Koruna Turca – deň 7
Štvrtok, 24.10.2024
Chata Javorina – Útulňa Javorina pod Kľakom
28,6 km – 1663 m ⬆️ – 1913 m ⬇️ – celkovo 175,9 km
Budík máme na 6:30. Jozef vstal už pred ním a začal ma budiť. Veru, náladu mi to nespravilo, nespala som moc dobre. Pobalíme veci a ideme si dať dole kávu. Máme krásny výhľad na východ slnka, aj keď sú okná zvonku mokré od kondenzu. Jozef ho ide odfotiť von.
Medzitým zaplatím a ešte chvíľu posedíme, kým slnko nevyjde trochu vyššie. Chatár nám do cesty dá ešte po Mile, asi vie, že mám narodeniny. O pol 8 vyrážame. Za 5 minút prídeme na Veľkú lúku a zahalí nás hmla.
Rozkladáme teda raňajky v nádeji, že sa za chvíľu rozplynie a budeme mať pekné výhľady na hrebeňovke. Popri tom dokončujem blog a kým ho pridám, tak sa hmla rozplynie.
Už mi začala byť poriadna zima, keď sa nehýbem, tak si dávam dvoje rukavice a vydávame sa na cestu. Najprv ideme cez taký tunel z kosodreviny a potom sa hrebeň krásne otvorí a pokračujeme po lúke.
Dole je oblačnosť a hore krásne svieti. Aj som sa už zahriala. Z Hornej lúky si musím odskočiť na kadibudku pri vyhorenom Grandhoteli Partyzán. Škoda tej útulne, vyhorela v roku 2014, potom ju nanovo postavili a opäť zhorela v 2021, ale že si tam robili chatovice a riadny bordel tam dakedy býval. Teraz už tu vedie iba trochu prechodený chodníček, z ktorého mám úplne premočené topánky. Vrátim sa, dám si trochu orieškov a pokračujeme po zalesnenom hrebeni ďalej.
Obed si naplánujeme na Hnilickú Kýčeru. Z tejto strany to nie je až taký hrozný kopec. Hore je mala lúka s pekným výhľadom, tak sa rozložíme, zjeme kaiserky a horalku. Dodola to teda ide horšie, kolmo nadol po blate, ktoré je teraz našťastie celkom suché. Veľmi pomaly to zíjdeme a Jozef ide po vodu. Stretne tam ultrabežca, ktorý ide z Fačkovského na Oravu, že aj korunu Turca prešiel za 3 dni.
Pokračujeme ďalej a dostávame sa opäť na lúky s výhľadmi. Naposledy sme tu boli pred nejakými tromi rokmi na 5. rande a vôbec si nepamätám, že by to tu bolo takéto pekné, asi sme vtedy mali oči iba jeden pre druhého.
Pri zostupe do Vričanského sedla prebieha ťažba, tak je na ceste po členky blato. Obchádzame to kadejako cez les.
V sedle si dáme chvíľu prestávku pred výstupom na Kľak. Je to 500 výškových metrov na 3 km. Začíname veľmi prudko. Dnes už moc nevládzem. V polke výstupu mi volá mama, tak si aspoň na chvíľu oddýchnem. Ani tento hrozný výstup si nepamätáme, asi sme ho vypustili z mysle. Keď sa kopec zmierni, prichádza ďalšia lahôdka, predieranie sa cez mladé buky.
Našťastie už potom vyjdeme na pekný výhľad na skale a odtiaľ to už je iba kúsok. Mám ale naozaj dosť.
Na Kľaku je iba jeden človek a poriadne tam fučí. Výhľady sú krásne, celú Korunu Turca máme ako na dlani.
Urobíme si pár fotiek a zbehávame do útulne pod Kľakom. Za 20 minút sme tam. Zložíme batohy a ideme nazbierať trochu dreva na podkúrenie. Jozef potom naštiepe z dreva, ktoré tam je nachystané. Mne ostala z toho Kľaku poriadna zima a mám úplne premočené topánky. Idem si teda do hrnca nabrať vodu do prameňa a dám ju hriať na piecku. Dnes studenú vodu nedám. Jozef ide variť, ako prvé máme francúzsku polievku do hrnčeka. Keď je voda dostatočne tepyla, tak si v nej umyjem nôžky, hotové lázne!
Dám vodu ešte hriať a nohy si tam dá aj Jozef, je to naozaj príjemne po celom dni chodenia vo vlhkých topánkach. Dávame ešte trochu sušiť stan a tyvek. Nafúkam karimatky a potom sa vyhrievam pri piecke a vyberám fotky.Druhý chod máme cestoviny s tuniakom, cesnakom a s kečupom, a na záber oriešková čokoláda. Ideálna narodeninová večera! Dokonca sa mi tu dovolá aj môj brat Peťo, aby mi zablahoželal, čiastočne v španielčine, lebo sa tam budúci týždeň chystajú. Ja tu mám signál, tak Jozefovi nazdieľam nech si môže prečítať správy a ja ešte pokračujem úpravou fotiek. Potom si ideme umyť zuby, vycikať sa, Jozef spať a ja ešte chvíľu píšem, ale ako vždy, som riadne unavená a úplne ma vypne.
