GR 52 – deň 4
Štvrtok, 25.9.2025
Saint Étienne-de Tinée – Saint Dalmas-le-Selvage – Bergerie du Salso Moreno
→ 13,8 km ↑ 1204 m ↓ 614 m
Spíme dlho, do 8, ale že by to bol nejaký kvalitný spánok sa nedá povedať. Bolo mi moc teplo a asi som bola nepokojná z neistoty ďalšieho dňa. Na raňajky máme klobásku, mozzarellu, rajčinu, bagetu a k tomu čierny čaj. Trochu poupratujeme, pobalíme a rozhodneme sa ísť južnejšie do dediny Saint Sauveur-sur-Tinée, a odtiaľ nižšie položenou trasou. Autobus ide až poobede, takže budeme stopovať. Pred 10 odchádzame a akurát sa vymieňame s Nadine, ktorá ide upratovať. V pekárni si dáme kávu, flan a pain au chocolate. Predavačka je Francúzka s veľmi zlou angličtinou, ale za to s dobrým humorom, takže sa celá pekáreň smeje. Kávu si pijeme vonku na lavičke a nad hlavami máme modrú oblohu bez jediného obláčika.
Obom sa naše rozhodnutie ísť na juh nepozdáva. Ideme sa teda spýtať do turistickej informačnej kancelárie aké sú podmienky na horách. Pani hovorí veľmi lámavou angličtinou, ale na mape nám ukáže, že na sever od Isoly 2000, kam by naša cesta teraz mala pokračovať, snežilo len málo a je tam iba taký poprašok, ale poriadna zima. Ešte nám ukazuje trasy a oblasti, ktoré sú pekné. Tak je teda rozhodnuté, ideme ešte pokračovať v pôvodnom pláne, keby niečo, tak sa dá jednoducho zmeniť. Ideme teda nakúpiť zásoby na tri dni, mačka už v obchode nie je a my tam nechávame 50€. Kupujeme radšej viac, lebo nám to ledva vyšlo predchádzajúci úsek. Potom ideme opäť do pekárne dokúpiť ešte dve bagety. Zastavíme sa aj v obchode so suvenírmi či náhodou nemajú kartušu. Majú, ale len napichovaciu. Paní sú ale veľmi nápomocné a zavolajú chlapíkovi, ktorý má, ale že doma bude až 12:15. Ideme si teda posedieť na lavičku. Slniečko hreje a je úplne príjemne. Máme veľa času, tak ideme ešte na kávu.Využívame tohoto času v civilizácii a dávam si wafľu a Jozef hotdog. O 12:05 idem na miesto, ktoré mi ukázali na mape. Vyzerá to tam tak opustene a mám pochyby či je to správne miesto. Počkám 10 minút a idem sa znova spýtať či mi dali dobrú adresu. Obchod je už ale zatvorený, tak idem späť a spýtam sa takej ženy. Ukazuje mi na dom kúsok vedľa a naozaj je tam dvor plný plynových bômb. Prídem tam a nikde nikto, zvoním a nič. Skúšam teda telefónne číslo. Zdvihne mi to pán, ale absolútne nevie nejakým iným jazykom a furt mi tam čosi hovorí. V pozadí počujem niečo o Slovensku. Zložím a mám rozpísanú sms. Zrazu sa objaví ujo, ktorý okolo mňa prechádzal, keď som čakala pri tom druhom dome. Najprv mi donesie veľkú 500g, tak pýtam menšiu. Donesie mi 230g a vypýta si za to 16€, uf, to je celkom slušná prirážka. Nič s tým ale nenarobím, ja ju potrebujem a nikto iný ju v tomto meste nepredáva. Možno by sme vyšli aj s jednou kartušou, ale museli by sme veľmi šetriť a v tejto zime si radšej ohrievam aj vodu na pitie, lebo tej ľadovej dám tri glgy a viac sa nedá. Idem späť za Jozefom, zaplatíme a poberieme sa na kraj mesta stopovať. Stojíme 10 minút a žiadne auto, holt je obed. Po dobrej hodine a asi 10 autách nám zastaví riadne štýlová dodávka. Idú do Saint Dalmas, tam kde sme včera skončili. Super, tak sa aspoň napojíme aj na trasu a nebude nám chýbať žiadny kúsok. Asfaltová cesta totižto pokračovala vysoko do sedla a keby sme stopli auto, ktoré ide tam, ušetrili by sme 1200 výškových metrov. Posadia nás dozadu na posteľ. Vidíme, že tam majú nejaké košíky. Keď vystúpime, tak sa ich pýtam kam idú, že na huby. To sú naši ľudia. Ešte nás upozornia na chladné noci, ale vravím im, že už tri dni kráčame, že vieme, že je zima. Sú dve hodiny a my začíname poriadne prudký výstup. Je štvrtý deň a aj napriek tomu, že mám o dosť ľahší batoh od Jozefa, tak celkom výrazne zaostávam.
Stúpame z výšky 1550 m.n.m. do sedla Col de Colombiere (2238 m.n.m.). Je celkom teplo, tak mu nevadí ma čakať. Čím vyššie stúpame tým viac vidíme zasnežené kopce naokolo. Stretáme jedno dievča oproti, tak sa jej pýtame či je sneh, vraví že nie. Kocháme sa svišťami, ktoré pobehujú naokolo. V sedle poriadne fučí. Odtiaľ klesáme k tej ceste do výšky 1900 mn.m.. Posilňujeme sa čipsami s príchuťou tartiflette (naozajstné francúzske zemiaky so syrom Reblochon), najlešie aké sme tu zatiaľ mali. Včera večer sme už na ne nemali miesto po výdatnej večeri, ale teraz chutia omnoho viacej.
Zbehli sme to dole a opäť prudko stúpame. Na to koľko málo kilometrov dnes máme je to naozaj slušné prevýšenie. Cesta vedie až do sedla Col de La Bonette (2715 m.n.m.) a je obľúbená medzi cyklistami a motorkármi. Potrebujeme vystúpiť cez pár jej serpentín, do sedla Col des Fourches (2262 m.n.m.) a ide mi to zťažka, nemám sily. Riadne sa premáham a každú chvíľu pozerám na hodinky. Prechádzame okolo značky “pozor svište”, ale bohužiaľ na žiadne nenarazíme.
Prídeme do Camp des Fourches, historickej vojenskej usadlosti postavenej na konci 19. storočia. Bolo to strategické miesto na ochranu hraníc, kde bývalo až 150 vojakov počas celého roka. Využívalo sa do konca druhej svetovej vojny a potom začalo chátrať. Pred pár rokmi bol vyhlásený za historickú pamiatku a niektoré budovy sa tak zachovali. Odtiaľto do sedla to je po turistickej značke asi 5 minút. Pani v kancelárii nám vravela, že toto je veľmi pekná oblasť, a veru, mala pravdu. Vyzerá to tu ako na Islande. Čierne skalnaté hory zahaľujú oblaky a pod nimi sú zelené trávnaté kopčeky preťaté kamennými korytami.
Klesáme 200 výškových metrov a dúfame, že útulňa, ktorá je vyznačená na mape už bude prázdna (normálne ju obýva pastier). Pred útulňou filtrujeme 4 l vody z potoka. Domček je prázdny. Ovce museli odviesť len pred pár dní predtým. Nie je to žiadna výhra, ale lepšie ako vonku. Hlásia dnes najchladnejšiu noc a aj nejaké zrážky.
Vnútri je dosť myšacieho trusu, tak dúfam, že nás v noci nezjedia. Trošku si tam poupratujeme. Ja nachystám na zemi spanie a Jozef varí. Plný ešus čaju, zemiakovú kašu s tuniakom a potom mi zohrieva vodu aj na pitie. Povešiame si úplne všetky veci. Smeti Jozef odloží na takú drevenú kladu. Umyjeme zuby, vycikáme sa a ideme si ľahnúť. Jozef ide spať a ja píšem blog. Za pár minút počujem niečo cupitať. Zasvietim a aha, myška na stole, ktorá hneď újde von. Dávam si radšej štuple do uší, lebo ma to bude budiť celú noc. Píšem do 9, potom sa mi začnú zatvárať oči, tak idem spať.
