, čo mám a začínam s vyhrievaním spacáku. Dnes nie je energie nazvyš. Najeme sa a ideme spať. Nič nepíšem, lebo by mi umrzli prsty. Prekvapivo, je mi celkom teplo a zaspávam.
