Vietnam – deň 16

Piatok, 27.12.2024

Nghia Lo – Than Uyen

Vstávame neskoro a vydávame sa pozrieť tržnicu. Tým, že sa tu zhromažďujú ľudia z celého okolia, tak je trh naozaj špeciálny. Nájdete tam doslova všetko.

Vietnamci vraj zjedia všetko, čo sa hýbe, takže v ponuke sú psy, žaby, vtáčiky, hady a kadejaký hmyz.

Teším sa z malých vtáčikov v klietke a o dva metre ďalej ich tam pani čistí od peria a strihá nožničkami.

Poprechádzame sa, pofotíme bizarnosti a kupujeme si banány.

Kúsok ďalej sa zastavujeme u tety na bagetku. Ponúka nám aj nejakú kávovú špecialitu, tak si dám. Je to sladké, ale prekvapivo mi to chutí. Pán, ktorý nás tam zavolal, nám  vysvetľuje, že naše práve zakúpené banány nie sú dobré a donesie nám na koštovku dobré, teda podľa neho, chutia ako naše z Lidla. Vraví, že tie, čo sme si kúpili sú nezrelé, ale my máme na nich radi práve to, že sú také kyselkavé. Ešte nám donesie aj taký ryžový suchár. Teta nás požiada o fotku na pamiatku.

Veľa menšín predáva aj ďalej od hlavnej tržnice. Pokračujeme smer Mu Cang Chai, stúpame do hôr, najprv okolo čaju a neskôr okolo kaučuku. Dosť to tam páchne.

Je nám zima, ideme si dať kávu s výhľadom na ryžové polia.

Stúpame ešte viac, je poriadna hmla, zmierujem sa s tým, že tú zimu budem musieť strpieť do konca dňa.

Prejdeme cez kopec a tam je pekne, slniečko svieti.

Sme už celkom hladní, len v dedine je pohreb, na ktorom je veľa ľudí z okolia. Ideme radšej najprv natankovať, skoro nám nevyšiel benzín, opäť. Hneď vedľa si ideme dať pho bo polievku. Chodíme po výhliadkach na terasové ryžové polia. Sú hnedé, keby tam bola zasiatá ryža, tak sú krásne zelené.

Prídeme do Mu Cang Chai, pôvodne sme tu chceli aj spať, ale ešte máme dosť času, tak si radšej ukrojíme zo zajtrajších kilometrov. Iba pozrieme či je aj ďalej ubytovanie.

Začína sa stmievať a prídeme na križovatku pred mestom Than Uyen. Ostávame v druhom ubytovaní. Osprchujeme sa a ideme sa najesť. Prejdeme jednu stranu, tam nás nič moc neoslovilo, tak ideme na druhú. Na konci nájdeme dáky dom, kde čapujú pivo, tak naznačíme, že chceme jesť. Pán, že okej. Načapuje nám 2 litre piva a na jedenie nám donesie nejakú ryžovú kašu s mletým mäsom a bylinkami. Nie je to až tak zlé ako to vyzerá, ale nie je to ani dobré. Posledné lyžice dojedám nasilu a zapíjam pivom. Po chvíli sa príde spýtať či si ešte niečo dáme. Mne to stačilo, ale Jozefovi nie, tak nám prinesie varič na stôl, že si môžeme niečo ugrilovať. Donesie 3 malé kúsky mäsa, 2 párky, niečo divné z mrazáku a niečo ako slaninu.

To mäso je fajn, ostatné je trochu zvláštne. Jozef ho tam na gauči vidí fajčiť bambusovú fajku, tak sa ho ide spýtať či to môže skúsiť. On že jasné, je to silné jak sviňa. Aj ja si z toho trochu potiahnem, ale hneď sa rozkašlem. Je to celkom náročné fajčiť, najskôr sa natiahne dym do fajky potom treba prudko, ale nie moc vyfúknuť, nech sa dostane von zhorený tabak a potom sa inhaluje. Jozefovi to moc nejde a pri odstraňovaní tabaku z toho začne striekať aj voda, tak mu to radšej nachystá. Zapijeme to ľadovým čajom, na studeno zaliaté čerstvé lístky čajovníka. Rozprávame sa cez prekladač. Vraví nám, že nás neošipe (tz. že nám bude účtovať normálnu cenu). Navrhne nám, že si môžeme aj vypiť. Nejako sa nebránime, tak donesie pollitrovku ryžaku a k tomu nejaké ďalšie veci na grilovanie, párky, bravčové črevo a žalúdok. Už mu vravíme nech nič nenosí, že my to jesť nebudeme. Ulieva jeden za druhým, tak ako chlapi včera. Ponúka nám, že nás zajtra zoberie na výlet niekde do okolia. S Jozefom prehodnotíme plány a súhlasíme, ale len do jednej poobede, potom musíme odísť. Prvá fľaška padne rýchlo a hneď donesie ďalšiu, aj keď my sme už chceli ísť. Príde tam dievčina Mai, s ktorou sa chvíľu rozprávame, samozrejme nevie nič po anglicky, tak jej vravím, nech sa to naučí, že sa jej to fakt zíde a pridáva si ma na Facebooku.

Chlapík sa nás opäť pýta či s ním ideme na výlet, tak mu vravíme, že hej. Jozef sa rozhodne druhýkrát skúsiť fajku a potom presvedčí aj mňa. Teraz si stihnem aj niečo potiahnuť pred tým ako sa rozkašlem, ale teda je to poriadna šleha. Cítim sa úplne paralyzovaná. Pýtam sa ho koľkokrát za deň to fajčí. Vraví, že 50x, to si teda neviem predstaviť, veď to celý deň nič nerobí a iba je sfajčený. Jozefovi chutí piť a vypýta si aj cigaretku. K tomu stále pijeme pivo a ryžak, pridajú sa k nám chlapi od vedľajšieho stola.  Fotia sa s Jozefom, lebo je o dve hlavy vyšší.

Ten chlap sa zasa pýta či nás zajtra berie na výlet, už asi piatykrát a začína to byť riadne divné. Už sme načali 3 fľašku a Jozef je na kašu. Ja si dám s nimi posledný a chcem sa vyrovnať za večeru. Úplne sa zdráha, že nemám dnes platiť, tak toto mi príde už strašne divné. Po troch mojich požiadavkách, že chcem zaplatiť, z neho vypadne suma 665 000 dongov. A že nás nechce ošipať, no jasné. Za to jedlo by som mu ani 100 tisíc nedala. Tak teda nechávam tam 500 000, čo je stále o dosť viac ako by sme zaplatili na nejakom normálnom mieste, beriem Jozefa a ideme preč. Z toho výletu asi nič nebude. Cestu na hotel si už moc nepamätám. Na izbe ide Jozef vracať, ja idem 10 minút po ňom a v noci ešte raz. Toto sme teda naozaj nezvládli. Na tomto výlete už s ryžakom končím, a keď niekto vraví, že nás nechce ošipať, tak nás chce ošipať, lesson learned.