GR 52 – deň 3
Streda, 24.9.2025
Lac d’Allos – Saint Dalmas-le-Selvage – Saint Étienne-de Tinée
→ 32,1 km ↑ 1340 m ↓ 2092 m
Naši spolunocľažníci veru neboli dobré vybavení. Prikrývali sa všetkým, čo mali, napr aj plachtou od stanu, takže vždy keď sa otočili, tak to riadne šuchotalo a budilo má to. Snažili sa aj odizolovať šparu pod dverami, ale myslím, že neúspešne. O polnoci tam začali svietiť čelovkami s modrým svetlom a buntošiť. Asi idú pozrieť hviezdy, tak sa prekonáme aj my a ideme čosi pofotiť, ďalšia možnosť už asi nebude. Keď sa vrátime, mám pocit, že mi je teplo, tak si dám dole zatepľovacie kraťase, ale keď si ľahnem, tak mi ostane riadna zima. Snažím sa zahriať o Jozefa, ale potom mi začne škvŕkať v bruchu a už viem, že sa nezohrejem. Po 10 minútach si dám 2 kocky čokolády, to trochu pomôže. Do rána už mám len veľmi ľahký spánok. O 6 mám nastavený vibrujúci budík na hodinkách, aby sme nebudili ostatných. O 6:10 vstaneme. Máme málo vody, tak Jozef varí iba trochu čaju a mne ovsenú kašu. On to vraj zvládne bez raňajok. Ja som chcela ísť ešte nafiltrovať vodu, nech sa už ďalej nezdržujeme, ale Jozef povedal, že to je zbytočné. Presne o 7 vyrážame, aj zbytok chaty už je hore. Vraciame sa späť na červenú trasu, lebo tam bol naznačený prameň. Musíme kvôli tomu dosť naklesať. Prameň je ale nedostupný. Ja si zatiaľ vyzliekam páperové nohavice, sa mi zdalo, že vonku bude chladnejšie, ale keď chodím tak to je v pohode. Jozef mi vraví, že dnes bude nevrlý, keď budeme stáť, lebo chceme stihnúť autobus a sme v časovej tiesni. Ja už som nevrlá teraz, lebo sme mohli na filtrovať vodu ešte na chate, ísť skratkou a ušetriť nejaké výškové, a nebola by som tak strašne smädná. Našťastie po pár stovkách metrov nachádzame pri chodníku prameň. Pijem, čo to dá tej studenej vody. Dobre, už som kludnejšia. Dnes to máme 30 km do dediny Saint Dalmas-le-Selvage. Nie je tam žiaden obchod, tak chceme stihnúť autobus o 15:45 do dediny Saint Étienne-de Tinée, preto ten skorý štart. Stúpame si to prudko dohora cez les a ešte si šomrem, že som v lese, keď vychádza slnko. Našťastie sa za chvíľu dostaneme nad pásmo lesa a slnko máme aj tak za horami. Stúpame pekným chodníčkom po úpätí hory a potom serpentínami. Pred sedlom ešte narazíme na jazero.
V sedle Col de la Petite Cayolle (2639 m.n.m.) sme o pol 9. Konečne na nás svieti slniečko. Optimisticky si vyzliekam paperku, len aby som si ju za 3 minúty opäť obliekla. Na kopci vidíme veľké biele vrecia a zamýšľame sa na čo asi slúžia.
Tipujeme, že tam niekto zbiera kamene. Dáme sa na zostup dole a stretáme partiu nejakých robotníkov, čo opravujú chodníky. Ďalej pri takej močarine vidíme ďalšiu skupinu ľudí ako tam niečo značkuje. Celkom rýchlo sme na asfaltovej ceste vedúcej cez Col de la Cayolle. Odtiaľ ešte klesáme takmer 500 výškových metrov. Prechádzame okolo kravičiek a potom cez svištie údolie.
Klesáme nekonečnými serpentínami, ale aspoň nám to ide svižne. Chceme si zájsť na kávu do Refuge de la Cantonnière, ale je zatvorené, aj keď som to ešte na internete kontrolovala a malo byť otvorené. Toto je veľké sklamanie, ale asi sa už v septembri nemôžeme spoliehať na vysokohorské podniky. Lopatka je tento výlet náš najlepší kamoš. Jozef sa zatiaľ rozloží pri ceste a dojedáme posledné jedlo, čo máme, tortilly s paštetou.
Máme tu dobrý signal, tak chvíľku aj posedíme. O 11 pokračujeme, pred sebou máme 18 km a 800 výškových metrov. Ešte kúsok klesáme, stretáme aj skupinu na prechádzke a potom stúpame chodníkom, ktorý sme videli už zhora z kopca, odkiaľ vyzeral o dosť desivejšie. Je to taký cik-cak na prudkom a suťovom kopci.
Keď vyjdeme tú najstrmšiu časť, sklon sa zmierni. Ideme mlčky, ani jednému sa nám moc nechce. Pred nami tu išli ovce, tak ich za každým kopčekom očakávame. A veru na ne aj narazíme. Sú rozlezené po celej doline. Hľadáme nejakého pastiera, ale zbadáme iba psy. Jeden si to už k nám mieri. Dobehne a začne nás oňuchávať. Už sme si na veľa tabuľkách prečítali, že treba ostať pokojný, on nás iba potrebuje identifikovať. A ešte tam bola nejaká fráza po francúzsky, ale zapamätala som si iba “cest bien – je to v pohode”. Keď nás identifikoval, odoslaním el späť do stredu stáda a vyvalil sa na zem. My pre istotu trošku obchádzanie cez kopce, kde sa napojíme na trasu.
Stretáme dve francúzsky, ktoré hľadajú pastierku. Obliekam si paperku a pokračujeme už veľmi mierne do sedla, ktoré máme na dohľad. Nad máme sa prevaľujú mraky a občas padne nejaká vločka. Stretáme skupinu turistov. Chcela som s čokoládou vydržať až do sedla, ale už nevládzem, potrebujem sa posilniť. Jozef sa smeje mojim červeným lícam. V sedle stretáme ďalšieho psa a jeho ovečky sú vysoko na úpätí hory. Dlho sa nezdržujeme.
Máme asi 2,5 hodiny a 10 km pred sebou. Jozef sa ma pýta “o koľkej to ide, o 5?”. Takže on sa celý čas ponáhľa kvôli tomu, aby sme stihli autobus o 5. Uvediem ho na pravú mieru, ale aj tak to stíhame. Chodník dodola je dobrý a dole kopcom ideme rýchlejšie. Začína intenzívnejšie snežiť. Mňa to riadne teší a som rada, že to nie je dážď. Prechádzame cez ovlajočkovaný močiar, tak žaby tam žijú, preto to oplotili. Miernym chodníčkom klesáme.
Prechádzame okolo nejakej chatky a vyjde odtiaľ pastier. Po francúzsky sa nás niečo pýta. Keď mu povieme, že nerozumieme, tak sa snaží vysvetliť rukami nohami, že či sme išli okolo oviec a kde boli, či hore alebo dole. Nejak sme sa hádam pochopili. Poďakuje a zaželá nám šťastnú cestu. Svižným krokom si to ideme dodola. Stále sneží.
V pozadí už vidno Saint Dalmas s veľmi nepekne vyzerajúcimi mrakmi. Serpentínami schádzame po miestami upravenom chodníku. Sú tu tie biele vrecia čo sme videli ráno, a sú plné kameňov na úpravu chodníka. Prídeme na štrkovú cestu. Máme to ešte 5 km, to po takejto ceste určite stihneme. Jozef sa pýta či ten autobus ide 17:25, že sa mu tie 5-ky mýlia. Rýchlo pokračujeme, kilometre ubúdajú a mraky sa približujú. Kilometer pred dedinou začne mierne pršať.
Rýchlo mierime na zastávku. Podľa mojej znalosti francúzštiny a toho, čo je tam napísané, tak ten autobus chodí iba v júli a auguste. Poriadne sa rozpršalo, vyťahujem dáždnik. Je tu aj turistické info centrum, tak ideme si to overiť. To je však otvorené iba v určité dni a dnes to nie je. Ostáva nám posledná možnosť, stopovať. Postavíme sa na zastávku a čakáme. Zatiaľ pozerám ubytovanie na Google maps a bookingu. Čakáme asi 5 minút a ide nákladné auto a za ním osobné. To druhé nám zastaví. Ukazuje, že má iba jedno miesto, ale Jozef je predsa ochotný ísť aj do kufra, hlavne, že ideme. Vezie nás Steve. Vie veľmi málo po anglicky, ale na meno a krajinu sa vie spýtať. Býva ešte pol hodinu od Saint Etienne, kde nás vysádza. Strašne prší a v priebehu pár krokov máme durch premočené topánky. Smerujeme do Gite, turistickej chaty, na druhom konci mesta. Pôvodne sme chceli do kempu, ale sme totálne premočený a naozaj nemáme chuť na noc v stane. Prídeme ku chate a pozeráme ceny, 28,5€ za osobu v spoločnej izbe. Uf, to je dosť. Rovno objednávam z bookingu nejaké studio za 61€. Hneď aj volám Nadine, že som práve zarezervovala izbu a radi by sme sa, čo najskôr ubytovali. Nasmeruje nás na adresu a že jej máme zavolať, keď tam budeme. Ideme späť do centra mesta. Za 5 minút sme tam, zavolám jej, dá mi kód od key boxu a sne ubytovaní. Je to vlastne jedna miestnosť, kde je aj kuchyňa, stôl a rozkladací gauč. Hneď zapínam kávovar a dáme si po káve, dnes som ešte nemala. Máme dnes celkom dosť a nevieme, čo skôr. Ideme teda rovno nakúpiť, kým sme mokrí, lebo pršať neprestáva. Ideme do jediného obchodu, pred ktorým je stánok so zeleninou a na stole vyvalená obrovská chlpatá mačka. Hneď je mi lepšie.
Obchod je maličký a poriadne dráhy. Na večeru kupujeme čerstvé cestoviny, boloňskú omáčku, klobásu, čipsy, pivko a nejaké veci na raňajky, zajtra prídeme nakúpiť na ďalšie dni. Nechávame tam 40 €, ale mačka sa rozvaľuje pri pokladni, tak sme v pohode. Potom ideme do pekárne, kde berieme bagetu, croissant a majú aj flan. Všetko je v okruhu jednej minúty od ubytovania. Najprv zjeme flan a potom sa ideme dať trochu dokopy. Sprcha, večera, oprať, usušiť. Stále však nevieme kam zajtra pokračovať. V Isola 2000, lyžiarske stredisko kadiaľ máme za pár dní prechádzať, napadlo 20 cm snehu a ani tu ešte neprestalo pršať, takže hore sneží. Rozhodneme sa trasu zmeniť a že zajtra uvidíme kam. Večer ešte sledujem príbeh Taliana, ktorý v tej Isole uviazol.
