Koruna Turca – deň 8
Piatok, 25.10.2024
Útulňa Javorina pod Kľakom – Útulňa SNP Sklené
40,5 km – 1420 m ⬆️ – 1761 m ⬇️ – celkovo 216,4 km
Ráno vstávame o 6:30. Spalo sa príjemne, v spacákoch nám bolo teplo. Ležím a. ešte dopisujem blog. Jozef chystá raňajky. Najprv mi podá chleba s paštétou Pali, ale tá mi nechutí, tak mi potom urobí čokoládovú ovsenú kašu, k tomu čajík a kávu.
Pred odchodom ideme ešte navštíviť špičkovú kadibúdku a trošku v útulni poupratujeme.
Dnes máme pred sebou najviac kilometrov za celú trasu a už aj celkom neskoro vychádzame. Do Vrícka to máme 5 km dole kopcom.
Najprv po lese, kde už je kopa lístia, tak treba dávať pozor na kamene a potom v doline po cyklotrase. Úvod tejto cesty je dosť poznačený ťažbou a aj keď sa to snažíme obchádzať, tak vyzeráme ako prasiatka. Postupujeme pomalšie ako sme očakávali.
Vo Vrícku si ideme nakúpiť do jednoty. Na naše prekvapenie majú celkom fajn výber. Kupujeme na posledný deň cestoviny, polievku, tuniaka, morca-dellu, cesnak, šunku, parenicovú nátierku a fakt dobré rožky. Teraz na zakusnutie si dávame čokoládovú rolku, orechový rožok a jedno pivko. Hodnú chvíľu posedíme pred obchodom a potom pokračujeme po asfaltovej ceste asi 4 km až ku Vríckemu sedlu. Pôvodne som chcela ísť po lesnej ceste, ale malo to viac prevýšenia a vzhľadom na mackovú oblasť, v ktorej sa nachádzame sme usúdili, že to bude takto rozumnejšie. Po ceste to aspoň rýchlo odsýpa.
V sedle sa napojíme na Cestu hrdinov SNP, po ktorej pôjdeme až dokonca nášho prechodu. Zároveň vstupujeme aj do pohoria Žiar, ktoré by sme dnes mali celé prejsť. Začíname celkom prudkým výstupom na Závozy cez taký nepekný les. Potom pokračujeme už miernejšie a občas máme aj výhľady.
Jeseň už je naozaj cítiť. Všade sú krásne farebné stromu a okolo nás poletujú listy. Keď si to chcem ale natočiť, tak prestanú. Jozef si teraz myslí, že mám na ne nejakú úchylku. Miestami si aj spomínam na moju SNP-čku, napríklad, kde som si dávala šlofíka a že v lese v pred Vyšehradským sedlom je búdka s kameňmi, na ktorých je vyrýté Cesta Hrdinov SNP. Ak by sa niekomu zdal ľahký batoh, tak si môže trochu priťažiť.
Pred sedlom, v ohrade s kravičkami, si dávame obed, tie strašne dobré rožky. Pridávam blog, aj keď mi to veľmi dlho trvá a bude to znamenať, že asi nestihneme prísť do západu slnka. Je už po druhej a máme ešte 19 km do cieľa. Pred sebou máme posledný väčší kopec Vyšehrad. Ideme veľmi svižne a hore sme za 25 minút.
Pofotíme sa na skale a poklusom ideme dole. Ďalej by mala byť trasa už jemne vlnitá a prevažne po nejakej lesnej ceste, to by sa dalo ísť rýchlo.
Ideme na najvyšší stupeň rýchlosti a dokonca dodola aj pobehneme. Veľmi málo zastavujeme, iba na vodu a v druhej polovici si dávam Milu, nech mám silu pokračovať. Je tu dosť veľa takých húštin, tak si aj pískame a ťukáme o paličky, ale žiadne známky medveďa sme nezaregistrovali.
5 km pred koncom prechádzame okolo Jožkovne, kde som mala naplánované spať, ale chcem si pozrieť novú útulňu.
Kilometre odsýpajú a 500 m pred útulňou naberáme vodu do všetkých fliaš, čo máme. Tečie iba cícerkom, tak nám to trvá asi 10 minút. Posledné metre cez les už ideme v pološere. O 18 sme dorazili na útulňu, s týmto časom som veľmi spokojná. Ideme rovno hore, kde si rozložíme veci. Sú tu pekné matrace, tak ani nefúkame karimatky a iba na ne dáme tyvek. Dokonca tu je aj solárny panel, takže si nabíjam hodinky a máme zažaté svetlo. Jozef ide hneď variť a ja sa pustím do vyberania fotiek. Najprv máme slepačiu polievku so zvyškom slovenskej ryže, potom cestoviny s cesnakom, tuniakom a morca-dellou, a na záver bylinkový čajík. Už som aj rada, že zajtra končíme, dnes sme to potiahli a máme celkom dosť. Aj oblečenie by už naozaj potrebovalo oprať a aj vlasy by som si už chcela umyť. Jozef ide samozrejme spať skôr a ja do 22 píšem blog. Nestihla som ho dokončiť, ale zajtra už máme krátky deň, tak to urobím ráno.
