Sardínia – deň 3
Piatok, 3.4.2026
Crapaza – Cuile
➡️ 27,6 km ⬆️ 1565 m ⬇️ 1545 m
Opäť sme mali budík na siedmu, ale vstávame až o 8. Nad hlavami máme stále sivé mračná. Na ceste už je čulý ranný ruch. Raňajkujeme bagetu so salámou a kečupom. Dáme si kávičku a po kúsku čokolády. Minimálne 10 minút venujem rozčesaniu vlasov, už ma to moc nebaví. Pobalíme sa a o 9 vyrazíme. Najprv kúsok kráčame po ceste a potom sa napojíme na chodník, lesnú cestu.
Z počiatku to je veľmi pekná cestička a ide sa dobre, ale čím ďalej tým horšie. Kde tu prudko hore dole, a postupne to je viac a viac zarastené. Najhoršie sú tŕne, ktoré sa paličkami snažíme dať na kraj a opatrne okolo nich prejsť. Nohy mám durch mokré. Tých 5 km za dve hodiny, ako bolo na tabuli, sa mi zdá aj optimistické. Rozmýšľame či je to nejaká historická trasa alebo sa to niekomu chcelo toto stavať.
Keď už si myslíme, že už to dole určite nepôjde, tak just. Pokračujeme po úpätí prudkého kopca, na ktorého vrchole je dedina Sant’Anna. Započujem silný brechot obrovského čierneho psa. Stráži ovečky, ktoré sú asi na chodníku. Čo teraz? Naspäť to je ďaleko, dopredu je stret so psom a doboku je plot. Z kopca na nás pozerá majiteľ. Snažíme sa s ním nejako komunikovať, že či môžeme prejsť, ale odchádza. Rozhodneme sa prejsť cez plot a na cestu, na čo nám začne kričať, tak posudkami ukazujeme či môžme ísť. Asi nám nerozumie, že my sa toho psa bojíme. No tak nemáme inú možnosť len ísť ďalej, cestu späť absolvovať určite nemienim.
Našťastie sa trasa stáča dodola a my psa obchádzame. To nám teda mohol ukázať . Zrazu sme radi, že nemusíme interagovať so psom a ani zarastený chodník nám nevadí. Tie stúpania nám ale dávajú zabrať. Prechádzame okolo ďalšieho cuile. Ideme hore dole až po Sant’Anna. Odbáčame z trasy na normálnu cestu, nech si trochu vydýchneme. Dúfame, že bude otvorený bar. Ujo tam zametá terasu a vraví, že na jedenie nič nema, ale kávu si môžeme dať. Objednávam aj jedno pivko, prešli sme vyše 7 km a mám dosť. Sledujeme taliansku politickú diskusiu. Dosť sa bavíme, 4 politici sa prekrykujú a divoko gestikulujú, zatiaľ čo moderátor sa 5 minút snaží dostať k slovu. Majiteľ, tak sarkasticky poznamená, že to sú Taliani, on je Sardínčan, oni takí nie sú. Pýta sa odkiaľ sme a či hovoríme po taliansky. Bohužiaľ nie, takže naša konverzácia je len veľmi zakladná. Dobíjame powerbanku a oddychujeme pri pivku. Má tam aj teplomer, vnútri je 11,4°C a vonku 11,3°C, ale vonku je aspoň šanca, že vykukne slniečko. Na naše prekvapenie prichádzajú aj nejaký ďalší turisti, asi Nemci, ale to už sme na odchode. Pokračujeme cez dedinu a dúfame, že chodník odtiaľto už bude v lepšom stave. Je to tak, predierame sa už minimálne.
Stúpame na Punto Cupety (1029 m.n.m.). Konečne poriadne kopce, to predieranie ma už nebaví. Už sme vo viac turistickej oblasti, tak dokonca stretávame ďalších ľudí. Chodníček dohora sa nám páči, vedie tesne popri skale.
Prehupneme sa cez okraj a ocitneme sa na širokej skalnej pláni. Poriadne tu fučí, ale miestami už aj vykukne slniečko. Prechádzame pomedzi skaly a nejaké sukulenty. Mala som a plánované tu spať, ale veru asi by sme miesto nenašli. Je tu aj trošku rozpadnuté cuile, ale akurát sú pri ňom ľudia, tak sa ani nejdeme pozrieť.
Rýchlo vystúpime na vrchol, kde kvôli vetru ledva stojíme na nohách. Chceli sme sa tu aj najesť, ale musime to zísť nižšie. Prudkým cikcakom rýchlo strácame nástupné kilometer. Okolo máme zaujímavé skalné útvary.
Nakoniec to zbehneme až dole k lesnej ceste. Obiehame jednu nemeckú rodinu. Inak všetci najprv tipujú, že sme Nemci, asi tu nikto iný s batohmi nebehá. Nájdeme si pekný kúsok závetria a rozkladáme jedlo. Popri jedení pridávam blog a vyhrievam sa na slniečku, ktoré presvitá cez vysokú oblačnosť. Sedíme vyše hodiny a o 15 sa poberieme ďalej.
Čím bližšie k sedlu, tým viac počujeme zvonce kráv. A koľko ich tam je, aj s malými teliatkami! Deň je lepší s kravičkami.
Odtiaľ opäť stúpame na Punta Gurturgius (1042 m.n.m.), kopec podobného rázu. Nie tak frekventovaný ako predošlý, čo poznať podľa kvality chodníka. Vravím si ale, že horšie ako ráno to byť nemôže. Stúpame zväčša po oblých kameňoch.
Orientujeme sa podľa gps a kamenných mužíkov. Pribúda sukulentov, ale pomedzi ne sa aspoň mihne nejaká kravička. Takto si to ideme dva kilometre až po takú náhornú plošinu. Nás postup je pomalší ako by sme si priali.
Obchádzame kopec Punta su Mutucrone a potom nasleduje hrebeňovka. Aj sme sa na ňu tešili, keď sme ju videli na mape, ale realita je o dosť iná. Beriem späť, že horšie ako ráno to už nemôže byť. Na záver náročného dňa prechádzame z jednej strany skalnatého hrebana na druhú. Stále hore dole, občas les kedy si nohy oddýchnu, ale inak to je balansovanie na ostrých kameňoch. V mape je tento trasa označená čiarkovane, ale teda ja by som ju dala botkovanú (najťažšia úroveň). Aspoň nám už svieti slniečko a aj tie výhľady sú fajn.
Postupovali sme tak 1,5 km za hodinu, takže určite nestihneme dôjsť tam, kde som mala naplánované. Konečne ten hrebeň dokončíme a potom klesáme do doliny.
Naivne sme si mysleli, že našim útrapám je koniec. Občas trochu zablúdime, a keď už dostatočne zídeme do lesa, kde je trasa lepsie značená, tak je to ako chodiť po makadame.
Dochádza nám voda aj sily. Jeme sušené mango pred posledným kopcom na zlepšenie morálky. Potom sa trasa zmení na lesnú cestu a hneď sa už ide lepšie. Len sme už vyčerpaní a je veľa hodín. V hlave si spievam The Killers. Väčšinou mi prídu na rozum, keď už nevládzem a potom na chvíľu zabudnem, že nevládzem. Rýchlo prepletám nohami, nech aspoň nájdeme miesto na spanie po svetle. Obzeráme sa po nejakej vode, lebo nemáme žiadnu. Vodné toky, ktoré boli zaznačené na mape nie sú. Našťastie pršalo a sú tu kaluže. Náhodou natrafíme aj na jedno cuile a vedľa neho na vhodnú kaluž. Balíme to teda, máme dosť. Bodaj by nie, keď máme o takmer 500 výškových metrov viac ako bolo písané na mape. Cuile je trochu vlhké a sú tam mravce, ale tú jednu noc to vydržím. Idem nafiltrovať vodu z kaluže a Jozef chystá spanie. Na večeru máme zemiakovú kašu s tuniakom. Keďže tu nie je signál, tak sa mi dobre píše a spať idem až po 22.
