Koniec!

Takto sme teda chodili.

	Dĺžka	Stúpanie	Klesanie
Celkovo	466 km	28 084 m	27645 m
Priemerne za deň	27,42 km	1652 m	1626 m

Boli sme na nohách 17 dní a spali v stane 18 nocí. Priemerne sme za deň vyšli a zišli Poludňový Grúň z Vrátnej, dvakrát. I keď sme na tieto výškové metre mali o 11 km viac.

Náš pôvodný zámer bol prejsť iba GR 54 (okolo Národného parku Écrins) a potom sa tam trošku potúlať. Dali sme si veľkú rezervu kvôli možným búrkam a aj preto, lebo je tento trek považovaný za jeden z najdrsnejších trekov v Alpách. Počasie nám ale prialo a kondička bola naozaj dobrá, takže sa nám podarilo skončiť už za 7 dní. Môžeme potvrdiť, že GR 54 je určite náročnejší ako TMB. Pre prípad, že nám ostane pár dní, sme chceli ísť do pohoria Vercors, ale prosto bola škoda nevyužiť 10 dní na niečo lepšie.

	Čas chodenia	Čistý čas chodenia
Celkovo	154 h 54 min	119 h 35 min
Premierne za deň	9 h 6 min	7 h 2 min
Priemerná rýchlosť	3 km / h	3,9 km / h

Preto sme sa rozhodli ísť do Národného parku Vanoise. A bolo to dobré rozhodnutie. Vo Vaniose sa nemôže len tak stanovať, takže sme sa snažili spať mimo neho a raz sme si zarezervovali bivak pri chate. Vanoise je naozaj krása a stúpania boli menej náročné. Vždy sme si plánovali, tak dva dni dopredu. Dni sme mali trochu kratšie najmä kvôli počasu, ale myslím si, že to padlo vhod aj unaveným telám. Keď sme sa potúlali cez celý park, tak sme mali ešte pár dní a rozhodli sa prejsť cez Massif des Cerces, späť ku GR 54, do mesta Le Bourg d’Oisans, z ktorého sme štartovali.

A veru nezaostal za národnými parkmi. Keď tu náhodou v týchto končinách budete, tak určite Mont Thabor nevynechajte. Lepšie výhľady na všetky strany sme nikde inde nemali. Na záver sme si dali šmakocinku, ktorú nám závidí každý cyklista, Col du Galibier (minulý rok sa na TdF tadiaľ išlo dvakrát, pozeráme teraz seriál na Netflixe). Bolo to posledné riadne stúpanie, ktoré sme mali naplánované. Záver bol naozaj strmý a až tam, za celú cestu, sa do mojej mysle vplýžili myšlienky prečo si to vlastne robím. Ale keď sme vyšli, tak už bolo dobre. Ako vždy, keď sa človek vyhrabe na nejaký kopec / sedlo. Nie je umenie ísť na Col du Galibier autom. Na bicykli to už je. A pešo je to vrchol bláznovstva.

Návrat domov

Návrat domov je náročný. Opätovné zaradenie do spoločnosti nie je úplne obľúbená činnosť. V Grenoble sme chceli na kávu, ale hneď pri stanici bola moslimská štvrť, kde bol práve nejaký trh a milión ľudí. Tak sme skončili v pekárni a dokonca sme išli do McDonald’s, aby sme na letisku už nemuseli ísť jesť. Na letisku sme si prebalili veci, aby Jozefov batoh mal 10kg a zabalili sme ho do fólie. Išli sme to zaniesť na check-in a pani nám povedala, že to zabalené nemôže byť, btw. dole bola platená balička. Potom sme čítali pravidlá a nemalo by to byť zabalené v domácej fólií. Naozaj neviem aký je rozdiel. Tak teda fóliu sme dali dole a nejako to zabezpečili pomocou popruhov, len už sa nám stalo, že batoh trochu poškodili. K tomu nás ešte poslali na oversize (pripomínam, že to malo 10kg). Tam ľudia nevedeli, že prečo nás tam poslali, ale zobrali to. Leteli sme do Krakowa. Nesedeli sme spolu. Ja pri veľa deťoch a Jozef pri nejakom Francúzovi, s ktorým sa dokonca počas letu rozprával po anglicky. Tak predsa len vie po anglicky. V Krakowe čakáme pri páse na batožinu, čakáme až kým sa nezastaví. Batožina nikde. Stojí tam aj ďalšia dievčina, že tiež ju poslali s batohom na oversized. Tak ideme vypisovať formulár ku stratenej batožine. Zabudli ju v Lyone. Mala by prísť nasledujúcim letom, 2.8., a potom nám ju majú poslať kuriérom. Kvôli tomu zmeškáme vlak a až pred 20 vyrážame z Krakowa. Navigujem. Časť ideme po naozaj úzkej ceste cez les, ale Google to ukazoval ako najrýchlejšiu cestu. O trištvrte na jedenásť sme na Kysuciach. Niečo zjeme, porozprávame a ideme spať v posteli! Ďalší deň odchádzame o 9 do Partizánskeho so 6 kyblíkmi čučoriedok. Ani nejdeme domov a rovno distribuujeme po rodine. Prídeme domov o 14. Keď všetko vynesieme z auta, byt vyzerá ako po výbuchu. Neboli sme doma skoro mesiac. Jozef robí cestoviny puttanescca a ja riešim ešte zajtrajší nástup. Poobede zaspím na gauči sa podvečer sa ideme ešte previezť na bicykli. Kondička je parádna. Róbert Fekete je zatvorený, tak si ideme dať pivo do Osemdesiatky. A to je už naozaj koniec našej cesty. Bolo to super. Boli ťažšie chvíle, ľahšie chvíle, ale spolu sme to zvládli. Dúfam, že sa vám tento náš denník páčil a že ste sa aspoň skrz fotky preniesli do francúzskych Álp.