23.7. Nedeľa
31,64 km – 2069 m hore – 1899 m dole
Zobudíme sa do chladného rána. Je pod nulou a na stane je námraza. Slnko je ešte za kopcami. Na raňajky varíme hubovú polievku a k tomu kávu. Ako dezert pridávame pain au lait s nutelou. Stúpať začíname pred 8. Je dosť zima, tak som obliekla moje zelené merino legíny na to zatepľovacie kraťasy.
Po asi kilometri sa zastavíme umyť si zuby a vyzliecť nejaké vrstvy. Teraz som celá v zelenom a vyzerám ako žabka. Stúpame mierne na Col de la Rocheure (2911 m.n.m.). Ideme stále cez svištie údolie, takže každú chvíľu ukazujeme, keď nejakého vidíme.
Od 2800 m.n.m. sa krajina začína meniť na kamenistú pustatinu.
Pribúdajú snehové polia a silnejší vietor. Obliekam si neprefuk a Jozef mikinu. Ideme klesať 350 m ku chate Refuge du Fond des Fours. Táto strana sedla je úplne rozdielna oproti predchádzajúcej, zelenej a rozkvitnutej.
Kráčame dole mesačnou krajinou. Až kúsok pred chatou sa to začne opäť zelenať.
Na chate si dáme kávu a pain au lait s nutelou. Odtiaľ ideme opäť stúpať, zatiaľ do najvyššieho sedla Col des Fours (2976 m). Ihneď za chatou sme svedkami svištieho zápasu, najprv dvoch a potom troch svišťov. Je to naozaj vtipné ako sa postavia na zadné a snažia sa biť tými malými labkami. Hore kopcom mi moc nechcú ísť nohy, tak každú chvíľu stojím. Našťastie to nebolo až toľko výškových, takže do hodiny sme tam. Veľmi fučí, tak sa hore nezdržujeme. Je tu dosť veľa ľudí, ktorí sú na krátkom výstupe z 3 km vzdialeného parkoviska. Dodola občas pobehneme, občas musíme prejsť cez snehové pole.
Za chvíľu sme pri ceste, ktorá cez sedlo Col de l’Iseran (2800m.n.m.) vedie do známeho lyžiarskeho strediska Val-d’Isére. Naozaj frekventovaná cesta, na ktorej sú spolu cyklisti, motorkári a vodiči. Naša trasa vedie do toho istého mesta, Bonneval sur-Arc, ale strmšie a bez serpentín. Je to vyše 5 km. Moc sa nám už nechce, tak aspoň si dávame cukríky. Hroznový cukor je na energiu a bonpari sú na dlhú chvíľu.
V meste si ideme sadnúť k nabíjačke na elektrobicykle a dobíjame si svoje veci. Teda hlavne baterky do foťáku. Máme asi pokazenú nabíjačku, ktorá sa neustále odpája od powerbanky, a tým sa tie baterky asi vybíjajú. Takže odteraz fotíme na Jozefov mobil. Čakáme ešte na otvorenie obchodu vedľa, aby sme si kúpili jedlo na teraz a na večer. Pozerám ešte počasie a zajtra ráno hlási silný dážď, tak uvidím, čo z toho bude. Dnes ideme spať k talianskym hraniciam s výhľadom na ľadovce. Najprv cesta vedie popri rieke L’Arc. Všade sú tabule s výstrahou pred bleskovými povodňami. Veľmi frekventovaná trasa najmä pre rodiny s deťmi a psami. Mierne popri rieke vedie asi 3 kilometre. Práve táto časť obiehania ľudí nás dosť vysíli, skôr psychicky. Ku koncu sa ma jeden Francúz dokonca pýta či som v pohode. To už teda musím dosť zle vyzerať. Keď začneme stúpať posledných 500 výškových metrov, tak už je ľudí pomenej. Máme toho dnes už celkom dosť a ja som nejako málo jedla, tak už som opäť hladná. Pomaly sa nám to podarí vyliezť a otvoria sa nám krásne výhľady na ľadovce.
Kvôli predpovedi s snažíme nájsť vhodné miesto na spanie, ale samozrejme musí byť s výhľadom. Po asi 15 minútach sa konečne zložíme. Ja si hneď otváram balík čipsov a upravujem ešte včerajšie fotky. Jozef stavia stan. Práve dnes, keď by sme ho potrebovali mať naozaj dobre postavený, kvôli silnejšiemu vetru, sa to na nerovnej zemi nedarí ani na druhý pokus. Tak to riešime kameňom, ktorým založíme jednu stranu, aby bola napnutá. Ja už som aj doupravovala, ale nie je tu signál, aby som to nahrala. Na písanie dnešného dňa naozaj nemám silu. Idem sa aspoň trochu umyť. To ma celkom vzpružilo. Dnes máme opäť zemiakovú kašu, ale mám stiahnutý žalúdok, tak to do mňa moc nejde. Mám aj trochu strach aké bude počasie. Zaspávam celkom rýchlo, vonku je ešte dobre.
0 Comments