GR 52 – deň 1

Pondelok, 22.9.2025

Peyresq – Lacs de Lignin

→ 25,4 km ↑ 1718 m ↓ 692 m

O pol 12 ma zobudil strašne silný hrom, ktorý otriasal všetkým. Skontrolovala som či na mňa neprší, dala som si štuple viac do uší. Potom som už zaspala úplne tvrdo a zobudila som sa o 7:30. Slnko akurát vyšlo a zo spacáku som videla modrú oblohu. Jozef sa ledva postavil na nohy. Ešteže dnes ideme prevažne do kopca, čo je pre stehná tá lepšia varianta. Jozef varí kávu a čaj. Zatiaľ sa v tej zime prezliekam. Na raňajky máme bagetu so sardinkami. Mysleli sme si, že sme zobrali v olivovom oleji, lebo mali zelený obal, ale bolo to v nejako kyslom náleve s citrónom. Nevieme kto si na niečom takom pochutnáva. Zjesť to zjeme, lebo moc jedla na zvyš nemáme. Aby sme nemali v batohu zbytočnú zaťaž, tak zjeme aj puding. Ešte sa učešem a ideme na to. Vyrážame o 8:30 zo zastávky Peyresq. Do dediny Peyresq je to 4,5 km a 500 výškových. Hneď nás chodníček vedie.do zarasteného lesa a po pár metroch máme všetko mokré. Asi to tu nie je moc frekventované. Prechádzame cez také veľké rastliny sukulentneho typu. Pred prechodom sa pomocou paličiek snažíme otriasť vodu z konárikov. Najprv stúpame postupne a ideme viac menej súbežne s potokom. Prechádzame asi okolo 30 dubákov, ale už staršieho dáta. Potom trochu dohora a prudko dodola k prítoku, ktorý musíme prebrodiť.

Jozef to preskáče po kameňoch, ja sa radšej vyzúvam. Zakývame do fotopasce a prudko stúpame po serpentínach. Stále je to celkom zarastené, ale už sem tam máme výhľad. Konečne sa napojíme na ďalší chodník, tak už je to tu trochu udržiavanejšie. Prechádzame okolo oplotenych polí až do dediny.

Na jej okraji je nejaká chata, v ktorej je celkom rušno. My ideme kúsok ďalej na námestie a rozložíme sa pri historickom kostolíku. Je to veľmi pekná dedina, všetky domy sú tu z kameňa, v rovnakom štýle. Rozvešáme si mokré veci a vyzývame tenisky aj ponožky, aby trochu preschli. Na námestí je aj voda. Prechádza sa tu nejaká staršia paní, tak sa pri nás zastaví. Začne najprv po francúzsky, potom po taliansky a nakoniec z nej, na moje prekvapenie, vyjde aj pár slov anglicky. Pýta sa odkiaľ ideme a vraví, že hory sú prekrásne. Potom sa prechádza ďalej a pohmkáva si nejakú pesničku. Už si dávame skorý obed, bagetu so syrom a salámou. Mne moc tá saláma nechutí, tak jem iba syr. Potom si dáme ešte croissant, čokoládu a šumák. Pani ide opäť okolo a ešte nám vraví, že tam je voda kúsok a spieva si ďalej. To má pekný život takto v horách.

Prístavia sa ďalší ľudia a tým hovorím celú našu trasu. Poprajú nám šťastnú cestu. Oblečenie nám uschlo, ponožky a boty, tak napoli a je čas sa pobrať ďalej. Už je pol 12. Vyjdeme z dediny a chvíľu kráčame po asfaltke okolo skalného previsu. Sú tu riadne zaujímavé skalné útvary naokolo. Po pár metroch odbáčame na lúku a mierne stúpame. Naokolo máme krásny borovicový les. Toto už je teda lepšie. Zároveň je to aj cyklotrasa, takže stúpanie je veľmi príjemné. Potom chodník zabočí do hustého lesa. Na stromoch je veľa lišajníku a machu, tak je to všetko krásne zelené.

Už sme vo výške 2000 m.n.m. tak sa priobliekam a dávam si aj rukavice. Prešli sme nad hranicu lesa a kráčame cez horské lúky. Obklopujú nás skalnaté kopce. Na lúke si dávame ďalšiu prestávku, už nám opäť vyhladlo. Padne ďalšia bageta. Jozef si začína uvedomovať, že máme asi málo jedla. Nevadí, zajtra spíme pri chate, tak si môžeme dať normálne jedlo. Pozerám do mapy a obzerám sa, kadiaľ asi povedie chodník, neviem.

Keď svieti slnko, tak je úplne prijemne, ale keď zájde za mrak, tak sa trasiem od zimy. Ideme sa radšej hýbať. Prejdeme okolo pastierskeho domčeka a potom trochu klesáme, prejdeme cez les a sme pri ďalšom pastierskom domčeku.

Odtiaľ máme naše posledné stúpanie do sedla Baisse de Détroit (2472 m.n.m.) Obídeme skalnú stenu a potom traverzujeme taký bridlicový kopec. Mám pred tým rešpekt ísť tadiaľ pešo a nieto ešte na bicykli.

Potom už ideme po takom normálnom chodníčku a vidíme už sedlo. Vravím Jozefovi, že tu by už aj nejaké svište mohli byť a minútu na to jeden zapíska. To je radosti, pri lepšom preskúmaní doliny ich aj spatríme. Hneď mám ľahší krok a za chvíľu sme v sedle. Na moje veľké prekvapenie nachádzame v sedle dva bicykle a ich majiteľov v závetrí. Otvorí sa nám výhľad na “škótsku” krajinu.

Chvíľu sa kocháme a prichádzajú ďalší 4 cyklisti, z toho 3 ženy. Jedna vyzerá, že už má naozaj dosť a to teda nevie, čo ju ešte čaká. My sa odoberieme k jazerám Lacs de Lignin. Stretáme ďalšie svište, radosť. Chodník vedie cez také močariny, ktoré sú vďaka včerajšiemu dažďu výdatné. Snažíme sa ich kadejako obchádzať, aby sme si nenamočili topánky, keď už nám od rána konečne uschli. Sú tu aj zaujímavé skalné útvary, také obrovské ploské balvany.

Pri jazere stretávame jeden pár, ktorý tu asi plánuje spať a už sa oba vyhrievajú na slniečku, a čakajú na neskoršiu hodinu. Aj ja som tu chcela spať, ale je iba 5 hodín, tak sme si povedali, že potiahneme do 6 a aspoň budeme mať zajtra menej. Klesáme dole do doliny a slnko sa nám už schováva za vysoké skaly. Nájdeme aj pár vhodných miest, ale vždy si povieme, že je ešte skoro. Presne o 6 prídeme na také fajne miesto, rovné, medzi stromami a kúsok od rieky.

Jozef stavia a ja sa idem zatiaľ umyť do rieky. Je to studené, ale oproti Tour de Monte Rosa v pohode. Dám si dosť kvalitnú očistu aj s mydlom a potom na seba obliekam vrstvy. Slnko ešte svieti, takže teplota ešte veľmi neklesá. Umyť sa ide aj Jozef a potom varí večeru, zemiakovú kašu s tuniakom. Nájeme sa, popraceme veci a chvíľu sa ohrievame v spacáku. Vôbec sa nám už nechce vyliezť, ale musíme si ešte umyť zuby a vycikať sa. Potom si oblečem aj páperové nohavice a dávam si Jozefove ponožky. Zaleziem do spacáku a píšem blog. Je mi celkom príjemne. Asi po hodine ma úplne vypne a zobudím sa znova o hodinu. Odložím mobil, dám si hodiny na ruku a idem spať.