Cyprus E4 2026 – deň 1

Piatok, 6.2.2026

Cesta tam

Moc vecí nenaznačuje, že dnes odlietame na Cyprus. V byte je dosť bordel, lebo mi predvčerom prišli poličky do skrine a triedila som veci, a teda mám kopu na zemi, ktorej sa potrebujem zbavit. Počká ma kým sa vrátim. Pred dvomi týždňami sme kúpili letenky, lebo Jozef mrnčal, že na Slovensku je zima a chceli sme už ísť niekam chodiť. Našli sme turistické blogy o E4 na Cypre a celkom sa nám to zapáčilo. Cez týždeň som za tri hodiny naplánovala celú trasu a všetky spoje. Keďže som včera mala ešte prednášku, tak som moc nestihla zbaliť. Idem to teda robiť dnes.

Naschvál som si zapla stopky a do hodinky som mala hotovo. Ešte som si zabudla oprať mikinu, neprefuk a alphu, tak to ešte dávam do práčky na rýchly program, to uschne rýchlo. Idem nakúpiť nech máme, čo na svačinu a zaniesť auto k Jozefovej sestre. Máme hodinu do odchodu, Jozef chystá rožky a ja si idem umyť vlasy. O 12 som ešte sľúbila vyvenčiť Arkusa. Našťastie, dnes sa mu moc nechce byť vonku, tak to máme rýchlo. Doma ešte suším vlasy, dobaľujeme jedlo a 12:35 vyrážame na stanicu. Moja dochvíľnosť sa zlepšuje, 5 minút čakáme na vlak. Vo vlaku robím check-in, zapletám si priberané copiky a počúvame podcast Nový svet o Egypte. Vo vlaku kúria na 26°C, Jozef ľutuje, že si neobliekol kraťasy.

V Leopoldove stojíme asi 20 minút, lebo je vykúka a púšťajú do Trnavy len po jednej koľaji. Nevadí, máme dosť veľkú rezervu. V Bratislave vystupujeme na stanici Nové Mesto a pešo ideme do dm-ky dokúpiť opaľovací krém a šampúch. Odtiaľ si zavoláme Bolt na letisko. Zástavku máme ďaleko a stojí to iba o 1,2€ viac. Naschvál sa postavíme na parkovisko, aby nezastavoval na ceste, ale on tam aj tak zastaví a musíme ísť za ním. Jazda to je celkom divoká a dosť parfumovaná. Našťastie trvá iba 10 minút. Na letisku prebaľujeme batožinu a celkom dlho čakáme na jej odbavenie. Bezpečnostnou kontrolou prejdeme rýchlo a bez problémov. Jozefovi volajú z práce, že nahral starú dokumentáciu, tak to teraz musí riešiť. Ešteže sme jeho sestre nechali aj kľúče. Letíme do Larnaky a musíme prejsť aj pasovou kontrolou. Z tejto časti bratislavského letiska sme ešte neleteli. Lietadlo ide na čas a máme celkom fajn miesta. Jozef má radu 11, ktorá je pri núdzovom východe a má viac miesta na nohy, ja som hneď za ním. Najprv si na hodinku zdriemnem a potom hrám sudoku. Let trvá menej ako 3 hodiny a pristavme v predstihu o 22:00 miestneho času (o hodinu viac ako u nás). Keďže sme čakali na pristavenie schodov, hneď ako prejdeme pasovou kontrolou, tak už máme aj batožinu. Ideme nájsť autobusovú zastávku. Autobus do centra nám ide za15 minút. Pozerala som trasu na google maps, kde zvyčajne ukazuje aj verejnú dopravu a nič, ale zato na mapy.cz to frčí bez problémov. V autobuse platíme nočnú tarifu 4€ na osobu a za 15 minút vystupujeme. 5 minút kráčame na ubytovanie. Jozef ešte dúfal v nejaký gyros, ale na nič nenatrafíme. Bez problémov sa dostaneme na ubytovnaie. Brala som to najlacnejšie s lepším hodnotením za 26€, ale aj tak tu ideme len prespať. Je to zdieľaný byt a o tejto hodine už na nikoho nenarazíme. Iba si umyjeme zuby a ideme spať, ráno vstávame o 7.

Sobota, 7.2.2026

Delikipos – Kionia

28,1 km – ⬆️1223 m – ⬇️540 m

Prekvapivo som sa celkom dobre vyspala aj keď toto naozaj nie je moja hodina vstávania ešte aj s tým posunom. Umyjeme zuby pobalíme a vyrážame dokúpiť ešte nejaké jedlo. Neďaleko máme super discount store. Kupujeme pitu, syr, salamu, banány, čaj, čokoládovú nátierku, ale nevieme nájsť zemiakovú kašu. Ešte sa aj pani pýtam, ale vraví, že nemajú. Pre istotu sa ešte spýta dcéry, ktorá nám blokuje nákup, a spolu to tam hľadajú, ale nenájdu. Potom som chcela ísť do neďalekej kaviarne, kde som v recenzii našla, že majú mačky, ale bola zatvorená. Smerujeme teda k obchodu Mr. Bricolage, kde majú kartušu. Nájdeme nejakú kaviareň a dáme si po espresse. Jozef si tam nechá batoh a ide rýchlo po tú kartušu. On keď si pobehne, tak to bude oveľa rýchlejšie. Medzi tým idem pozrieť do minimarketu či tam nemajú tú kašu, ale nemajú. Teta v kaviarní mi zatiaľ stráži batohy. Sedela som vonku, len tam dosť dúfalo, tak ma zavolala dnu, že vonku je veľká zima. Tak som sa zasmiala, že toto je celkom príjemne teplo.

Za 15 minút je Jozef späť a ideme spolu ešte do Metra, okolo ktorého prechádzal. Dokupujeme kašu, čierny čaj, tuniaka v sáčku, hotdogy a croissant na raňajky. Celý obchod je taký priestranný, uprataný a všetci sa na nás usmievajú. Ideme k pokladni, obsadená je len jedna, ale v ďalších troch čakajú predavačky na zákazníkov. Zabudli sme si odvážiť pečivo, tak teta pokladnička nám ho išla zvážiť a s úsmevom, že “one moment please”. Sme trochu v šoku. Úplne počujem v hlave ako mi na Slovensku nepríjemným hlasom hovorí “no to ste si mali odvážiť, pani!”. A vtedy si to začneme viac všímať akí sú tu všetci vľúdni. Potom ideme ešte do takého malého obchodíka po pivko a leukoplast, lebo som si málo zbalila. Tam nám tiež ujo zaprial pekný deň. Ideme už na zástavku, aby nám náhodou neušiel autobus. Je 9 hodín, jeme hotdogy, zbavujeme potraviny zbytočných obalov a pijeme jedno pivko napoli. Autobus by nám mal ísť o 9:15. 10 minút neprichádza a pre istotu kontrolujem či sme správne. Sme, len si dal načas a prichádza až o pol. Aj keď pôjdeme hodinu, platíme dennú tarifu 2,4€ na osobu. Sadáme úplne dozadu nech si tam môžeme odložiť batohy. Celkom ide svižne. Z okna pozeráme či nezahliadneme nejaké mačky. Iba ráno v Larnake sme ich videli asi 10. Prelepujem si päty leukoplastom, lebo som si ich 10 dní dozadu zodrela a ešte sa mi nie úplne zahojili. Dúfam, že mi to nebude robiť ďalšie problémy na tomto výlete. Posielam Jozefovi všetky trasy a obaja si ich nahrávame do hodiniek. Potom už s mobilom nič nerobím, lebo mi táto cesta autobusom nerobí najlepšie. Po 10 nám šofér zastavuje na rázcestí odkiaľ sa hneď napojíme na trasu. Sadneme si na lavičku a dáme si druhé pivo, nech ho nemusíme nosiť. Slniečko už hreje a Jozef si spokojne sedí v kraťasoch. Vyzerá ako slavic Forrest Gump s pivkom.

Fotím ho a posielam domov, všetci si z toho robia srandu, lebo Jozef vždy nosí kraťasy. Preto ak na fotke uvidíte Jozefa v kraťasoch, tak to neznamená, že je teplo. Až keď mňa uvidíte v kraťasoch, tak potom je teplo. Ešte si fotím naše nové topánky, to je nezvyk vyzerať takto k svetu. O pol 11 vyrážame. Začíname po bočnej asfaltovej ceste. Po 10 minútach stojím, vyzliekam mikinu, prezliekam do kraťás a natieram sa opaľovacím krémom, Jozef odmieta. Teplomer nahriaty od slnka ukazuje 28°C. Cestu lemujú borovice, pomedzi ktoré je nasiata pšenica.

Jozef sa pozastavuje nad efektivitou tejto výsadby a že to musí byť dosť nákladné pokosiť pomedzi tie stromy. No ale keď nemajú veľké pole, tak lepšie niečo ako nič. Odbočujeme na lesnú cestu a ideme hore dole.

Značenie E4 je žltým štvorcoma na moje prekvapenie je celkom frekventované.

Ide sa nám celkom prijemne, len ma hnevajú tie plechovky okolo cesty. Okrem toho je tu aj veľa nábojníc z brokovníc, ktorými tu strieľajú prepelice. Opäť má prekvapujú Jozefove znalosti streliva. Na každej turistike prídem na nejakú ďalšiu jeho dovednosť a vždy si myslím, že už má nič nemôže prekvapiť, a predsa. Ja som ako dieťa hrala na počítači Croca a Jozef si celý deň navrhoval v 3D programe. Výnimočného chlapa som si našla. Z lesnej cesty volíme obchádzku cez lesný trail s popismi rastlín.

Potom sa napojíme na asfaltku smerom do mestečka Lythrodontas a Jozefa skoro zrazí dedko na pickupe. Myslím si, že ho nevidel, naozaj bol dosť starý. Všetci ostatní kývajú. Rozhodujeme sa či zachádzať do mesta na kávu a do obchodu alebo pokračovať, aby sme stihli dnešnú naplánovanú trasu. Volíme obchod, to čo dnes nestihneme si presunieme na zajtra, budeme mať viac času na chodenie. Každý chvíľu ukazujeme na inú stranu, kde zbadáme mačku. Nájdeme otvorenú kaviareň, ja si dám freddo espresso a Jozef obyčajné. Zatiaľ sme vždy dostali kávu do papierových pohárov. Nabudúce im asi podám naše turistické. Na stene je piktogram “zákaz fajčenia”, ale polovica osadenstva tam aj tak fajčí a ďalší hrajú backgammon, všetko muži. Potom ideme opäť do obchodu, lebo máme tú možnosť, nasledujúce tri dni asi nebude. Kupujeme avokádo, rajčiny, pomaranče a pre istotu ešte ďalšiu pitu, a pivo.

Pri kostole nájdeme točku, kde si umyjeme rajčiny a kúsok ďalej sa rozložíme na obrubníku. Jozef zisťuje, že omylom kúpil vegánsky syr, a ešte k tomu dve balenia. Hnevá ho, že tam je veľkým napísané classic a potom na kraji maličkým vegan. Ja si ho dám, ale nie je moc dobrý. Úplne by mi stačila pita s tým avokádom a rajčinami. No nevadí, má to dlhú trvanlivosť, keď bude hlad, tak aj vegánsky syr bude dobrý. K obedu nám hrá nejaká kapela z vedľajšieho domu. Zjeme aj tie pomaranče, nech máme ľahší batoh. Máme to do konca dnešnej trasy ešte 16 km, ale to už asi nestihneme. Za 9 km máme vodu a potom uvidíme, kde nájdeme miesto na spanie. Slnko už trochu poľavilo a panujú ideálne podmienky, občas zafúka príjemný vetrík na osvieženie.

Takto si viem predstaviť tráviť zimu. To slnko má moc, možno aj preto sú tu tí ľudia takí spokojnejší (a možno aj vďaka nižším daniam). Začíname pozvoľna a prechádzame cez olivové háje. Potom sa lesné cesty zmenia na horskú dráhu a my ideme prudko hore dole.

Pokračujeme po tienistej strane a okolité kopce sú zaliate zlatým svetlom.

Začína mi byť už aj zima. Značka ukazuje už iba kilometer k Profitis Elias Monastery, kde by mala byť voda. Tečie malým cícerkom, ale tečie. Obliekam si mikinu a striedame sa pri držaní fľaše. 4 litre naberáme asi 10 minút. Pozorujem tvory, ktoré sa hýbu v odtoku. Jozef mi vraví, že to sú larvy komára a mne sa tomu nechce veriť. Ale má pravdu, vyzerajú ako také maličké žubrienky.

Máme ešte trištvrte hodiny do západu slnka. Aj tu je miesto na stan, ale akurát tu prichádza nejaká skupina tínedžerov a my chceme ešte trošku potiahnuť. Pokračujeme strmým chodníkom. Po 15 minútach aj nájdeme miesto na stan, ale poriadne fučí a nie je tam žiadne závetrie. Vravíme si, však chodník ide po hrebeni, určite nejaké miesto nájdeme. Kilometre ubiehajú, slnko zapadá, obloha sa sfarbuje do ružova a my stále kráčame.

Už som sa zmierila s tým, že to budeme musieť dôjsť po tme s čelovkami. Prekvapivo sa mi ide celkom dobre. Ledva vidíme na chodník, keď konečne natrafíme na takú čistinku. Aj tu síce fúka, ale už sa nám nechce pokračovať a hádam to tie borovice naokolo vydržia. Očistíme miesto a Jozef stavia stan. Upevňuje do zeme všetky kolíky. Ja fúkam karimatky a ako predjedlo si dávame pitu s čokoládovou nátierkou. Potom Jozef rieši pracovné veci a inštruuje Igora cez videohovor ako nahrať novú verziu eplanu. Ja si zatiaľ precvičím chodidlá a rovno sa aj prezlečiem, nech môžem písať. Vonku je 12°C a oproti poslednej turistike, kde sme vymrzli je to dosť nezvyk. Na večeru máme zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom a sugom, naša klasika. Je pol 8 a Jozef tu už pomaly zaspáva, ja píšem. Mám ambíciu pridávať blog v reálnom čase. Jozef mi ešte varí čaj, nech si mám o čo ruky ohrievať. O 9 si ideme umyť zuby. Dúfala som, že to dnes stihnem pridať, ale o trištvrte na 11 to vzdávam, idem spať. Ráno máme budík na 6:15.