Koruna Turca – deň 9
Sobota, 26.10.2024
Útulňa SNP Sklené – Krahule
19,7 km – 749 m – 629 m – celkovo 236,1 km
Vstávame opäť o 6:30. V útulni je celkom teplo. Dopisujem blog a pri tom papám rožky so šunkou, Jozef má so slaninou. K tomu si dáme čierny čaj a aj kávu. Dnes je tu tiež parádna kadibudka, taká moderná. Zisťujem, že dole na poličke je pivo Radegast 12-tka. Smejem sa Jozefovi, lebo ten by si veru dal pivko večer. Idem ešte pozrieť druhý prameň, ktorý nie je označený na mape. Tečie pomaly ako ten včerajší, ale aspoň si tvár umyjem. Potom idem pobaliť všetky veci a zniesť ich dole. Je tu dobrý signál, tak pridávam blog. Jozef už je nedočkavý a chce ísť. Prezliekol sa do kraťasov v domnení, že už ideme, tak mu je teraz zima.
O pol 10 vyrážame, pred sebou máme posledných 20 km trasy. Dnes je už typicky jesenné počasie. Ťažké sivé mraky na oblohe, pomedzi ktoré občas vykukne slniečko, silný a studený vietor, a farebné listy poletujúce všade okolo nás.
Prechádzame cez Sklenianske lúky a pozorujeme lúče presvitajúce cez mraky na okolité kopčeky.
Potom stúpame na Bralovú skalu nad Rematou. Máme to domov, čo by kameňom dohodil. Pod nami sú nádherne sfarbené kopce.
Pokračujeme svižne ďalej, už by sme to chceli mať za sebou. Teraz je to už iba chodenie po lese, dojedáme posledné sladkosti, čo máme, prejdeme najvyšší vrch dnešnej trasy, Vysoká a schádzame dole do Kunešova.
Asi trikrát zablúdime, aj keď mám trasu v hodinkách. Nakoniec sa dostaneme už na otvorenú lúku, kde je navigácia jednoduchá.
V Kunešove nás pokúša autobus, ktorý práve odchádza, ale to by nám nedalo keby sme tých pár kilometrov neprešli. Na konci dediny si dáme prestávku, jeme korbáčiky a ázijské sušené mäso. Do konca to máme už iba 7 km po asfaltke. Cestu nám spríjemňujú kravičky okolo.
Kilometre ubúdajú a je pred nami posledné stúpanie na Stred Európy. Obaja sme tam už boli, tak sa nezastavujeme. Koniec je blízko, posledné dva kilometre.
Trošku sme v napätí, v akom stave nájdeme naše auto. Je tam, je celé, žiadna papuča, tak to nám odľahlo. Prezliekame sa do nejakých čistejších tričiek a prezúvame do druhých topánok. Akurát začína trochu popŕchať, tak sme to dobre stihli. S úľavou sadneme do auta. Po 9 dňoch chodenia sa nám zdá, že ideme strašne rýchlo v tom aute, je to sranda. Zastavujeme sa ešte vo farmárskom obchode a kupujeme tlačenku a oškvarky. Sme inak strašne hladní, tak si Jozef chrúme oškvarky po ceste, ja nie som až taký fanúšik. Pustime si Lajf podcast s Andrejom Orogvánim, bežcom, ktorého sme streli a Dávid ho identifikoval na základe toho, že prebehol Korunu Turca a má tmavú bradu. Zaujímavý človek, podcast odporúčam. Naše cesty smerujú do Prievidze, do vietnamského bistra Phos. Dávame si Pho, Bun nam bo a Bun cha. Pani, ktorá vie ledva po slovensky si overuje či naozaj chceme tri jedlá, lebo porcie sú to poriadne.
Nemáme žiadny problém to všetko spapať. Dúfali sme ešte v otvorenú zmrzlinu v Novákoch, ale bohužiaľ už bola zatvorená. Nejaký dezert by som ešte zmestila. Keďže doma nič nemáme, sprchu odďaľujeme návštevou Lidla. Nakúpime, doma všetko vybalíme a je to tam ako po výbuchu. Idem sa osprchovať, umytie vlasov je teraz úplný zážitok. Pridávam včerajší blog a Jozef sa už pustil do práce. Naša večierka sa neposunula a poriadne unavení ideme spať.
