Bivacco Greppi Emilio – Aleccio
10.7.2024 Streda
24,9 km – 1699 m ⬆️ – celkovo 83 km
V noci má zobudila svetelná šou. Niekde v diaľke bola búrka a blýskalo sa hádam každú sekundu. V panike som zobudila Jozefa. Hromy, ale počuť nebolo. Dala som si bufku na oči a snažila sa spať ďalej. Zobudila som sa aj po 4, pred východom slnka, ale iba som vykukla zo stanu na zafarbenie oblohu a šla spať ďalej. O pol 7 máme budík.
Dnes máme pred sebou veľa kilometrov. Raňajkujeme hubovú polievku so suchým talianským chlebom, dáme si kávu, croissant, pobalíme a vyrazíme. Hneď na úvod máme príjemné stúpanie do sedla Bocchetta di Ruggia. Konečne vidíme prvého svišťa! Je to taký pekný chodník, relatívne rovinka, po kameňoch.
Odchádzame farmu, pred ktorou je leták ako sa správať ku psom a vidíme tam blízko stanovať 2 turistov. Nejde sa mi úplne komfortne. Myslela som si, že vydržím, ale nevydržím. Idem kopať prvú dieru. Uf, hneď je lepšie. Schádzame k Alpe Camana, kde je opäť zamknutá útulňa. Ďalej chodník pokračuje okolo potoka, len hneď na začiatku máme problém. Sú tam asi 2 metre snehu. Hľadáme obchádzku, ale všade je strmý zráz. Dávame teda nesmeky a ideme cez.
Je tam pod tým potok, tak musíme opatrne, lebo tam môže byť tenká vrstva snehu. Zvládneme to a odtiaľ už pokračuje pekny chodníček. Klesáme do výšky 1600 m.n.m.. Je tam veľa mravenísk, idem rýchlo. Dôjdeme ku rieke Torrente Isorno, ktorú treba prebrodiť. Vyzývame topánky a ponožky, nech nemáme zas celý deň mokro. Je to ľadové, ale dá sa to zvládnuť.
A opäť ideme stúpať, 430 výškových metrov na 3 km až po útulňu Alpe Cavegna. Dochádza mibenergia, tak si musím dať tyčinku bongo, ale aspoň sú pekné výhľady okolo.
Prichádzame na Rifugio Primo Bonasson. Nejakí chlapi to tam opravujú, asi to už nie je verejné. Pýta sa nás či nepotrebujeme vodu a kam ideme. To mu povedať neviem, ale hore vedie len jediná cesta, a to na Lago Gelato. Pýtam sa ho ešte na snehové podmienky, tvrdí, že tam je trochu snehu, hlavne na tej severnej strane, tak uvidíme.
Útulňa je už iba kúsok vyššie a dávame si tam prestávku na obed, chleba so salámou. Je tam aj korytko na vodu, ale voda netečie. Útulňa je dosť strašidelná. Vnútri je poriadna zima, tma a strechu má z ploských kameňov. Viac sa tam nezdržujeme. Posilnení stúpame do sedla Bocchetta di Lago Gelato (2434 m.n.m.), 400 výškových metrov na 1,6 km. Chodník moc nie je, hľadáme nakreslené značky a orientujeme sa podľa mapy.cz. Už na južnej strane narazíme na snehové pole. Dáme nesmeky a v pohode to prejdeme.
Potom nevieme nájsť značku, tak to ideme šregom dohora, skoro kolmo a potom sa napojíme. Je to celkom makačka. Z protiľahleho kopca nás pozoruje stádo kozorohov. Na druhej strane je súvislá snehová vrstva. Jazero má príznačný názov „Gelato“.
Nevieme ako to zíjsť. Je to dosť strmé a na to naše malé nesmeky nestačia. Šmyknúť sa by mohlo byť nebezpečné kvôli jazeru pod nami. Zvolíme pozvoľný zostup po vrstevnici. Akurát dnes nemáme gps v hodinkách, kedy by sa nám najviac zišla. Stále vyťahujeme mobil a kontrolujeme trasu. Aj nižšie sú snehové polia, ale už sa celkom dajú obchádzať. Bolo to dosť vyčerpávajúce. Keď si predstavím, že na TMR sú minimálne tri sedla s výškou 2800 m.n.m., dôjdeme k záveru, že to prosto tento rok nepôjdeme. Ak to nemôžeme ísť poriadne, tak radšej zvolíme nejakú inú trasu. Cestou na Bivacco A. Sironi rozmýšľame, čo ďalej.
Samozrejme často strácame chodník, lebo tu nikto nechodí. Zlepší sa to až po usadlosti domov, ktoré ešte niekto spravuje. Poriadne vyčerpaní dôjdeme na útulňu. Ani jednému sa nám nechce pokračovať. Jozefa poteší, že tam je splachovací záchod. Jeme a snažíme sa nájsť motiváciu na ďalšie kilometre. Pozbierme sa a opäť stúpame do sedla, Passo della Forcoletta. Ide sa nám celkom dobre. Zhora máme výhľad na jazero Lago di Matogno, okolo ktorého by sa dalo veľmi pekne stanovať.
Toto sedlo je orientované východ/západ, takže snehu tam je už iba trochu. Ale zaujímavé je, že na tej východnej je parádna viditeľnosť a na tej západnej úplne bielo.
Teraz tá horšia časť. Dole do dediny Crodo to je 8,7 km a vyše 1800 výškových. Na usadlosť Aleccio nad Crodom to je 3,7 km, dali sme si cieľ, že aspoň tam a potom uvidíme. Dodola je porobený parádny chodník, asi ešte z čias, keď hore bývali ľudia.
Keď nám klesá motivácia dáme si bompar. Jozef mi vysvetľuje ako vypočítať priemerný sklon, lebo už som vám to tu chcela dať a nevedela som prísť na to ako. Je to veľmi jednoduché, napr. keď je na 100 dĺžkových metrov 10 výškových metrov, tak to je 10% stúpanie. Takže si to stačí iba prerátať na 100 m a vydeliť to. Máme tu 8700 m /100 = 87 a potom 1800/87=20,69%, čo je náš priemerný sklon klesania. Snažíme sa ísť, čo najrýchlejšie, lebo pred nami vidíme nejaké daždivé temno. Odchádzame stádo kravičiek, už sme v civilizácií, stihli sme to do Aleccia.
Obaja máme nohy už v dosť zlom stave a začína kvapkať. Je tu rovina, voda, prístrešok, pri nejakom komunitnom centre. Začne poriadny lejak, tak pod strieškou pridávam blog. Keď prestane pršať dáme akú takú očistu, postavíme stan a na večeru máme najprv cestoviny so sugom a parmezánom, a potom kašu s tuniakom. Po daždi sa obloha vyjasnila a máme krásny výhľad. Zajtra to už iba potiahneme do Crodo a presúvame sa inam.
0 Comments