Cyprus E4 – deň 2

Nedeľa , 8.2.2026

Kionia – Gefyri Panagias

34,2 km – ⬆️1025 m – ⬇️1555 m

V noci som sa teda moc nevyspala. Najprv som nevedela zaspať, potom sa mi upchal nos a mala som paranoju, že nedýcham, a nakoniec sa pridali tráviace ťažkosti. Zaspala som až o 2 ráno a o pol 6 začali po okolí strieľať tie prepelice. Počkám teda ešte do budíka.

Prekvapivo sa mi vstáva celkom fajn. Včera som sa s Jozefom dohodla, že pôjdeme bez raňajok. Doma raňajkujem celkom neskoro, tak to môžeme skúsiť. Prezlečieme sa, pobalíme a o 7 vyrážame. Chodník pokračuje hustým lesom.

Snažím sa bojovať bez energie, ale po kilometri to vzdám a dávam si čokoládu. O ďalšie dva kilometre je miesto na piknik aj s vodou a wc, tak tam plánujeme raňajky. Pomaly stúpame a prechádzame cez skalnaté územie.

Oproti nám beží bežec, pozdraví a pýta sa či sme ok. Fuha, to bez tých raňajok asi naozaj vyzerám zle. Povieme, že sme v pohode a so širokým úsmevom nám zapraje pekný deň.

Prídeme na megalomanské miesto pikniku a desiatkami stolov. Jozef sa ma pýta, čo chcem na raňajky. Je mi to jedno, hlavne jedlo. Keď vidí v akom zúboženom stave som, zhodnotí, že predsa len tie raňajky hneď ráno zvládne, ale oceňuje, že som to aspon skúsila. Jozef chystá raňajky, pitu so syrom a salámou a čaj darjeeling, ja zatiaľ pridávam blog. Rozpráva mi ako bol tento čaj, Ahmad tea, prvým darjeelingom, ktorý mal a potom sa o to zaujímal viacej. Vďaka tomu si teraz kupuje čaj za desiatky eur mesačne. Prichádzajú nejakí ľudia na aute a zdravia nás. To bol isto američan, mal taký americký úsmev. Ešte využívame možnosť, že tu sú toalety a poberieme sa o 9:30 ďalej. Ja naobliekaná v páperke, Jozef v kraťasoch.

Stúpame po ceste k hore Konia, na ktorej je radarová stanica. Vstup na ňu je zakázaný a chodník vedie po jej úpätí.

Stretávame tých ľudí, čo sa ráno zdravili. Pýtajú sa nás či ideme celú E4, podľa prízvuku sú to američania. Obídeme horu a po kamenistom chodníku kolesáme po hrebeni. Máme výhľady na všetky strany, ale poriadne tam fučí.

Pod nami vidíme kľukatiť sa peknú asfaltku. Ani na bicykli by to tu nebolo zlé. Klesáme prudkými serpentínami až po lesnú cestu. Je pol 11 a začína byť teplo, prezliekam sa do kraťás a natieram sa opaľovacím krémom.

Napojíme sa na asfaltku a schádzame k Machairas Monastery. Kostol zasadený do peknej prírody je navštevovaným turistickým miestom.

Nám stačí pohľad zvonku a pokračujeme do dedinky Lazanias. Vedie k nej chodnicek, na ktorom prekvapivo stretáme aj nejakých ľudí. Najprv klesáme k potoku a potom prudko stúpame hore k dedine na úpätí kopca.

Doberáme si vodu a ideme pozrieť od reštaurácie. Google ukazuje, že by mali za 15 minút otvárať. A koho tam nevidíme, tých Američanov! Ideme dnu a pýtame sa na obed, ale ten bude až za 45 minút. Ešte nám ponúkajú aj raňajky, ale dávame si iba kávu a v ďalšej dedine pôjdeme na obed. Káva na výber je nescafé alebo cyperská káva. Neviem, čo je cyperská káva, ale bude to menšie zlo. V malých šálkach nám prináša zalievanú kávu. Rýchlo chlípeme, pretože nás tlačí čas. Zaplatíme a ten Američan nám ešte vraví, že vidíme sa vo Fikardou, dedina do ktorej smerujeme. Začínam mať pocit, že nás sledujú.

Do Fikardou je to iba 2,3 km, ale s poriadnou naložou výškových. Slnko poriadne pripeká a my funíme do kopca. Dodola sa snažíme trochu pobehnúť. Pred dedinou prechádzame cez kus zhoreného lesa.

Sadáme na štýlovú terasu reštaurácie, nad hlavami nám vyšla tekvice. To by asi bolelo keby nám nejaká padla na hlavu.

Na obed si dávam mleté mäso s ryžou zabalené vo vínových listoch, Jozef si dá pečene kura so zemiakmi a pivo.

Popri obede aj dobíjame elektroniku. Jedlo máme na stole za 5 minút. Všetko varia pomaly v takých okrúhlych peciach.

Na naše prekvapenie je v tejto zapadnutej dedine naozaj dosť ľudí. Ako dojedám, prídu Američania. Pani nás uisťuje, že nas nesledujú. Rozprúdim konverzáciu a spýtam sa odkiaľ sú, aj keď to viem. Sú zo štátu Massachusetts a minulý rok predali svoju mliekareň, tak teraz cestujú. Mesiac sú na Cypre a potom idú na tri mesiace do Talianska. Minulý rok kráčali camino, tak sa rozprávame aj o turistike.  Vysvetľujem im výraz americký úsmev. Už sme dojedli a ako dezert nám prinesú asi mandľový puding. Zaplatíme, rozlúčime sa a pokračujeme v ceste, máme pred sebou ešte 20 km. Hneď narazíme na mandľové stromy s plodmi.

Ešte sme to nevideli. Rozbíjame plody a chutnáme čerstvé mandle, sú dosť dobré. Tie stromy vyzerajú ako také škaredé kríky, niečo ako naše trnky, ktoré rastú všade.

Zaujímavé je, že niektoré už kvitnú, ale väčšina sú holé stromy s pár čiernymi plodmi. Nasledujúci úsek vedie po hrebeni s občasnými borovicami a výhľadmi do okolia, veľmi pekný chodník, len škoda, že sa mi chce tak strašne spať.

Nekvalitná noc sa začína prejavovať a najradšej by som to tu niekde zalomila. Na to však nie je čas. Trasa sa najprv jemne vlní a potom ide prudko dole.

To má trochu preberie a občas pobehnem. Začínajú má bolieť holene. Jozef vyťahuje dáždnik proti slnku, a to ho chcel nechať doma. Mne to teplo zas až tak ešte nevadí. Keď zbehneme prudkú časť, už nás nečaká veľa výškových, ale zato dĺžkových ešte 15 km. Riadne nás bolia nohy, akoby sme už prešli 30 km. Nevieme prečo nám to ide tak ťažko, asi sme vyšli z cviku. Prepletám nohy a často pozerám na hodiny. Pomaly, ale isto kilometre ubúdajú.

Lesné cesty strieda asfaltka. Dnes by sme väčšinu trasy v pohode prešli na bicykli. Dávame si chvíľu prestávku, nech si chodidlá trochu oddýchnu. Zatiaľ si píšem nejaké body do blogu. Pokračujeme popri tiesňave s potokom.

Nejakí muži tam strieľajú z brokovnice. Škaredo na nich pozerám, aspoň by si to mohli po sebe pozbierať. Jozef mi hovorí historky ako robil honelníka a spadol do žumpy, aspoň mi cesta ubieha rýchlejšie. Máme posledné stúpanie pred nami do mestečka Aiyos Epiphanios po asfalte. Nevládzeme, dávame opäť prestávku na obrubníku a masírujem si trochu nohy, hádam to pomôže. Aj keď smrdia ako zdochlina, za 1 km je voda a umyjem si ruky. Prehodnocujeme prečo takto trávime dovolenku, trpíme. A to sme to dnes ešte optimisticky chceli potiahnuť ďalej. Budeme radi ak do zotmenia prídeme do pôvodného cieľa. Prestávka bola prikrátka, ale musíme ďalej. Radosť nám robia aspoň mačky, prvé dnešného dňa. Dopĺňame si vodu a Jozef si umýva nohy. Zdá sa mu, že sa mu robí otlak. Dávam si proteínovú tyčinku, ktorú som už dlho mala doma a zisťujem, že už je pol roka po záruke. Chuťovo je ale aj tak rovnako zlá, hádam neurobí šarapatu. Chvíľu este stúpame cez mesto a naďabíme na ďalšie mačky. Toľká radosť vo mne. Na konci mesta má Jozef požiadavku či by sa mi nedalo ísť rýchlejšie. No skúsim, ale potom vyšší stupeň už je u mňa beh. Ideme po kľukatej cestičke pomedzi polia a okolie je osvetlené zapadajúcim slnkom. Je úžasný svieži vzduch ako prvé letné večery, keď  ešte treba mikinu.

Odpúta to na chvíľu moju pozornosť od boľavých nôh. Moju idylku rušia strelci, opäť. Tentokrát niektorí úplne blízko až sa zľaknem. Jozef ide pár desiatok metrov predo mnou, tak občas pobehnem, aby som sa mu priblížila a aby rýchlejšie ubudli metre. A je to dobré aj pre nohy. Pri behu človek dopadá na inú časť chodidla, tak to je trochu príjemnejšie. Slnko už zapadlo a my šlapeme posledný kilometer po asfalte. Chceme spať na takom oddychovom mieste pri ceste. Och, konečne sme došli. Zvalíme sa obaja na lavicu. Prichádza k nám prítulná sivá mačka. Chytá nás panika po tom, čo na náš stan zaútočila mačka v Taliansku. Držíme si odstup. Čakáme kým sa úplne zotmie a potom staviame stan. Pridá sa ďalšia mačka. Snažíme sa ich odohnať, neúspešne. Musíme strážiť stan, lebo jednej sa nejako páči. Idem sa umyť do točky, ktorá ide zo stromu. Robím kompletnú hygienu, hneď je lepšie. Upracem veci do stanu a vyberám fotky. Každú chvíľu odháňam mačku, zatiaľ čo sa Jozef umýva. Jozef najprv varí čaj a potom zemiakovú kašu s tuniakom a dnes pre zmenu s olivami. Mačka nám nedá pokoja, tak jej idem zaniesť na druhý koniec plátok toho vegánskeho syra. Tiež jej to moc nevonia, ale zje ho. Ja utekám späť… Akoby to malo pomôcť. Popri večeri upravujem fotky a obe mačky úpenlivo hľadia či im niečo nedáme. Úplne vedeli, keď sme dojedali a zintenzívnili mňaučanie. Nakoniec sa rozhodneme dať im vylízať konzervu a ďalšie štyri plátky syra. Aj tak máme ešte celé balenie a moc sa nám do neho nechce. Umyjeme riady aj zuby, naberieme vodu a pohádžem im syr na viaceré miesta. Jedna ešte ide s nami, ale keď už nič nenájde, tak nás nechá. Nevyzerala byť vyhladovaná, a niečo sme jej dali, tak hádam to bude ok. Idem ešte písať blog, ale vôbec mi to nejde. Je mi zima a trochu ma bolí brucho. Jozef ma chvíľu zohrieva a zaspí. Po hodine zisťujem, že mám naopak spacák a preto mi je taká zima. Napijen sa trochu vody a aj to brucho je lepšie. Zababuším sa do spacáku a zaspím. O 22:15 sa zobudím a idem písať. Ide to o dosť lepšie, o 23:30 končím a idem spať.