Sardínia – deň 2

Štvrtok, 2.4.2026

Pedra Bianca – Crapaza

➡️ 20,5 km ⬆️ 933 m ⬇️ 999 m

Noc bola celkom divoká. O polnoci sa nám uvoľnil jeden kolík a stan nám padol na hlavu. Jozef to bol v tom hnusnom vetre a daždi naprávať. Dokonca chcel aj o pol jednej sledovať štart Artemisu, ale na to už nemal silu. Stanom celú noc plieskalo. Ráno mám budík na 6:40, posuniem ho na 7:00 a nakoniec vypnem, lebo prší. Vstaneme až o 10, ale nikam sa neponáhľame. Do toho dažďa sa nám ozaj nechce. Po obede by to malo ustáť, tak jeme, pijeme kávu a pomaly balíme. Do stanu nám natieklo aj trochu vody, tak je všetko také navrhnuté a stan váži raz toľko. Už nie je čo otáľať, o 12 vyrážame, už len trochu popŕcha. Klesáme po lesnej cestičke a nachádzame ďalšie pekné spoty na spanie, tak sme ešte mohli potiahnuť.

Máme pekné výhľady na priehradu a okolité lesy. Miestami je cesta pekne vydláždená.

Zbehneme to dole k asfaltovej ceste a Jozef sa prezlieka do kraťás. Pokračujeme po ceste a opäť tu nechodia žiadne autá. Aspoň môžeme zvýšiť rýchlosť aspoň na pár kilometrov.

Zabočíme na trail, najprv po lesnej ceste, ktorá vedie až k rieke. Videla som na mape, že budeme musieť prejsť cez rieku, ale že sú na Sardínii až takéto veľké som nečakala.

Zarasteným a mokrým chodníčkom smerujeme na miesto brodu. Vyzliekam nohavice a vyzúvam topánky. Vyzerá to byť dosť hlboké. Zisťujeme, že brod je ešte kúsok vyššie, tak tam naboso prejdem po kameňoch. Jozef ide prvý, aby vedel zhodnotiť výšku hladiny. Normálne asi taká vysoká nie je, ale je veľmi vlhká jar na Sardínii a včera aj pršalo. Vo vode sú pohazdane kamene, tak idem po nich a voda mi siaha do polky stehien.

Aspoň som si umyla nohy, i keď bolo by to viac osviežujúce keby je o 10 stupňov viac a svieti slnko. Nasleduje chodník cez húštiny. Výhľadov moc nie je, len trasa hore dole cez hustý porast. Vidno, že tu ten chodník niekto urobil, sú tu kamenné lavičky a občas schodíky, len je tak málo frekventovaný, že zarastá. Na jednej takejto lavičke si dávame prestávku, filtrujeme vodu z neďalekého potôčika a jeme bagetu so salámou.

Pomedzi mraky občas vykukne slniečko. Ďalší deň by sa nám počasie už malo zlepšiť. Stúpame prudkým zarasteným chodníkom do sedla. Pripájame sa na trasu Sentiero Italia (diaľková trasa, ktorá vedie naprieč celým Talianskom) a dúfame, že bude v lepšom stave. Zdá sa mi, že trochu lepšie, a už sa nemusíme predierať, iba prekračujeme. Prídeme ku ďalšiemu brodu. Tu mi na prebrodenie stačí vyhrnúť nohavice. Len na jeho konci je piesok,v ktorom sa nedá úplne dobre stáť, tak si rýchlo nazujem boty a ponožky dávam až ďalej. Jozef to skúša pri rieke a počujem len nepekné slová, lebo mu padol uterák do rieky a potom si namočil topánku. Od rieky prudko stúpame na lesnú cestičku a potom sa prehupneme cez sedlo.

V doline rastú obrovské stromy, eukalypty. Na mape vidím ešte jedenu rieku, a veru, táto je najväčší masaker. Ale iba kvôli tomu, že sa nevieme dostať k brodu. Predierame sa cez husté stromy a tŕne až nakoniec nájdeme našu trasu. Dnes je to celkom dobrodružné=gebrina.

Viac brodov nás už našťastie nečaká a mali by sme odtiaľto už len stúpať. Ideme okolo skaly, pod ktorou je postavené cuile. Okruhlý príbytok a drevenou strechou, ktorý kedysi slúžil pastierom. Teraz je z väčšiny z nich útulňa pre turistov.

Chodník sa kadejako krúti okolo skaly a miestami by sa nám zišla mačeta. Už mám toho tŕnia celkom dost.

Našťastie sa za pár stoviek metrov napájame na asfaltovú cestu, ktorá vedie až na úplný vrch, lebo je tam pozorovateľňa požiarov. Z cesty sú výhľady na krásny meander rieky Riu Mannu di Bitti.

Jozef je ďaleko predo mnou, mne už ubúda energia. Na rázcestí ma počká a dám si croissant. Idú nás tam zožrať muchy. Pokračujeme po nespevnenej ceste po hrebeni. No konečne celkom pekný chodníček. Dlho sme sa neradovali. Na rázcestí nás zasa posiela do zeliny. Ale nechápem, že tu viac ľudí nechodí. Chodník ide po úpätí hory a má panoramatické výhľady na priehradu Lago Maccheronis.

Blížime sa k sedlu Loddue, kde je križovatka ciest. Asi prvýkrát sa stalo, že Jozef potreboval lopatku skôr ako ja, idem teda napred. Počkám ho pri prameni, Funtana Loddue, a študujem mapu, kde by sme mohli spať. Pokračujeme po turistickej trase prudko dohora, aby sme prešli pár serpentín. Asfaltová cesta potom obchádza kopec a turistická ide cez, ale nevieme ju nájsť. Obávame sa v akom je stave, tak ideme radšej po normálnej ceste. Aspoň máme výhľady na mestečko Lodè.

Už je dosť hodín a obzeráme sa po mieste na spanie. Jozef ide pozrieť aj kúsok za kopec pri jednej odbočke, ale vhodné miesto nenájde. Nakoniec to zakempíme hneď pri ceste. Okolo cesty sú mantinely tŕnia, tak nás ani nevidno.

Stan je úplne mokrý, tak sa ho snažím poutierať uterákom. Dnes je postavený úplne špičkovo. Po včerajšej skúsenosti kolíky radšej zakladáme kameňmi. Hneď sa prezlečiem do pyžama, rozcvičím si chodidlá a vyberám fotky. Jozef varí večeru. Najprv sáčkovú polievku minestrone a potom kašu s tuniakom. Dnes som potrebovala dva chody. Jozef hneď zaspí a ja ešte píšem. Po hodine ho budím, aby si išiel ešte umyť zuby. Potom si dám štuple do uší a bufku na oči, a zaspávam.