Tour de Monte Rosa – deň 6

Nedeľa, 13.7.2025

Randa – Hannigalp

27,5 km – 2282 m ⬆️ – 1569 m ⬇️ – celkovo 126,8 km

Moje zvonenie budíka je také mňaukanie mačky, ale keďže som mala v ušiach štuple, tak ho po dlhšom čase vypne až Jozef. Ešte ležíme a vtávame až o 7. Vlak nám chodí každú pol hodinu a mám ambíciu stihnúť ten, čo ide o 8:06. Dnes máme kráľovské raňajky: párky, mozzarelu, rajčiny a olivy. Sme vo Švajčiarsku, takže si musíme vystačiť s našou kávou. Ešte dobíjame elektroniku a balíme vlhké veci. V kempe je polička na odloženie potravín, ktoré už nikto nepotrebuje, tak odtiaľ berieme jednu zemiakovú kašu a Jozef si berie pivo, ktoré tam včera pribudlo. Idem napred, aby som kúpila lístky na stanici. Mám asi 5 minút. Naťukám na automate 2x lístok do Randy a pozerám, že 28 CH (30€). Čo sme včera pozerali, tak tam bolo napísané od 8€, ale to bol polovičný lístok a tú vyššiu cenu napísali až na ďalšej obrazovke. Počkám na Jozefa, že či teda kúpiť lístky. Nejako nemáme moc ďalších možností, tak to kúpim. Nastúpime do vlaku plného Japoncov. Tam ešte diskutujeme, že radšej by sme lístky refundovali a prešli tých 10 km pešo, ale to sa už vlak pohne. Jaj, no toto sme nezvládli. Pôvodne sme inak chceli stopom, ale včera sme zistili, že v Zermatte sú zakázané autá so spaľovacím motorom.

V ďalšej dedine Tasch je postavené veľké záchytné parkovisko a chodí kyvadlový vlak do Zermattu. Bolo to zavedené už dávno, keď si obyvatelia v referende odhlasovali, že radšej zakážu autá ako keby mali rozšíriť cestu. Navyše vo veľa horských dedinách býva smog kvôli autám, tak to bol ďalší dôvod, aby im ostali pekné výhľady. Vo vlaku sme zhodnotili, že do Zermattu sa vrátime už asi iba pešo. Ako jediní vystupujeme v Rande, kde si ešte umývame zuby a potom sa chystáme na stúpanie.

Na 3,5 kilometroch to máme vyše 600 výškových metrov, ale ide sa to celkom príjemne. Každú chvíľu narazíme na toitoiku. Nie je to moc estetické, ale myslím, že je to celkom rozumné, lepšie ako mať exkrementy popri chodníku. Na túto časť sme išli kvôli jedinej veci a tou je visutý most Charlesa Kuonena.

Bol otvorený v roku 2017 na mieste, kde často dochádzadlo k zosuvom a pádom kameňov, a má takmer pol kilometra. Musím povedať, že to je celkom zaujímavý zážitok a počas chôdze sa most trochu hojdá. Pripadám si ako v Shrekovi, keď išli cez most ponad lávu.

Na druhej strane si dávame prestávku, vypijeme to pivko a najeme sa. Počas toho ako tam sedíme, vidíme padať jeden kameň. Stúpame ďalej k Europahutte a odtiaľ pokračujeme po peknom panoramatickom chodníku. Sú tam občas časti, kde sa trochu bojím, že na mňa niečo spadne, ale je to iba kúsok. Vidíme pokračovať chodník ďalej po vrstevnici, ale ten už nie je oficiálne otvorený.

Most, ktorý tam viedol je rozobraný a uložený v takom kontajneri vedľa. Trasa vedie prudko dodola, 1000 výškových metrov na 5 km. Ideme teda na to. Chodník sa čoskoro dostane do lesa, v ktorom aj ostane. Sú tam také parádne, staré borovice.

V polovici si dávame prestávku na jedlo a dojedáme všetko, čo máme, nech sa nám ide ľahšie. Klesanie je nekonečné a občas ešte aj stúpame. Toto ma vôbec nebaví, nie sú výhľady a trasa má veľké prevýšenie.

Radšej sme si včera mali prejsť tú pôvodnú trasu z Zermattu a potom ísť cez dolinu, to by bolo rozumnejšie ako toto. Prídeme dole do Herbriggenu, naberieme vodu a hneď aj opäť stúpame, 500 výškových metrov na 1,2 km.

Vidím na Jozefovi, že má naozaj dosť. Vyznačuje sa to mlčaním, utápa sa v mizérii. Prídeme hore do takej usadlosti asi 10 domov.

Nevedie tu žiadna cesta, “ideme na chatu” na tomto mieste naberá úplne inú úroveň, ale musím povedať, že tu je pekne. Odtiaľto sa trasa už zmierni a ide sa lepšie, len sme už tak vyčerpaní, že si ju moc nevieme užiť. Prechádzame cez kamenný zosuv kvôli, ktorému zavreli pôvodnú Europaweg.

Pokračujeme viacmenej na zotrvačnosť do dediny Gasenried. Potešia nás alpské alpaky pasúce sa v ohrade. Odtiaľ vedie veľmi pekný chodníček bez prevýšenia do Grächenu. Moje nohy sú opäť celé špinavé od prachu, tak si ich umývam v silnom prúde vody, nech do mesta prídem v ako takom stave. Chceli sme ísť do obchodu Denner ako včera, ale tu je v nedeľu zatvorené, tak nájdeme iný s názvom Volg. Kupujeme rodinné balenie sendviču, tortelín, malé balenia džemu, nejaké ovocie a pivo. Rozložíme sa priamo v centre mesta na lavičke. Prevesíme ešte mokrý stan a ako také socky si tam na lavičke papáme sendvič a pijeme pivko.

Čítam si o trase Europaweg. Na postavení tejto trasy sa dediny dohodli v roku 1990 a zrealizovali ju v roku 1997. Europaweg bola panoramatická trasa označovaná za najkrajší trek Európy. Viedla po úpätí hory s výhľadom na ľadovce. V strede postavili chatu Europahutte. Od začiatku však boli problémy so zosuvmi a pádmi kameňov. Robili sa rôzne opatrenia ako tunely a mosty. Niektoré boli dosť masívne, že sa časť trasy uzavrela aj na niekoľko rokov. Osudný bol zosuv v roku 2018, cez ktorý sme dnes prechádzali. Po roku rozhodovania nakoniec túto časť Europaweg uzavreli a začali stavať novú trasu, ktorá vedie cez pásmo lesa, tú ktorú sme absolvovali. Pôvodná Europaweg bola asi riadna paráda, toto bolo pre mňa skôr trápenie. A je mi trochu ľúto, že sme preskočili tú časť od Zermattu, lebo tam vedie ešte tá pôvodná a mohli tam byť pekné výhľady, tak niekedy nabudúce možno. Máme pred sebou už iba 3 km a opäť 500 výškových metrov. Naberáme 3 litre vody, lebo si nie sme istí či hore nejaká bude. Začne na nás trochu kvapkať, tak si oblečiem nepremok a vydáme sa na cestu. Je to taká krátka prehánka, ktorá nám iba zamokrila dáždniky. V jazierku Zum See si Jozef ešte umýva nohy, aby nešiel taký špinavý do spacáku. Čím ideme vyššie, tým menej ľudí stretáme. Prechádzame aj okolo prístrešku s vodou, ale je tam upozornenie, že po 22 sa tam nemáme zdržovať pod hrozbou pokuty až 1000 CH. Stúpame po kamenistej ceste smerom do lyžiarskeho strediska.

Ideme pomaly a konzistentne, a za hodinku sme hore. Stredisko je úplne opustené, to sme aj očakávali. Vidíme obďaleč iba dve osoby. O pol 8 si sadáme pri kaplnke na lavičku a ešte cvíľu čakáme či niekto nepôjde okolo.

Nikto nikde, nájdeme rovné miesto a postavíme stan. Na večeru máme opäť tortelliny, dnes s ricottou a špenátom. Po takej náloži výškových metrov mám naozaj dosť. Nepíšem blog, dávam si šatku na oči a idem rovno spať.