Sardínia – deň 1
Streda, 1.4.2026
Padru – Pedra Bianca
➡️ 25,7 km ⬆️ 1213 m ⬇️ 751 m
Budík mám na 3:25. Spánok bol nekvalitný. Po večernom pivku som sa stále budila. Spíme u Niki v Bratislave. Potichu sa oblečieme a ideme na stanicu. Pešo to máme 10 minút. Po včerajšom behu na vlak sme tam a veľkým predstihom. Nastúpime a snažíme sa ešte chvíľu pospať cestou do Viedne. O 5 vystupujeme na letisku. O takejto hodine tu kraľuje Ryanair. Prebalíme veci do podpalubky, keďže neberieme žiadne jedlo, nemá ani 7 kg. Odbavujeme si to sami, ale vzprieči sa to na páse, tak aj tak voláme pani. Za nami odovzdávajú turistické batohy asi ďalší 6 ľudia. Tipujem ich na Mallorcu. Ideme na gate a spisujeme zoznam jedla, ktoré potrebujeme kúpiť. Máme iba hodinu do autobusu, tak musíme byť rýchli a mať všetko premyslené. Tá skupina s turistickými batohmi sú Česi a idú s nami. Na takúto skorú rannú hodinu sú na mňa veľmi hluční. Celkom rýchlo urobíme boarding a už sa chystám na spanie. Sedím v uličke a vedľa mňa sedí jedna tá Češka. Rozpráva sa cezo mňa s ďalším, čo sedí v rade za nami. Dosť z nej cítiť alkohol. Zaspím ešte pred vzlietnutím. Za hodinu ma budí dáky chlap, ktorý sa ponad mňa nakláňa, aby zobudil kamošku. Taktiež je z neho cítiť alkohol, bodaj by nie, keď s Klari vypil už 3 Gin tonicy. Letí prvýkrát a nemohol s touto informáciou počkať do konca letu. A hádajte, kto sedí vedľa Kláry. Let našťastie trvá len 1,5 hodiny. S Jozefom sme dohodnutí, že on počká na batožinu a ja mám ísť po kartušu. Celkom rýchlo som von z lietadla. Potom zisťujem, že Decathlon sa otvára až za pol hodinu. Idem teda najprv nakúpiť do Lidla. Je to na pešo asi kilometer od letiska. Málo som spala a ešte ma otravovali ľudia, tak si dávam pozor, aby som neskĺzla do paniky. Nakupujem pokojne, podľa zoznamu. Jozef príde za 10 minút. Robíme nákup na 4 dní takmer za 50€. Jozefa nechám pred obchodom s batohmi, nech zatiaľ pobalí jedlo a ja rýchlo idem po kartušu. Mám ju tam objednanú, aj zaplatenú, tak mi ju iba podajú spoza pultu. Normálne asi stihneme ten autobus.
Ideme 1,5 km na zástavku a Jozef mi rozpráva ďalšie Klárine zážitky. Poriadne tu fučí a vôbec tu nie je teplo. Čo sme si to zas vymysleli? Zástavku nájdeme, ale na tabuli náš autobus nie je. Kontrolujem opäť mapy, ale dobre sme, tak počkáme. Za 5 minút naozaj ide. Je to taký mikrobus bez označenia, ale pre istotu som zakývala a spýtala sa či ide do Padru. Platím 5€ za dve osoby, v autobuse sme sami. Za 20 minút vystupujeme v Padru. Ideme si dať kávičku do miestneho pohostinstva a ešte dokúpiť nejaký chleba do minimarketu, lebo sa nám tie 4 bagety zdajú málo. Obdivujeme jednoosobové auto, ako mal bratranec It v Adamsovcoch.
O 10:30 vyrážame, orientujeme sa podľa gps, značka zatiaľ absentuje. Kráčame po lesnej ceste a vstupujeme do korkového lesa.
Idem pomaly, som dnes dosť unavená a nechcem to na začiatok prepáliť. Tešíme sa z korkových stromov, keď Jozefovi zapípajú hodinky, že je mimo trasy. Vraciame sa teda späť a hľadáme odbočku. Vedie okolo potoka, ktorý je kompletná zarastená trním. Volíme teda najbližšiu odbočku. Najprv to vyzerá celkom sľubne, ale aj tá sa po pár stovkách metrov stratí.
Vyťahujeme mapy a prelizame kamenný plot, aby sme sa dostali na ďalšiu cestičku. Tá nás zavedie do ohrady s koňmi, tak prelizame ďalší plot. Odtiaľto už vedie pekná cesta až po asfaltku. Iba na jej konci musíme podliezť bránu s nápisom “súkromný pozemok”. Po tej modrej trase asi moc ľudí nechodí. Pokračujeme radšej po asfaltke, aj tak tu žiadne autá nechodia. Po kilometri si dávame prestávku a jeme foccaciu s mortadellou, už som bola riadne hladná. Pokračujeme v stúpaní.
Trasa nás posiela skratkou, tak ideme. Ocitáme sa na nejakom singletracku pre bicykle, ale je to v pohode, nikto v tomto nečase jazdiť nepôjde. Napojíme sa opäť na cestu a stúpame už iba po nej. Otvárajú sa nám výhľady na okolité skalnaté kopce.
Kilometre po asfaltke ubiehajú rýchlo až kým neprídeme na jej koniec. Je tu miesto na piknik, prameň a odtiaľto už pokračujú iba turistické trasy. Chvíľku si posedíme za stolom a zjeme croissant. Fučí severný vietor a po pár minútach nečinnosti mi ostáva poriadna zima. Vydáme sa radšej pokračovať. Chodníček je viditeľný, ale značne zarastený. Začína boj s divoko rastúcimi rastlinami.
Trasa sa vlní a občas sa nám naskytne nejaký výhľad. Jozef mrnčí, že ho to nebaví.
Opäť som hladná, tak hľadáme vhodné miesto na prestávku. Jozef sa ma pýta či by som to nevydržala do konca, ďalších 10 km veru nie. Schováme sa medzi skalami a dávame si bagetu so salámou a ďalší croissant. Hneď ako sa postavíme, tak sa do nás oprie silný vietor.
Pocitová teplota sa blíži k nule. Musíme sa teda hýbať. Pár kilometrov ideme ešte húštinou, ale potom sa napojíme na lesnú cestu, to už ide rýchlejšie. Pôvodne som to mala naplánované cez hrebeň, ale to pri takomto vetre nemá zmysel.
Si tak vykračujem a zrazu mi šmykne nohu. Narzím si koleno o kameň. Boli to jak fras. Chvíľu predýchavam a potom kontrolujem škody. Nohavice sú celé, ani náznak oškrenia. Pomalým krokom pokračujem a snažím sa to rozhýbať. Takto na záver prvého dňa sa zraniť. Ale dokážem chodiť, takže vážne by to nemalo byť. Na mape som vytipovala také sedlo, kde by sa možno dalo spať. Kúsok pred ním je potok, tak filtrujem vodu a Jozef ide hľadať miesto na stan. Nájde iba jedno a nie moc uspokojivé, tak ešte kilometer pokračujeme.
Nájdeme jedno uspokojivé miesto. Odtiaľto trasa prudko klesá a nevieme, či by sme ešte niečo ďalej našli. Miesto trochu očistíme a len tak tak tam zmestíme stan. Dnes by ho trebalo dobre postaviť, lebo veľmi fučí, ale to sa v týchto podmienkach nepodarí. Už mi to je jedno, hlavne, že si už môžem ľahnúť a nefučí na mňa. Kontrolujem koleno, tak predsa len je odreté, vyčistím to a zalepím. Na večeru si dáme kašu s tuniakom. Chcela som aj písať, ale som dnes moc unavená. V spacáku mi je zima, tak ma Jozef prikrýva ešte svojím, jemu je zas teplo. Začína pršať a vietor lomcuje so stanom. Dávam si štuple do uší a zaspávam.
