27.7. Štvrtok
22,47 km – 2016 m hore – 1046 m dole
Ráno nie je dobré. Vypila som veľa Prosecca a mala málo spánku. Ja som to Prosecco včera ani nechcela. Keď sa ma Jozef prvýkrát spýtal či chcem, tak som sa vyjadrila, že asi nie. Ale spýtal sa viackrát a že keď tu je ten obchod a veľa sme toho prešli, tak teda išiel kúpiť, že 3 deci Prosecca ma nezabijú. Lenže bolo také suchšie a moc mu nechutilo. Dal si so mnou jeden pohár a potom si dal radšej pivo, ktoré niesol zdola, že mi potom s tým pomôže (na konci si iba odpil z môjho pohára). Mne to chutilo, ja si dám rada suchšie Prosecco a ono dobre chutí po tých 40 kilometroch, ale bolo to úplne zle rozhodnutie. Keď takto veľa kráčame, tak ja sa v noci potrebujem vyspať, aby si telo oddýchlo a zregenerovalo, nie mu ešte pridávať, nech aj alkohol odbúrava. A je rozdiel pol litra piva pre Jozefa a pol litra Prosecca pre mňa. A ešte keď má človek iba 10 hodín oddychu (tzn. nechodí). Keď je kratší deň a skončíme o 17, a dáme si nejaký alkohol, tak to telo dokáže spracovať ešte pred spánkom a má väčšinou aj viac spánku. Z rána vládzem kráčať, však telo už je nejako zvyknuté, ale tá únava príde. Minulý rok na TMB sme pili o dosť častejšie. Bol to taký začarovaný kruh, že keď sme boli strašne unavení, tak sme si dali nejaké vínko, no ale potom na ten druhý deň ja som skoro vždy poobede spala lebo som nevládala. A to sme vôbec nedávali také dĺžky a výšky ako tu. Dnes je úplne krásny deň. Ani mráčik na oblohe, príjemná teplota a hlási bez búrok. Úplne exkluzívne a jediné nad čím ja premýšľam je prečo som včera toľko pila a prečo som vôbec pila. Namiesto toho, aby som si tu užívala tú prírodu, tak moja hlava iba nad týmto premýšľa a je taká mushy (preklad: kašovitá). Je to aj nebezpečné keby sa dnes niečo stalo, vznikla by nejaká krízová situácia, tak človek prosto nie je uplne v pohode a môže robiť chyby. Samozrejme hneď ráno som to Jozefovi vyčítala, že prečo to Prosecco vlastne kupoval, veď ja som ho nechcela a on ho potom nepil. A potom som sebe vyčítala prečo som ja sprostá nepovedala rozhodné nie a prečo som ho potom dopila. Takže bola taká negatívna atmosféra. Vstávali sme o 6:45 a raňajkovať sme išli do mesta ku nabíjačke, lebo tam bola aj voda, tak sme iba zbalili stan a išli tam. Ja som ešte išla oprať nejaké veci na wc. Sme tam dlho, potrebujeme dobiť powerbanku. Vyrazili sme o 9 a ide sa mi úplne zle. Nie z fyzického, ale z psychického hľadiska. Najradšej by som si tu niekde ľahla a poplakala si. Nohy kráčajú ďalej, občas Jozefovi niečo poviem a pomaly sa mi utrieďujú myšlienky.
Po hodine sa zastavíme na broskyňu, chvíľu sa potuľkám, ale stále sa mi chce plakať z tohoto môjho nesprávneho rozhodnutia. Ideme ďalej, že za hodinu už môžeme dať obed a môžem si aj ľahnúť na chvíľu. Poteší ma, že stretáme svišťa. Svet je opäť v poriadku. A Jozef si včera o nich čítal, tak mi hovorí všelijaké zaujímavosti. Archaicky sa volá hvizdoš. Veľa mladých cez zimu umrie lebo sa málo napapajú a tak nemajú dostatok zásob do jari. A ešte ich populácia klesá lebo sa pária iba pár hodín v roku, v Apríli, keď zlezie sneh a príde prvá tlaková výš, tzn. pekne počasie. Lenže vtedy do hôr príde aj veľa ľudí, ktorí ich pri tom rušia, takže malé svištíky nebudú. Sadáme na lúku s pekným výhľadom a Jozef chystá bagety.
Ja píšem. Potrebujem to dostať zo seba von, aby som sa mohla pohnúť ďalej. Lebo veľké veci máme dnes ešte naplánované a nechcem sa pri tom trápiť nad tým, čo už nemôžem zmeniť. Ešte si chvíľku oddýchnem a už je mi potom dobre. Takže poučenie plynie, keď niečo nechceš, tak prosto povedz nie. A keď nevies či chceš alebo nechceš, tak odpoveď je tiež nie (to mám z Almanachu Navala Ravikanta, odporúčam prečítať). Nasledujúcich 5km ideme príjemným stúpaním až k jazeru Lac du Peyron, kde nejaký ujo chytá ryby. Ktovie, čo sa dá chytiť vo výške 2500 m.n.m..
Potom už je trasa náročnejšia, aj čo sa týka výškových metrov, aj terénu. V sedle Col des Méandes (2718 m.n.m.) dávame prestávku na jedlo pred náročným výstupom a ja aj šlofíka. Čaká nás 450 výškových metrov na 2 km. Stúpame pomaly, krajina sa mení na púšť so snehovými poliami.
O 15:30 sme vyšli na Mont Thabor, do výšky 3178m.n.m.. Je to vlastne jediný kopec, na ktorý sme na našej trase vyšli a zároveň aj najvyšší bod trasy. Pre mňa je to je aj nový výškový rekord.
A k tomu tie výhľady! Vidíme celý Vanoise aj Écrins park. Na toto nám vyšlo úplne parádne počasie so skvelou viditeľnosťou.
Sme tam dlho, veľa fotíme. Jednej francúzskej pani dám mobil nech nás odfotí, ale aj jej hovorím ako, nech to je dobre.
Potom fotíme my celú ich rodinu. Na naše prekvapenie hovoria všetci 4 členovia úplne plynule a pekne po anglicky. Ešte sa tam chvíľu zdržíme a pozorujeme takého starého pána „strýca“, tak sme ho nazvali, ako chodí ku každému okraju a chvíľu tam stojí. Potom sa tam ale začne vracať. Nakoniec príde za Jozefom a vysvitne, že on vlastne hľadá okuliare. Žiaľ, žiadne sme nevideli, tak sa poberieme dole.
Do sedla Col de la Chapelle (2937 m.n.m.) je to ešte celkom ok. Strýco nás predbehne lebo to zoberie zhora šregom dole. Vyzerá, že to tu pozná a chodí tu často. Zo sedla vedú dve cesty. Jedna ide po pravej strane doliny, druhá po ľavej. Vyberáme si teda tú pravú. Moc nevieme kam ísť, je tu veľa kameňov a suti, orientujeme sa podľa kamenných mužíkov. Púšťame strýca pred nás, ten bude vedieť kam. Chvíľu ho nasledujeme, ale potom vybočí z chodníka a struhne si to dole snehovým poľom. My pokračujeme po chodníku. „To je grcanica!“, komentuje Jozef zostup dole skalným zosuvom, kde chodník nie je lebo každým krokom sa človek zaborí a zoberie časť kameňov.
Príde aj silné tvrdenie, že by dokonca prijal pohorky do tohto terénu. Občas sa pozeráme či strýca ešte nezahliadneme, ale už sa nám stratil. Dáme si ešte chvíľu prestávku na kopci a spapáme čipsy, ktoré Jozefovi buchli od tlaku na prvom sedle. Pridávam fotku na margo včerajšej rozpravy o ovešaných batohoch.
Už to je iba kúsok na naše cieľové miesto Les Grands Lacs. Na záver nás prekvapilo dosť prudké stúpanie, ale pri nižšom jazere Lac Caspi stojíme lebo je tam brutálne veľa žubrienok a už aj malé žabky. Najradšej by som tam nocovala, ale ideme ďalej. O pol 7 sme na mieste. Stanujú tu už ďalší ľudia. Nájdeme si rovné miestečko a staviame stan. Slnko je ešte vysoko, tak sa ideme umyť do jazera. Je dosť plytké a bahnité, takže plávať a sa nedá, ale s ešusom sa celkom slušne osrchujeme.
Jozef navarí večeru, zemiakovú kašu samozrejme. Keď už sme najedení, umytí a ležíme v stane, kde nás hreje slnko, tak nás úplne vypne.
Zobudíme sa niekedy po 22 a ideme si umyť zuby. Vonku to vyzerá parádne. Svieti mesiac a na hladine vidno odraz hôr. Je ale zima, takže rýchlo spať do teplého spacáku.
0 Comments