Vietnam – deň 6

Utorok 17.12.2024

Ban Gioc–Detian Falls – Nguyen Binh

Vstávame pred 7, pobalíme si veci, umyjeme zuby a o 7:15 vyrážame. V celom objekte nikto nie je, všetko je odomknuté. Pokračujeme ďalej okolo vodopádov. Ešte nie sme hladní, tak ranajky nechávame až do ďalšej dediny. Vezieme sa po vietnamsko-čínskej hranici. Je to tu viac opustené ako včera. V dedine Bang Ca zastavujeme a hľadáme miesto na raňajky.

V jednej sú iba nejaké divné hlavy a paprče, tak ideme na tržnicu. Jedna pani tma robí také rolky s vajcom na panvici, ktoré dá potom do polievky a ešte aj paté k tomu.

Asi im tam moc turistov nechodí, lebo všetci na nás pozerajú ako jeme. Polievočka bola super, len nevieme ako sa volá. Potom si ešte idem kúpiť nejaké keksíky do obchodu, nech mám niečo pre prípad núdze. Pokračujeme ďalej a túlame sa po malých dedinkách, kde treba dávať pozor, aby sme nezrazili kohúta.

Na ceste sa sušia veľké plátna nakrájaného manioku pre svine. Asi za hodinu zastavujeme v mestečku Thanh Nhat. Ideme si dať kávu. Nájdeme podnik kde je asi 10 chlapov a o 9 ráno pijú pivo a ryžak. Niektorí už majú veru dosť, tak iba rýchlo vypijeme kávu a ideme ďalej. Je stále pod mrakom, ale už začína byť trochu teplejšie. Vozíme sa pomedzi zelené kopčeky a polia.

Dokončili sme okruh a sme opäť v Quang Uyen. Dáme si u pani po bagetke a pokračujeme do Cao Bang. Máme pred sebou ešte dlhú cestu, tak mesto obchádzame. Za ním pri ceste ideme na obed, lebo sa obávame, že ďalej už toho moc nebude. Sú to také švédske stoly, tak ja si dávam, ryžu, tofu a nejakú zeleninu, Jozef si pridáva bôčik. Nie som moc hladná, tak mi to trvá dlho, kým to dojem. Pokračujeme vyššie, do hôr.

Našim cieľom je horská dedinka Nguyen Binh, ktorá je teda poriadne rozkopaná. Stávajú tam nové chodníky, a chodí tadiaľ veľa kamiónov, takže je tam všade strašne veľa prachu. Chceme sa tu ubytovať, tak ideme od hotela k hotelu. Našli sme jeden za 200 000 dongov. Zložíme si veci a ideme sa poobzerať po nejakom ovocíčku na tržnici. Výber nie je moc veľký, tak kupujeme melón za 66000 dongov. Potom hľadáme podnik, kde by sme si mohli dať čaj, lebo sa tu aj pestuje, lenže všade kam prídeme majú iba nejaké zmiešané so sirupom a nevedeli sme im vysvetliť, že chceme len obyčajný zelený čaj. Nakoniec sme si dali kávu, ale vysvetliť, že chceme kávu bez ničoho nám tiež dalo zabrať. Máme ešte nejaké dve hodiny svetla, tak ideme pozrieť do národného parku Phja Oac – Phja Den.

Okolo cesty sa zvyšuje množstvo zosuvov po tajfúne Yagi, ktorý tu bol v septembri.

Na niektorých úsekoch stále prebiehajú opravy.  Stúpame do sedla vo výške 1400 m.n.m.. Teplota značne klesá. Odtiaľ sa dá ísť na motorke až hore na kopec Nui Phja Oac, tak sme si povedali, že keď už sme tam, tak tú zimu nejak prežijeme. Stúpame 500 výškových metrov na 5 km, trvá nám to asi 20 minút. Jozef si hore necíti ruky. Rýchlo niečo pofotíme a ideme späť.

Cesta dodola je trochu horšia ako hore a pomaly sa nám začína stmievať. Posledných 15 minút už ideme po tme a nie je to nič príjemné. Dnes sme celkovo prešli až 200 km. Bolo to krajšie ako včera, viac kopčekov a odľahlých ciest a aj sa mi zdalo, že bolo trochu teplejšie. Na hoteli sa osprchujeme, trochu ohrejeme a ideme pohľadať niečo na večeru. Asi už ideme moc neskoro, lebo nevieme nájsť žiadny podnik. Nakoniec nájdeme jedno miesto, kde je asi nejaká oslava a pani nám urobí snaženú ryžu s vajíčkom. Vzadu má nejakú oslavu alebo rodinnú večeru odkiaľ sa k nám zátúla Nam. Je v dosť podnapitom stave a nemá povedomie o osobnom priestore, Jozefovom. Pýta sa nás odkiaľ sme, ako sa voláme, či sme zobratí a či máme deti. Potom si nás tam fotí a pripíja si s nami pivo. Chce aj ryžak, ale to už odmietam. Za chvíľu odchádzajú, tak sa tam na ňom ostatní smejú, aký je opitý. Ešte nás potom pozýva do karaoke baru, tie tu sú naozaj populárne. Keď odídu, môžeme sa v kľude najesť pri pozeraní Lapkovej patroly, ktorú tam pozerá malý chlapec.

K ryži sme dostali aj takú kvasenú zeleninu a aj banány a bataty ako dezert. Asi tu až tak veľa turistov nechodí, lebo sa tu deti na nás pozerajú spoza rohu a sú šťastné, keď ich pozdravíme. Máme dnes dosť, tak ideme spať, nechali sme si zapnuté kúrenie, tak je tam aj relatívne teplo. Posteľ je tvrdá ako doska, ale to je tu taký štandard. Ešte som chcela zverejniť blog, len nevládzem, tak na hodinu zaspím a až potom ho pridám.