Tour de Monte Rosa – deň 7

Pondelok, 14.7.2025

Grächen – Bivacco Cingino

36,1 km – 2034 m ⬆️ – 1900 m ⬇️ – celkovo 162,9 km

Budík máme na 6:30, ale poriadne leje, tak ho posúvame na neskôr. O hodinu kontrolujem na Accuweather ako dlho ešte bude pršať. Podľa predpovedi by to malo do hodiny skončiť. Tak teda vstávame, zbalíme v stane veci a potom sa rýchlo presunieme pod strechu ku kaplnke. Teda ja sa tam rýchlo presuniem, Jozef čaká vonku na daždi kým sa pobalím, lebo by si veľmi zamokril topánky kým by došiel 50 m pod strechu.

Tam varíme čaj a jeme raňajky, toast s džemom. Prevesíme stan nech trochu odkvapká a nemusíme nosiť takú váhu. V lyžiarskom stredisku sa pohybujú nejakí ľudia, asi pracovníci, ale vyzerá, že ich naozaj nezaujímame. Už prší trochu menej. Máme pred sebou najdlhší deň, tak musíme vyraziť. Pred 9 vyrážame. Prejdeme kúsok do lesa, idem sa vycikať a umývame si zuby. Zrazu začnú strašne hlasno odbíjať zvony, teda, to keby sme boli pri tej kaplnke, tak by som sa riadne zľakla. V daždi stúpame po úzkom chodníku cez les. Táto trasa sa nazýva Hohëweg, po úpätí hôr vedie od Hebriggenu až po Saas-Fee.

Chodník je samá kaluž a snažíme sa ich preskakovať. Predstavy suchých nôh sa vzdáme keď prejdeme na trávnaty chodník, nemá to cenu. Postupujeme dosť pomaly. Ešte prší a chodník ide stále hore dole. Táto trasa bola ešte minulý týždeň zatvorená pre údržbu a pýtala som sa v turistickej skupine či niekto vie kedy ju otvoria. Našťastie ešte pred odletom mi jeden pán odpovedal, že to práve otvorili, tak som bola rada. Musím uznať, že tu je dosť náročný terén.

Chodník je pekný a udržiavaný, ale dodola je poriadne stŕmy zráz a dohora tiež. Prechádzame aj cez oblasti, kde je nebezpečenstvo pádu kameňov. Vždy je to označené značkou a ako postupovať pri páde kameňov. Zastaviť, počúvať a rýchlo pokračovať ďalej. Stretáme aj pár kozorohov.

Po dvoch hodinách si dávame prestávsku na lavičke s výhľadom na ľadovec. Už prestalo pršať, tak odkladáme nepremokavú výbavu. Jeme toast so salámou. Táto trasa sa mi páči, lebo tu nie sú žiadne lanovky, žiadne chaty a je tu naozaj pekná príroda.

Čím viac sa blížime k Saas-Fee, tým krajšie výhľady sa nám otvárajú. Chodník prechádza cez rúru popod potok, zaujímavé riešenie. Začínajú ma trochu bolieť nohy ako chodíme celý deň v mokrom a je to celkom únavné, keď trasa ide hore dole.

Mám radšej, keď viem, že je predomnou súvislý kopec a viem sa na to trochu mentálne pripraviť. V diaľke vidíme Saas-Fee a klesáme cez pekný les. Nie je to ďaleko, ale moc nevládzem, tak dávame ďalšiu prestávku na jedlo. To mi pomohlo, hneď sa mi ide lepšie.

Aspoň dojeme všetko, čo máme. Po ceste dohadujeme, čo si kúpime v obchode, aby sme to vedeli rýchlo vybaviť. Tak ako aj v Zermatte, aj tu nachádzame veľa elektrických autíčok.

Ku veľkému parkovisku ideme na WC a potom na nákup do COOP. Jozef tam objaví Plzeň za 1,55 CH. To ste mali vidieť tú radosť, ale teda, tú si dám aj ja.

Kupujeme jedlo na 4 dni, aby sme už nemuseli schádzať niekde do dediny a mohli ostať v horách. Prekvapivo nám ten nákup ide celkom dobre a pekne si to po dňoch podelíme. Kupujeme bagetu, chleba, tortilly, 4 tuniaky, cestoviny, štangľu salámy, údený syr a na teraz ovocie a zeleninu. Rozložíme sa na lavičku na takom námestíčku s výhľadom na ľadovce.

Všade rozvešáme naše mokré veci. Okolo nás sedí veľa čistých turistov, ale nezazerajú po nás, jedna pani sa na mňa ešte aj usmeje. Otvoríme si pivko, vyzujeme mokré topánky a ponožky, a sockárčime. K tomu Jozef nakrája rajčiny s cibuľou a mozzarelou, a papáme to s bagetou. Úprimne, vôbec sa mi nechce pokračovať. Je 5 hodín a do plánovaného cieľa to je ešte vyše 16 km a 1200 výškových metrov. Aspoň nám uschli veci, tak ich pobalíme a vydáme sa na cestu. 3 kilometre do dediny Saas-Almagell je taká príjemná prechádzka, jemne dole kopcom, tak zaradíme najvyšší stupeň našej rýchlosti. Za chvíľku sme v dedine, doberáme vodu a jeme broskyne, nech ich nemusím vliecť hore kopcom. Tu sa odpájame od cesty Tour de Monte Rosa a namiesto sedla Monte Moro ideme do sedla Antronapass. V hlave som nastavená, že to dnes dôjdeme a že je pred nami súvislé stúpanie. Najprv sa musíme dostať z doliny, tak prudko stúpame po serpentínach. Prídeme do usadlosti, kde je voda, tak to sme ju nemuseli niesť zdola a je tu aj reštaurácia. Tipujem, že funguje iba v zime, lebo ďalej trasa vedie popod lanovky. Spatríme rodinku svišťou, čo nás poteší a dodá nám energiu na ďalšie kilometre. Pokračujeme už miernejšie a idem na mojom najrýchlejšom stupni. Keď treba, tak viem ísť poriadne rýchlo. Stretáme ešte pastierov, muža a ženu, a potom už nikoho.

Celkom si to užívam. Ideme širokým údolím a pripomína nám to národný park Vanoise vo Francúzsku, ešte keby tu bolo viac svišťov. V polke kopca sa priobliekam, lebo slnko už je za kopcom a dávam si mentos na posilnenie. Do sedla to sú už iba 2 km, ale stále 400 výškových.

Začína mi dochádzať energia, ale už nechcem zastavovať, aby sme to stihli pred zotmením. Krajina sa výškou mení a posledné metre už ideme iba cez samé kamene.

V sedle fučí ľadový vietor, tak sa dlho nezdržujeme a snažíme sa čo najrýchlejšie klesať. Nie je to pekné klesanie, veľa kameňov, a zdá sa mi to nekonečné. Pri takom malom hornom jazierku niekto stanuje. My pokračujeme až k nádrži Cingino, pri ktorej je postavená útulňa.

Pred útulňou stretáme veľkého kozoroha, ktorý je evidentne zvyknutý na ľudí. Stihli sme to ešte za svetla. Som rada, že dnes nemusíme stavať stan, mám dosť. Vnútri v útulni je jeden Talian s dvomi malými chlapcami. Zložíme si veci, prezujem sa do erárnych šľapiek a ideme sa hneď osprchovať. Pred chatou tečie parádna studnička. Po vyzutí topánok ma neskutočne začali bolieť stupky. Zajtra to bude náročné. Vonku si dáme špičkovú sprchu, pri ktorej nás pozoruje kozoroh. Vodu nefiltrujeme, takejto vode veríme. Hľadáme vnútri plynovú bombu, aby nám ta naša vydržala do konca výletu, ale žiadnu nenájdeme. Na večeru Jozef varí ryžu s tuniakom. V obchode sme našli takú dvojminútovú, tak to máme pre zmenu chuti. Chlapci sú úplne očarení varičom. Prvýkrát spia takto v horách, ani ich nechcel brať, ale že ho ráno presvedčili, že chcú ísť s ním. Útulňa je veľká a má tri poschodia postelí po 4. Samozrejme si vybrali to najvrchnejšie poschodie. Majú tam aj psa. Oceňujem, že sa ma opýtal či mi to prekáža, tak som odpovedala, že ak bude ticho, tak je to v pohode. Išiel si zafajčiť a prišiel k nemu kozoroh, tak zavolal chlapcov, to bolo nadšenia. Potom sa už poberú spať. My dojeme jedlo a ideme tiež. Nepíšem blog, nenastavujem budík, potrebujeme poriadne zregenerovať.