Talianske Alpy – deň 2
Bivacco Alpe Mottac – Bivacco Lidesh
8.7.2024 Pondelok
18 km – 1615 m ⬆️ – celkovo 39,3 km
Máme budík na 7:30, ktorý úplne odignorujeme. Vonku je bielo a strašne som rozbitá. Musím ísť ale cikať, bosá, lebo topánky sú ako hnoj. Na hodinu ešte zaspím. Jozef varí raňajky a kávu a snaží sa má dostať zo spacáku. Zaberie až kamzík, ktorý sa pasie za oknom.
Je prvé ráno a všetko mi strašne dlho trvá, lebo to ešte nemám úplne dobre zorganizované. K tomu sa snažím dopísať blog ráno, lebo potom už zabúdam. Obuť tie mokré ponožky a topánky je dosť výzva . Vyrážame 10:30. Nemky odvedľa vyrazili tak 40 minút pred nami. Na úvod nás čaká zostup 780 metrov na 2,7 km. Neskutočne stŕme to je. Zostup nám trvá vyše hodiny. Prechádzame okolo ďalšieho bivaku, resp. 4 osobitných budov a v každej je piecka, drevo, stôl a poschodie na spanie. Doberáme vodu a prechádzame dosť vratkým mostom cez rieku Rio Fiorina.
To čo sme si zostúpili, to si pekne krásne aj nastúpame. Pokračujeme cez les vyše 30 serpentín dohora. Radšej serpentíny ako kolmo hore. Keď vystúpime tú najstrmšii časť, dávame si prestávku na jedlo, je presne 12 hodín.
Pokračujeme už miernejšie cez les a okolo rozpadnutých domov, v ktorých sa skrývali partizáni. Pomaly sa nám začínajú otvárať výhľady do údolia, tak sa už ide lepšie.
Pozorujeme kamzíky ako sa šantia na snehovom poli. Stretávame 2 turistov! Prichádzame do útulne Alpe Scaredi, ktorá je obklopená kravami.
Dávame si tu prestávku a využívame aj WC, to je rarita, síce turecký záchod, ale je to záchod. Rozhodujeme sa, čo ďalej. V ďalšom sedle pôjdeme, buď na útulňu a tým dnešný deň ukončíme, alebo sa vyberieme po hrebeni bodkovanou trasou (najvyšší stupeň obtiažnosti). Naberáme plné fľaše, že uvidíme v tom sedle. Cestou opäť ideme cez snehové pole.
Je tam signál, tak Jozef do práce telefonuje a ja zisťujem ďalšie možnosti na spanie. Rozhodnem, že ideme tou náročnejšou. Začína to mierne, ale postupne sa dostávame na skalnatý hrebeň. Vyzerá to horšie ako to v skutočnosti je, lebo nevidno chodník, ale keď už človek ide tú pasáž, tak tam naozaj je.
Ale je to dosť náročné, treba dávať riadne bacha, zrazy po oboch stranách, ale výhľady parádne, pokiaľ ich oblaky nezakrýjú. Prvá polovica je fajn, ale keď začneme klesať, tak to ide cez kadejaké kriaky a furt hore dole, nemá to konca kraja.
Dosť vyčerpaní dôjdeme do sedla Bochetta do Terrza. Trvalo nám to vyše 2 hodín. Dávame si prestávku na jedlo. Na útulňu to je už iba 2,8 km, ale časť je ešte bodkovaná. Začíname šlapať na Monte Torrione. Chodník takmer neexistuje, orientujeme sa podľa gps a pár nakreslených značiek. Je to dosť zle dohora, čo ešte nie je označené ako najhoršia úroveň, obávame sa, čo bude cestou dole. Posledné metre sa šplháme pomaly po štyroch. Odtiaľto vyzerá byť chodník trochu viac využívaný, tak sa ide trochu lepšie, občas reťaz. Vedie nás to so nejakej rokliny. Na mape som videla nejaké rebríky, ale že budem zostupovať celú túto roklinu po reťazi, to som teda nečakala.
Ešteže sme boli na tých ferratach, lebo neviem či by som toto zvládla. Chodník sa ďalej vlní po vrstevnici až do sedla Passo Crositt. Odtiaľ by to už malo byť lepšie. V diaľke už vidíme bivacco Lidesh. Cesta je stále náročnejšia ako by sme čakali, ale pred 8 tam konečne dôjdeme. Tak toto bolo teda brutálne, máme dosť. Nie že by to nebolo pekné, len sme vôbec nečakali takúto úroveň náročnosti. V útulni sme sami, má dokonca takú poschodovú posteľ a je odtiaľto veľmi pekný výhľad.
Dnes sme celý deň kráčali v takých vlhkých topánkach, a teda keď ich vyzujeme, je to ozajstná aróma. Ponožky musím nechať vonku. Vyberám asi 12 kliešťov, Jozefovi 1. Aj dnes si dávame poriadnu sprchu, síce si musíme dopomôcť hrnčekom, ale máme k tomu ten výhľad. Jozef varí na večeru cestoviny a mne sa konečne podarí pridať blog. Ideme spať, na rozohriatie sme si teda dali poriadnu šupu.
