Talianske Alpy – deň 6
Meana di Susa – Colle delle Vallette
12.7.2024 Piatok
23,1km – 2068 m ⬆️ – celkovo 116 km
Máme budík na 6:30, ale len sa stihnem vycikať a ísť po vodu a začne pršať. Jozef vraví, že sa tu v noci niečo dialo. Švajčiari do tretej rána pálili oheň a asi sa nepohodli s Maďarmi, ktorí prišli neskoro v noci. Raňajkujeme v stane, pobalíme a čakáme kým prestane pršať. O pol 9 prestáva. Opraté veci sme zavesili v lese a sú prekvapivo suché. Švajčiari odchádzajú. O 9 vyrážame, máme pred nami krásnych 2000 výškových metrov. Buď ideme po ceste alebo skratkovými chodníkmi medzi serpentínami. Za vyše hodinu prídeme na miesto, kde sme včera chceli stanovať. Kadejako sa okolo nás mračí a počujeme aj hromy. Pokračujeme ešte kilometer a akurát prídeme ku kaplnke, keď začne pršať.
Dávame si prestávku na jedlo a čaj. Prestalo pršať, tak pokračujeme. Za 10 minút opäť začne, ale je len taký jemný, tak vyťahujeme dáždniky a kráčame ďalej. Zastaví nám auto či nechceme zviesť alebo či nepotrebujeme pomôcť, odoláme. Stúpame po ceste s miernym prevýšením a peknými výhľadmi.
Do Colle della Finestre prídeme po 12 a posilníme sa čokoládou. Tu už je bielo, tak chvíľu čakáme či sa to náhodou nerozplynie. Pozerám počasie, vyzerá byť ok, tak sa vydáme na cestu. Dnes hlásili také divoké počasie, preto ho furt kontrolujem. Chodník pokračuje po starej vojenskej ceste z 18. storočia. Je to ozaj príjemné stúpanie, len je všade riadna hmla, ale aspoň tie kvietky ma tešia.
Počujeme nejaký hrom, opäť kontrolujem počasie. Máme ísť cez hrebeň, tak nech nás tam niečo nechytí. Usúdim, že to je v poriadku, tak pokračujeme. Som trochu unavená a hladná, tak si na chvíľu ideme odpočinúť do takého polozrúcaného domu. Opäť kontrolujem počasie a pokračujeme na najvyššiu pasáž dnešného dňa (skoro 2800 m.n.m.). Trochu sa nám otvoria výhľady. Už klesáme, keď sa mi moc nezdajú tie mračná pred nami.
Kontrolujem radar, búrka ide priamo na nás, a je tu čoskoro. Pár stoviek metrov je ďalšia zrúcanina domu, bežíme. Je v ešte horšom stave ako ten predchádzajúci, ale aspoň trochu kryje a je v sedle, Colle delle Vallette, medzi dvomi vysokými kopcami. Búrka sa približuje, nájdeme najvhodnejšie miesto a usadime sa.
Čakáme. Začne popŕchať. Podľa blesku je vzdialená 3 km, veľmi rýchlo sa približuje. Začali padať krúpy. Vytiahneme dáždnik, nech sa ochránime. Máme síce strechu nad hlavou, ale značná časť chýba. Intenzita stúpa, začínajú padať 3 cm krúpy, sú to riadne šupy. Búrka je priamo nad nami. Celé to trvá asi tri minúty, ale teda som z toho trochu otrasená.
Trasa pokračuje po hrebeni, takže takáto búrka nás tam nemôže zastihnúť. Pozerám opäť počasie a vyzerá to všelijako, dávam tomu pol hodinu. Vôbec sa to nezlepšuje. Začína mi byť dosť zima, tak sa rozhodneme ostať tu stanovať. Teplomer ukazuje 9°C.
Je to celkom dobré miesto, len tu nie je voda. Najprv sa trochu v spacákoch ohrejeme a potom idem zbierať pozostatky krúp, aby sme mali vodu. Na chvíľu ešte aj slniečko vykukne a aj sa hýbem, tak mi je teplejšie. Jozef topí krúpy na plyne a ja píšem blog.
Výjdú nám z toho skoro dva litre vody, ktoré potom ešte prefiltrujem. Riadne tu fučí a plieska so stanom, Jozef ho ešte viac ukotvuje. Mám pripravený blog, ale signál je iba vonku na kopci.
Oblečiem si ďalšie vrstvy a idem na to. Skoro tam umrznem, ale podarí sa mi ho nahrať online. Jozef ma už čaká s večerou, dnes zmena, zemiaková kaša s kuracím mäsom z konzervy. Som nakoniec rada, že sme tu ostali, aj keď búrka už neprišla, bola som už celkom unavená. Navyše, zajtra hlási pekné počasie, takže budú parádne výhľady.
