Cyprus E4 – deň 8

Sobota, 14.2.2026

Polis – Lysos – Stavros tis Psokas – Tripylos

22,7 km – 782 m – 465 m

Budík mám nastavený na 6:30, ale vypnem ho a spíme ďalej ešte hodinu. Prosto sa nám moc nechce dnes. Vonku prší a je zamračené, malo by sa to počas dňa zlepšovať. Pôvodný plán bol ísť hneď ráno stopovať do kempingu vysoko v horách, Stavros tis Psokas. Autobus do poslednej dediny Lysos nám podľa mapy.com ide o 9:50, tak už naň počkáme. Na raňajky dojem jogurt a trochu šalátu. Zvyšok šalátu si nabalíme na cestu do jogurtového kelímka, neskôr ho oceníme viac. Balíme veci a o päť minút vyzerá izba opäť k svetu. O 9 odchádzame a ideme na raňajky do neďalekej pekárne.

Vyberám si  tahini hniezdo, tahini je sezamová pasta, a Jozef takú kuraciu šatôčku. Obe sú dosť veľké. Objednáme si aj kávu a Jozef ja ešte dáva aj baklavu. Ja to moc nemám rada. Posadíme sa k vonkajším stolom, kde dosť fúka. Zvládam zjesť tak tretinu tej tahini buchty. Jozef sa tam pasuje s baklavou, aj to skúsim, či som názor nezmenila, ale je to moc sladké. S dostatočným predstihom smerujeme na autobusovú stanicu. Kúsok pred ňou zbadáme pár mačiek. Včera sme žiadne nevideli! Idem aspoň týmto dať trochu papania. Ako začnem sypať, mačky začnú vychádzať zo všetkých kútov. Narátame  ich asi 20. Otváram ďalšie balenie granúl. To mám vynahradené za ten včerajší nedostatok.

Ideme sa na stanicu spýtať, kde nám ten autobus stojí. Čakáme už na zastávke a pani zo stanice za nami príde, že autobus do Lysosu už išiel, že 9:50 chodí naspäť do mesta. Ďalší ide o 12. To už sa nám čakať nechce a pešo smerujeme k odbočke na Lysos. Stopujeme asi 5 minút a zastaví nám Andreas.

Smeruje síce do Peristerony,  ale hodí nás do Lysosu. Dáva nám vyhliadkovú jazdu po starej ceste. Pracuje v poľnohospodárstve, tak sa ho pýtam, kde to všetko na tom Cypre pestujú. Zastaví nám na výhľade na Evretou Dam. Túto zimu bolo málo zrážok a pokles hladiny vidno  aj z takejto diaľky.

Do Peristerony išiel navštíviť svojho dedka, ktorý tam má kaviareň a pozýva nás na kávu. Jeho dedko sa volá Antonis a má 87 rokov. Pár viet po anglicky vie, ale väčšinou prekladá Andreas. Ku káve dostaneme aj taký koláč, čo chutí ako palacinka namočená v sladkom sirupe. Dávame si cyperskú kávu, silná zalievaná káva v šálkach na espresso. Pýtam sa či môžem zaplatiť, ale že nie, to máme ako pozornosť od nich. Poďakujeme sa a rozlúčime sa, Andreas nás vezie do neďalekého Lysolu. Toto bolo veľmi milé stretnutia. Vystupujeme a pokračujeme po asfaltke smerom do hôr. Máme v pláne stopovať ešte dalej do toho kempingu.

Stopujeme prvé auto a zastaví. Sú to dve ženy a ospravedlňuje sa nám, že nemajú miesto, lebo je tam detská sedačka a veľa vecí. Poďakujeme sa za ochotu a kráčame ďalej. Stopujeme takú tetu, ale ukazuje, že ide len kúsok. O pár stoviek metrov ďalej zastavila. Popri ceste je veľké rajčinového pole.

Prechádzame okolo tety a pýta sa nás kam ideme. Vravím, že do kempingu, tak to máme ešte ďaleko, ale pomaly dôjdeme. Ešte je tu pár domov a aj mačiek. Sypem im trochu granúl, ale sú bojazlivé, tak hádam ich tam nájdu.

Vyzerá, že toto nie je veľmi frekventovaná cesta. Takmer po hodine ide auto. Skúšame stop. Zastavia nám, ale nemajú zadné sedačky. Nasadáme teda do kufra, nechce sa nám ísť po asfalte ďalších 15 km.

Cesta je to šialená, prudko do kopca a samé zákruty. Vezie nás taký pár, žena nemôže uveriť, že ideme pešo. Pri ceste zbadáme mláďa cyperského muflóna, ktorý je ich národné zviera. Okrem tých zákrut sa vyhýbame aj popadaným kameňom a začína mi byť zle, tak som rada, že vystupujeme. Hore je zima, vlhko, vietor a trochu mrholí.

Stúpame po asfaltovej ceste a pri kostolíku si dávame prestávku. Dojedame šalát a  pekárne, Jozef si vyniesol aj Plzeň, ktorú včera nevypil. Usudzujeme, že mame dosť veľa jedla, ale však radšej viac ako menej. Rozhodujeme sa či pokračovať po chodníku, trase E4, alebo po ceste a ešte si na nasledujúcich 8 kilometroch stopnúť auto. Vyberáme cestu.

Sme teraz na takej bočnej a za dva kilometre by sme sa mali pripojiť na  frekventovanejšiu. Stúpame a po okolitých kopcoch sa prevaľujú biele oblaky. Prejdú asi 3 autá, ale žiadne nezastaví. Napojíme sa na tú ďalšiu cestu. Máme pekné panoramatické výhľady. Stopujem lesnú správu. Aj zastavia, tak sa pýtam či nás vezmú 5 km k odbočke na Tripolys, ale odpovie, že nás nemôže zobrať. Tak mu poviem, že dobre a odídu. Nerozumiem prečo zastavovali. Na druhej strane ak by som potrebovala nejakú pomoc, bola by som rada keby zastavili. Svižným tempom pokračujeme ďalej. Včera tu musela byť poriadna spúšť.

Po ceste sú popadané konáre a zosunuté kamene z kopcov. Občas nejaké odpraceme. Nakoniec to celé dôjdeme pešo, ďalšie auto už nešlo. Odbáčame na vrchol Tripolys, ktorý je takmer 3 kilometre po lesnej ceste.

Na jej vrchole je pozorovateľňa požiarov. Už som celkom hladná, ale zastavovať budeme až na vrchole. Stúpame rýchlym tempom a ocitáme sa v oblaku. V lese sa objavujú prvé cédre. Za pol hodinku sme hore. Pozorovateľňa je zatvorená, tak si sadáme na zem v jej závetrí. Dávame si pitu s avokádom a syrom. Ako tam sedíme tých 20 minút, tak moje telo ochladne a ostane mi riadna zima. Sama seba sa pýtam prečo sme sa trepali do hôr a neostali sme radšej pri mori, kde je prijemne tepľučko. Jozef tiež nie je nadšený, vraj som mu sľúbila pekné počasie, ale aj ja som bola vovedená do omylu.

S nechuťou a uzimení sa pozbierame a ideme zísť dole aspoň niekoľko sto výškových metrov, nech spíme v trochu vyššej teplote. Keď sa po kilometri zohrejem, tak mi je opäť fajn. Vchádzame do céderového údolia. Vyzerá to tu ako v džungli.

Ako posledné dni veľmi pršalo, je vysoká vlhkosť a všetko je také živé. Klesáme po lesnej ceste narazíme na rozvodnený potok. Hľadáme kadiaľ ho prejsť, ale nie je iná možnosť ako si vyzuť topánky a ísť priamo cezeň. Teda, že budem brodiť cez vodu na Cypre, by som veru nepovedala.

Aspoň sa mi umyjú nôžky v osviežujúcej vode. Trochu mi to zlepšilo deň. Neprejde ani ďalší kilometer a musíme na boso cez vodu znova. A to si celý deň nesieme plne fľaše vody, pre istotu, keby tu žiadna nebola, lebo som to v blogu čítala. Sme na mieste, kde sa už dá dôjsť autom. Z potoka vyrastajú obrovské platany.

Ďalej pokračujeme po úzkej asfaltovej ceste. A čo čert nechcel, na jednom úseku je celá zatopená, takže opäť vyzuť boty a prejsť to na boso. Mňa to celkom baví.

Ešte narazíme na pár takýchto kaluží cez celú cestu, ale už sa dajú obísť. Uvoľňujem staré ihličie a kamene na okraji cesty, aby voda mohla odtekať. Toto ma riadne baví, pripomína mi to časy, keď som sa ako dieťa hrávala v plese (kysucký výraz pre vodnú plochu, bez ohľadu na jeho geologický pôvod) u babky a stavala hrádze z blata. Jozef neskrýva údiv nad touto bizarnosťou.

Akurát nám zapadá slnko a v diaľke vidím zafarbenú oblohu. Dole je asi opäť pekný zápas slnka. Obzeráme sa už po mieste na stanovanie. Kopce sú tu prudké a jediné rovné miesto je zatiaľ iba na ceste.

V jednom sedle narazíme na jediný rovný plac, akurát na náš stan. Dnes sa nám veru s čelovkami nechce, takže končíme a rozkladáme. Trochu Jozefa buzerujem pri stavbe stanu, ale má to za výsledok, že je naozaj dobre postavený, aj keď dnes to nepotrebujeme, lebo sme v závetrí. Nafúkam karimatky, odpracem veci a hneď sa prezliekam do pyžama. Jozef mi uvarí čaj a upravujem pri tom fotky. Ako valentínsku večeru máme zemiakovú kašu s maslom, cesnakom a s tuniakom. Tak som si to predstavovala! Jozef zaspáva a ja pridávam blog neskoro večer. Potom ho ešte budím nech si ide umyť zuby. Vyjdeme so stanu a už máme nad hlavami krásne jasnú oblohu s hviezdami. Zajtra už bude slnko!