Opäť GR 54 – deň 17
29.7. Sobota
13,39 km – 219m hore – 875 m dole
Vstávame asi o 7, nemáme sa kam ponáhľať. Už nás nečakajú ďalšie kopce. Chceme si iba spojiť trasu s GR 54, nech to máme pekne uzavreté. Na raňajky máme hubovú polievku a kávu. Sme radi, že kartuša nám vydržala. Je jasné ráno, tak pekne vidno ľadovce.
Pomaly pobalíme, na lavičke dojedáme polievku. Schádzame dole serpentínami a pozorujeme posledné svište.
Stretáme takú babičku s fakt štýlovým účesom, s paličkami a turistickým batohom. Začne na mňa po francúzsky, ale používam osvedčenú frázu “No parlé francias” (preklad: “Nehovorím po francúzsky”). A ako vo väčšine prípadov po tejto fráze nasleduje zjednodušená francúzština a výrazná gestikulácia. Pýta sa, že či sme boli hore na sedle peši. Odpovedám, že áno a ona potom po anglicky “very good”. Riadne milá babka. A takýchto starých ľudí tu chodí fakt veľa. Aspoň polovica turistov, ktorých sme stretli malo nad 50 rokov a často aj viac. Potom predsalen máme ešte krátke stúpanie do frekventovaného Col du Lautaret (2057 m.n.m.). Dávame si kávu a chvíľu nabíjame, lebo včera večer sa nám powerbanka úplne vypla pri 15%. Doma to budeme musieť prešetriť. Našim dnešným cieľom je Villar-d’Arêne, okolo ktorého sme prechádzali v druhý deň. Je to ešte 7,5km.
Ideme po trase GR50, ktorá dookola obchádza národný park Écrins. Je síce dlhšia ak GR54, ale menej náročná na prevýšenia. Najprv po vykosenom chodníku cez lúky a potom po asfaltke až do Villaru. Ide tadiaľ hlavný ťah na Grenoble a my chceme stopovať do Bourg d’Oisans, ktorý je po ceste. Jozef po ceste vraví, že niekde čítal, že vo Francúzsku sa fakt zle stopuje, tak uvidíme. Nájdeme vhodné miesto, zastávku. Vystrčím palec a zastaví nám prvé auto. Ide ale iba do La Grave, tak stopujeme ďalej. O minútu zastaví ďalšie auto, tiež do La Grave a za ďalšiu minútu ďalšie. Potom konečne stopneme aj také, čo ide ďalej. Je to taká malá Škoda, že Jozef sa tam ledva natisne. Vezie nás straší francúzsky pár a trošku hovoria aj po anglicky, tak sa snažíme aj o nejakú konverzáciu. Pani ma učí povedať Bourg d’Oisans lebo mi nerozumela, keď som sa jej pýtala kam idú. Stačí vyhodiť polovicu samohlások a povedať to strašne rýchlo. Výsledok je “BÚDOZAN”. Cesta trvá 40 minút a je celkom nebezpečná. Veľa zatačok a úzkych tunelov. Na každom kroku je značka upozorňujúca na lavínu, aj so svetelnou signalizáciou. Cez zimu to tu musí byť dosť drsné. O 13 nás vysadia na okraji mesta, kúsok od kempu, tak ideme rovno tam. Uvažovali sme či ísť alebo nie, ale predsa len sa potrebujeme sa trochu poľudštiť pred letom a na večer hlásia búrky.
Je veľmi dusno. Keď sa osprchujeme, postavíme stan a nachystáme si všetky veci, ideme do mesta. Najprv zastávka v obchode, kde si kupujeme cestovinový šalát s krabími tyčinkami lebo sme riadne hladní a potom ideme poslať pohľadnice. Máme čas, tak ideme ešte na kávu a potom na pizzu. Už sa tu začína dosť zmrákať a v diaľke počuť hromy. Cestou do kempu ideme ešte kúpiť Prosecco, dnes ho naozaj chcem. Keď výjdeme z obchodu, tak už jemne prší. Asi bude ten dážď na dlho, tak ideme čo najrýchlejšie do kempu. Posledných 200 m sa spustí poriadny lejak, tak bežíme do stanu. Dopisujem včerajší blog a pijeme Prosecco. Jozef si ide dať ešte jednu sprchu, ale keď sa chce obuť, tak zistí že má v topánke veľkého slimáka. Je to dosť nechutné.
Neskôr večer, keď ideme spať, tak tam má dokonca troch. Asi ich prilákala tá skvelá aróma. Pre istotu dávame úplne všetky veci do stanu. Stále dosť intenzívne prší. Som rada, že nie sme niekde hore. Zajtra nás čaká už iba cesta domov.
