GR 52 – deň 2
Utorok, 23.9.2025
Lacs de Lignin – Lac d’Allos
→ 25,1 km ↑ 1345 m ↓ 1127 m
Noc bola veľmi veterná, ale zima mi nebola. Len ten vietor svišťal naokolo, tak som si musela dať štuple, potom sa mi už spalo dobre. Ráno mám budík na 7. Vonku je ale riadna zima a zo spacáku sa nám nechce. Za pol hodinu Jozef začne variť raňajky. Včera som si dala oblečenie do spacáku, tak nie je také ľadové. Prezliekam sa v spacáku a aj balím, čo sa dá, a češem vlasy. Obliekam páperové nohavice a idem nabrať vodu na filtrovanie. Na raňajky máme hubovú polievku, kávu a čokoládu. Okolie kopce už osvetľuje ranné slnko. Popri raňajkách balíme všetky veci a stan. Potom idem ešte do ľadového potoka umyť riady. Na kameni som nechala filter napojený na vrece a celé vrece je zamrznuté. Ups, tak to je chladnejšie ako sme si mysleli a dúfame, že filter má nejaké izolačné vrstvy a nezamrzol. O 8:30 vyrážame. Obaja máme oblečené paperky a hrubé rukavice. Moc si v topánkach necítim nôžky, ale to po kilometri prejde, keď budem chodiť.
Pokračujeme v klesaní do doliny a preskakujemee potok. Za Cabana de bressa ideme pravou cestičkou po cyklotrase, ktorá traverzuje kopec. Stále nechápem ako toto niekto chodí na bicykli. Mierne stúpame cez les a občas máme aj nejaký výhľad. Už na nás svieti slnko, tak dávame dole páperovu bundu. Ideme naozaj príjemným chodníčkom, ale energia z polievky veru zmizne rýchlo. Kúsok pod chodníkom zbadám obrovský vatovec, idem si ho odfotiť.
Po 5 km zastavujeme na skale s výhľadom. Rozkladáme vlhké veci, jeme bagetu a croissant, a chytáme veľmi chabý signál na vybavenie nejakých vecí. Posedíme takmer hodinu, pobalíme veci a vydávame sa ďalej. Po chvíli stretáme dvoch cyklistov s pohorkami na nohách, nechápem. Máme výhľad na mesto Colmars, tak chytáme ešte lepší signál na chvíľu. Okolo prefrčia ďalší cyklisti, tentokrát na elektrobicykloch. Napojíme sa na asfaltovú cestu a kúsok po nej klesáme. Gps nám ukazuje ísť do nejakej zeliny, ale moc sa nám to nezdá. Prejdeme to nejako cez les na cyklotrasu a potom ako takým chodníkom až po takú chajdu, kde mala tiecť voda, ale netečie. No nevadí, nafiltrujeme niekde ďalej z potoka. Cikcakom klesáme 200 výškových metrov k rieke. Prejdeme cez kývajúci sa most a opäť stúpame. Sme v 1500 m.n.m., tak je tu aj celkom teplo, vyzliekam sa do trička. Dávame chvíľku prestávku na oriešky a čokoládu. Už tu je cítiť začínajúca jeseň.
Jozef vraví, že to tu vyzerá ako v Kršteňanoch na lúke, len s parádnymi horami naokolo. Na každom kroku sú šípky, rakytník a drač. Chodník stúpa celkom príjemným sklonom cez lúky a lesy. Narazíme na stado oviec a bojíme sa prejsť, aby nás nejaký havko nedokusal, ale oproti si vykračuje nejaká pani, tak ideme aj my. Predbehneme ovce a dávame si dlhšiu prestávku na bagetu a filtrovanie vody. Jozef chystá bagety, ja filtrujem. Ako náhle dofiltrujem, tak sa nám za chrbtom zrazu objavia ovce a my musíme rýchlo baliť a ísť ďalej. Postupujeme s bagetou v ruke, aspoň sme sa nezasedeli. Prejdeme malý mostík a na chvíľu si sadnem, že si dojem tú bagetu, len tie ovce nás furt prenasledujú, tak ideme ďalej, prestávka nebude.
Stúpame do čoraz viac kamenného terénu. Zaujímavé je, že v takejto pôde tu rastie dosť veľa stromov, smrekovcov opadavých.
Pozerám hore a veru neviem určiť kadiaľ nás chodník povedie. Stretáme starší manželský pár. Cikcakom dôjdeme až na úpätie skaly a chodník potom vedie popod ňu, resp. vytesaný do nej. Riadne zaujímavá trasa.
Prehupneme sa cez skalný výbežok a pokračujeme miernym chodníčkom. Začínajú sa objavovať svište a kamzíky. Prejdeme cez také malé sedlo a otvorí sa nám nová krajina. Sú tu jazierka a jesenne sfarbená tráva. Chceli sme si dať ešte prestávku, ale rýchlo pokračujeme do sedla Col de l’Encombrette (2527 m.n.m.) , lebo sa nám nejako začína zmrákať nad okolitými horami.
Už ledva prepletám nôžkami a každú chvíľu pozerám na hodinky. Pred pol 5 sme hore, dáme si po jednej mentoske a hneď sa dáme na zostup k jazeru Lac d’Allos. Začína snežiť! Zastavím sa a zhlboka sa nadýchnem, veru, aj vo vzduchu je cítiť sneh. To je riadna sranda. Otvorí sa nám výhľad na jazero, ktoré je najväčším vysokohorským prírodným jazerom v Európe.
Nahodili sme rezké tempo. Ešte to máme 3 km na chatu a zatiaľ iba tak trochu poletuje sneh. Aj tak každú chvíľu stojíme lebo vidíme svišťa. Je ich tu strašne veľa, tak nám ani tá zima toľko nevadí. O 17 prídeme ku chate, ktorá má všetky okná zabednené s nejakým oznamom. Našťastie je tu otvorená aj bivakovacia miestnosť, v ktorej sme aj tak chceli spať, len sme si na chate chceli dať aspoň nejaký nápoj. V miestnosti už sú dve ženy, tak sa pýtam prečo je chata zatvorená, že už skončila letná sezóna a zatvorili. To budem musieť ešte pokontrolovať aj ďalšie chaty, lebo na väčšine písali do konca septembra, ale možno kvôli takto studenému koncu septembra zatvorili skôr. Rozložíme sa v jednom rožku miestnosti, nachystáme spanie a ja sa rovno aj prezlečiem do suchého pyžama. Prichádzajú ďalší dvaja francúzi, ktorí patria k tým ženám. Jozef ide hľadať toaletu a vodu. Ani jedno nenájde, aj keď sú zaznačené na mape. Musí teda prerušiť svoju dlhú šnúru a ísť sa vykakať do lesa, čomu sa vždy všemožne vyhýba. Dnes sme za celý deň nenarazili na žiadne wc. Vodu naberie z jazera budeme dúfať, že je ok. Aj keď ju prefiltrujeme, radšej ju používame iba na varenie.
Robím si bylinkový čaj a na večeru už naša klasika, zemiaková kaša s tuniakom, cesnakom a parmezánom. Triedime si jedlo či nám to na zajtra teda postačí. Asi hej, aj tak sa musíme ponáhľať, aby sme stihli autobus, takže na prestávky nebude čas. Jozef si ešte vari sáčkovú polievku a ja sa idem poprechádzať von. Medzitým si už Jozef umyje zuby a je pripravený an spánok. Ja chcem ešte počkať na západ slnka či sa obloha nevyfarbí. Ale bohužiaľ nie, tak si iba umyjem zuby a idem dnu. Poukladám si veci na stole a ideme spať, pred 8. Spať sa poberajú aj ostatní spolunocľažníci. V spacáku píšem blog, keď sme vnútri, tak mi nemrznú ruky.
