Koruna Turca – deň 6
Streda, 23.10.2024
Chata pod Chlebom – Chata Javorina
35,4 km – 2167 m ⬆️ – 2159 m ⬇️ – celkovo 147,3 km
Naozaj sa nám podarí vstať o 6. V noci bolo dosť teplo a občas fúkalo. Máme úplne mokrý stan od kondenzu a navlhnuté všetky veci. Hneď sa prezliekame, Jozef chystá raňajky a ja balím. Potom idem pohľadať koťatko, ktoré som večer hladkala, a je tam.
Dáme jej koliesko salámy a už sme kamoši. Toľko sa nám tam krúti okolo nôh, že sme jej ešte pár dali. Vie ako na nás. Pomedzi to raňajkujeme, pijeme čaj a dobaľujeme. Je to neuveriteľné, ale podarilo sa to do hodiny. Začíname výstupom po žltej do Snilovského sedla. Akurát vychádza slnko a obloha je krásne sfarbená do ružova. K tomu tie oblaky vytvárajú magickú atmosféru.
Na Veľkom Kriváni si pofotíme perinku pod nami a dáme si spoločnú fotku.
Potom sa už obloha zatiahne a my viac menej celý deň ostávame v oblaku. Nejako nám to v tej Malej Fatre na pekné počasie nevychádza. Nevadí, dnes sa ponáhľame a aspoň menej stojíme na fotenie. Na Chatu pod Suchým to máme približne 10 km.
Pokračujeme cez Malý Kriváň, Stratenec, Biele skaly až po Suchý. Posledný úsek je technicky náročnejší a postupujeme pomaly. Zostup zo Suchého je dosť nepríjemný, po šotoline.
O 11 sme už v teplučku chaty. Dávam si kávu a strapačky, a Jozef sedliackym tanier a pivo. Za pol hodinu ideme dole, lebo sa v Strečne máme o 13 stretnúť mojim bratom Dávidom, ktorý nám prinesie kartušu. Od chaty zostupujeme po modrej. Mysleli sme si, že volíme jednoduchšiu cestu, ale možno tak na vykĺbenie členka. Je to neupravená kamenná cesta, pokrytá listím. Idem miernym poklusom, nech to mám rýchlo za sebou. Jozef zaostáva a šomre, lebo to on vybral túto trasu. Keď už sa dole napojíme na červenú, postupujeme rýchlo popri Váhu.
V Strečne si ideme najskôr nakúpiť na nasledujúce dva dni a potom smerujeme na parkovisko od hradom, kde sa máme stretnúť s Dávidom. Čakajú nás tam aj tri malé slečny Heglasové. Spolu to vyšlapeme hore schodmi pod hrad, kde si naberáme vodu a kráčajú s nami ešte kúsok ďalej po odbočku.
Sú dve hodiny a máme pred sebou ešte 13 km a takmer 1300 výškových. Volíme červenú trasu, ktorá je trochu miernejšia ako alternatíva. Aj tak máme na začiatok poriadny stupak a potom sa napojíme na lesnú cestu, ktorá nám príde nekonečná.
Po 6 km a 800 výškových prichádzame na sedlo Javorina a dávame si prestávku na chleba so salámou. Odtiaľto nám je trasa dôverne známa keďže sme ju pred mesiacom bežali v rámci Big Bear’s Ultra. A presne vieme aké hnusné stúpanie máme pred nami. Prebieha tu ťažba, tak ideme trochu mimo značky a obchádzanie ju tak, ako na pretekoch.
Postupne sa trasa mierni a už ideme aj trochu rýchlejšie. Na Minčole sa zdá, že by sme sa mohli dostať z oblakov, ale je to márne. Keď sme to bežali, tak sa nám to zdalo akosi kratšie. Odtiaľto na chatu máme ešte 4 kilometre.
Pôvodne sme chceli spať v stane pri chate, ale všetky veci máme vlhké, stan má kvôli rannému kondenzu dvojnásobnú hmotnosť a dnes nebol čas ani podmienky na sušenie. O 17:30 prichádzame na Chatu Javorina. Dávame si po pivku a pýtame sa na nocľah. Čašníčka s chatárom si vymenia pohľady, hádam, že sme tu iba my dvaja. Je to tak. Aj som rozmýšľala včera, že by som mohla zavolať. Chatár teda ostáva s nami a čašníčka si ešte dohaduje odvoz. Dávame si sušiť stan do kotolne a topánky na taký špeci topánkový radiátor. Dávame si druhý deň po sebe sprchu, i keď moje nohy vyzerajú ako keby som ich týždeň neumývala. Niet sa čomu diviť, topánky už majú na viacerých miestach diery. Potom si ideme dať večeru, ja mám šošovicovú polievku a palacinky, a Jozef fazuľovú polievku a fakt dobrý segedín. Pozeráme pri tom správy a rozum sa nám zastavuje, tak ich radšej vypneme a rozprávame sa s chatárom, o turistike, topánkach a zraneniach. Pred 9 sa poberáme spať. Na izbe ešte upravujem fotky a píšem blog, ale ide to zo mňa ako z chlpateh deky, tak to nechám na zajtra.
