Rota Vicentina – deň 0

Tohtoročné Vianoce sme sa rozhodli stráviť mimo Slovensko, v našom prirodzenom prostredí, na traily v Portugalsku. Možnosti boli limitované hlavne kvôli mojej práci a teplote. Kúpili sme si letenky do Fara na juhu Portugalska. Ideme prejsť Rota Vicentina, ktorá vedie po juhozápadnom pobreží Portugalska. Vyše 210 km sme si rozplánovali na 7 dní. Deň pred odchodom ukladám všetku výbavu na posteľ a uisťujem sa, že máme všetko zbalené. Kvôli vetru berieme stan s konštrukciou, ale aj tak základná váha batohov vychádza na 6 kg  a 7,5 kg.

Ešte posledný deň do práce a večer vyrážame do Bratislavy. Ďakujeme Laurike a Patrikovi, že nás opäť prichýlili.

Štvrtok, 21.12.2023

O 2:50 máme budík. 3:10 nastupujeme na nočný autobus N70 a výstupujeme na zastávke Saleziáni. Máme čas a pomaly kráčame na stanicu Nivy. Máme problém nájsť vchod, ale nakoniec sa nám to podarí. V autobuse obaja na chvíľu zaspíme. Na letisku sme s dosť veľkým predstihom, ale sme aj radi, lebo je tu strašne veľa ľudí. Prebaľujeme batoh a chystáme ho na odovzdanie do podpalubia. Medzitým otvoria Billu, tak idem kúpiť pečivo, nech máme s čím dojesť tých 5 vajec, čo sme včera uvarili, lebo sme ich už nestíhali zjesť. Po raňajkách sa cítim už trochu menej otupene. Sami si prilepujeme tag na ruksak a odovzdávame, ale zasekne sa na páse. Musíme ísť vystáť radu, ale povedia nám, že s ruksakom sme tam ani nemali chodiť. Nikde sme to tam nevideli napísané. Dúfame, že sa nám to opäť nestratí. Batožina je odbavená a smerujeme na security check. Trafíme naozaj zlý rád a pred nami mladé ženy v obrovských kožuchoch, s veľa vecmi, ktorým to strašne dlho trvá. Jozef je dosť otrávený. My to tam všetko vybavíme za 5 minút, ideme si ešte na chvíľu sadnúť a ja si dám hnusnú kávu z automatu. Lietadlo ide presne na čas. Sedíme oddelene, ale stiahli sme si aplikáciu Briar, takže si môžeme cez bluetooth písať a Jozef má voľno. Všetci už ale sedia, tak radšej ostanem na svojom mieste, že prídem až keď vzlietneme. Lenže hneď zaspím na dve hodiny. Keď sa zobudím, na 5 krát budím môjho spolusediaceho, aby ma pustil. Let trval o pol hodinu kratšie, takže sa nemusíme až tak ponáhľať. Batožina došla, trošku preskupíme veci a ideme nájsť autobus do mesta. V príletovej hale nás veľmi príjemne prekvapí klasická hudba. Po pár metroch zisťujeme, že tam hrá orchester. Bola to ozaj paráda.

Bohužiaľ sa nemôžeme dlho zdržať. Ide nám akurát autobus, tak lístky kupujeme u vodičky. Vystupujeme pri nákupnom centre. Na prechode cez prechod nám veľmi prudko zastaví taký štýlový dedko, a tak mu zakývam a on mi ukazuje palec hore s americkým úsmevom. V decathlone kupujeme kartušu a pešo mierime do mesta. Vôbec sa mi ani nezdá, že by tu ľudia šialene nakupovali, úplne v pohode sú. Je krásny deň, bez obláčika. Na slnku príjemných 20°C. V zapadnutej uličke nájdeme ešte zapadnutejšiu kaviareň. Taký pajzlík, ale to my máme radi. Dávame si espresso, ktoré tu všade robia úplne skvele a k tomu samozrejme pastel de nata.

Naozajstná idylka, čo by sa len mohlo pokaziť. Ideme si nájsť nástupište odkiaľ nám ide autobus. Sme z toho trochu zmätení, ale cca vieme, a tak si ideme ešte posedieť na lavičku do prístavu. Na autobus sa pre istotu ešte pýtame tety či je to naozaj tam. Chvíľu to mešká a ja začínam mať pochybnosti, ale nakoniec príde. Máme pred sebou cestu 2h a 40 minút do Mimosa pri meste Alvalade.

Cesta uteká rýchlo, za oknami sa striedajú pomarančové sady s olivovými a všetko je pekne zelené. Pomedzi to občas zaspávam. Výstupujeme z autobusu a rozhodneme sa ísť rovno stopovať, že najeme sa až vo finálnej destinácií. Najprv to skúšame pred Alvalade s tabuľkou Porto Covo, ale po 15 minútach nič.

Všetci ukazujú, že idú do mesta. Tak teda ideme za mesto, kde sa cesta rozdvojovala a vyberáme si tú do mesta Cercal. Stopujeme už bez tabuľky, lebo to skôr ľudí odrádza. Premávka je tu o polovicu menšia ako na Korcháni. Všetci nám ukazujú, že idú iba niekde kúsok. Stopujeme pol hodinu a začíname sa obávať, že nám nikto nezastaví. Na ubytovanie som písala, že prídeme medzi 16-17, ale to už je nemožné. Po ďalšej polhodine sťahujem Bolt a hľadám či je niečo na okolí. Nikde nič. Pokračujeme v stopovaní, ale šťastie nemáme. Už je skoro pol 5. Za hodinu zapadá slnko. Ideme skúsiť tú druhú cestu, nech sa aspoň niekde bližšie dostaneme. Kontrolujem ešte Bolt a je tam jazda! Hneď ju zajednávam za 30€. Za dve minúty je vodič pri nás. Vraví, že niekoho viezol z Lisabonu do Alvalade. Mali sme riadne šťastie, že sme ho zastihli. Cesta trvá vyše pol hodiny cez kadejaké lesy, sady a polia. Je to tu naozaj pusté. Občas nejaký dom a asi tri usadlosti. Už sa teda nedivím, že tu je taká premávka. Po 5 vystupujeme v Porto Covo a akurát stíhané západ slnka nad Atlantikom.

Potom volám na ubytovanie, že za chvíľu prídeme, lebo tak to bolo v pokynoch, ale asi som zavolala na nesprávne číslo a bola som úplne zmätená. Nakoniec sme prišli na to, že som volala na číslo toho istého ubytovania, ale v inom meste. Prišli sme na ubytovanie, zavolali na správne číslo a našli si kľúče k izbe. Je to taka garzónka. Zložíme veci a ideme sa najesť. Reštaurácia, ktorú sme si našli je už zavretá, tak ideme do krčmy, okolo ktorej sme išli. Dáme si po malom pive. Ja si dám hamburger s vajíčkom a Jozef žemľu s takým opečeným mäsom. Jozef má málo, tak si ešte idá ten istý hamburger, čo ja (také malé hamburgery to boli, nie ako na Slovensku). Potom ideme ešte nakúpiť na raňajky a späť na ubytko. Vnútri je celkom zima a žiadne kúrenie. Ešteže máme tie spacáky. Sme riadne unavení. Ja píšem blog a Jozef už asi hodinu spí. Zajtra začíname!