Tour de Monte Rosa – deň 2

Streda, 9.7.2025

Bivacco Lanti – Lago Gabiet

23 km – 1940 m ⬆️ – 1575 m ⬇️ – celkovo 31,9 km

Ráno vsatanem o trištvrte na 8. Celé osadenstvo ešte spí, tak sa potichu vytratím von a idem si bosá pochodiť po tráve. Je krásny slnečný deň, tak sa vyhrievam. Idem po foťák, mobil a obujem sa. Vonku spravím pár fotografií a s krásnym výhľadom píšem blog.

Aj ľudia v stane sa už prebúdzajú, sú to dve ženy, Češky. Idú opačným smerom ako my. Začínajú sa prebúdzať všetci. Jozef sa snaží opraviť moka konvičku, ktorá je v chate, bezúspešne. Nevadí, uspokojím sa aj s kávou z french pressu. Musím ísť kakať, tak si hľadám vhodné miesto, kde sa bude dať vykopať jamka. Našla som, akurát po čerstvo roztopenom snehu. Vykopem, vykonám, ale pozerá sa pri tom na mňa pes tých Talianov. No rýchlo to zahrabem a pre istotu ešte priklopím kameňom. Jozef by chcel vyštartovať bez raňajok, ale ja sa na to necítim, tak ešte robí ázijskú vifonku. Zisťuje, že vo vedľajšej budove je kuchyňa, tak ju využíva a šetrí plyn. Balíme vnútri veci, ale zrazu všetci 6 Taliani si chcú pozerať knihu návštev a strašne sa pletú do cesty, tak si všetko vynesieme von a tam to aj pobalíme. Potom zjeme polievku, zoberieme batohy a ideme umyť riad v neďalekom potôčiku. Odtiaľ stúpame do sedla Colle di Turlo, 4 km a vyše 600 výškových metrov.

Až po samý vrch je vystavaný pekný chodníček z kameňov, ktorý sa kľukatí v serpentínach. Tipujem, že to bola nejaká historická trasa. Nejako ma cestou hore začína pobolievať brucho. Rozmýšľam či ešte z toho behu je také nesvoje, ale potom si spomeniem, veď ja mám dostať menštruáciu, tak to už potom spoznávam všetky znaky. Vybavím, čo je treba, trochu sa najem orieškov a stúpame ďalej. Prejdeme sedlo a otvoria sa nám výhľady na druhú stranu.

Urobíme si krátku prestávku na croissant a ja si dám jeden ibalgin, nech sa mi ide trochu lepšie. Pozerám na protiľahlý kopec a hádam, do ktorého sedla asi budeme stúpať. Vydláždený chodníček pokračuje aj na tejto strane.

Otvárajú sa nám výhľady na ľadovec a spolu s kravičkami je to typická alpská idylka.

Pred chatou Rifugio Pastore si ešte dáme prestávku na chleba so salámou a syrom. Na chate si dáme po káve, jednu porciu polenty s ragú a Jozef neodolá pivku, aj keď je jeho cena dosť premrštená. Oddýchneme si iba chvíľu, lebo je tu veľmi veľa ľudí. Niet sa čomu diviť, je jednoducho prístupné a je odtiaľto krásny výhľad. My máme pred sebou 6 km s 1250 výškovými metrami. Už keď zabočíme na chodník, ruch utíchne. Stretávame ešte pár ľudí, ktorí si dali prechádzku na vyššie položenú chatu.

Od nej je chodník podstatne menej vychodený a predierame sa cez rastliny. Nestretneme už ani nohu. Pomaly stúpame a prechádzame okolo vodopádu, ktorý sme videli už ráno zo sedla.

Sú tu pozostatky lanovky a starých kamenných domov. Na kopci vidíme postavenú nejakú zvláštnu vežu.

Už nám došla voda, tak si v takom peknom údolí, obkolesenom horami, dávame prestávku.

Filtrujeme 4 litre vody a hneď aj po litri vypijeme. Sedíme pri potôčiku jeme chleba a užívame si tú prírodu naokolo. Je to úplne ideálne miesto na spanie, ale ešte to musíme kúsok potiahnuť. Vôbec nevidíme kadiaľ by mohol viesť chodník do Valico di Cimanegna. Ideme podľa gps na hodinkách a potom už stúpame po “chodníku”, 300 výškových metrov na 800 dĺžkových metrov. V podstate iba nasledujeme frekventované značky na kameňoch a nejako sa tam snažíme dostať.

Dosť to je náročné, ale vôbec mi to nevadí. Sú tu krásne výhľady a ja som veľmi rada, že sme v horách. Po trištvrte hodine sme v sedle.

Druhá strana nie je až taká očarujúca. Panujú hnedé farby a početné lanovky. Terén sa ale zmierni, tak pridáme do kroku. Prechádzame okolo opustenej chaty. Má nejaké rozbité okná, ale interiér je pekný. Vnútri je na tabuli napísaný odkaz v češtine, z Liberca. Pôvodne som si myslela, že to je Refugio Guglielmina, ktoré zhorelo v roku 2011. Po neskoršom pátraní zisťujem, že Guglielmina zhorela do tla a prechádzali sme okolo jej základov kúsok neskôr.

Prehupneme sa cez Col d’Olen a už iba klesáme popod lanovku. Každú chvíľu zastavujeme, lebo zbadáme nejaké zvieratko, kozoroha alebo svišťa.

O pol 8 nachádzame vhodné miesto na spanie, rovinka, potôčik a vo výške 2500 m.n.m.. Pôvodne som mala naplánovanú trasu ešte ďalej, ale nevedela som či tam bude možné stanovať. Aspoň ešte svieti slniečko môžem sa ísť plnohodnotne umyť. Voda sa topí zo snehu, takže je úplne ľadová, ale potom sa človek cíti skvele. Jozef robí všetko okolo stanu a ja si sadnem na vyhriaty kameň a píšem blog. Keď západne slnko teplota rýchlo klesá. Ešte dám filtrovať vodu a potom už do spacáku, večerať kašu s tuniakom. Tipujem, že v noci bude tak okolo nuly, tak si od Jozefa požičiavam ešte jedny ponožky. V spacáku dokončujem blog a Jozef už spí. Mne sa potom nedá zaspať, lebo počujem ako nám niečo chodí okolo stanu. To niečo je asi svišť, lebo počujem odtrhnutie rastlinky a potom chrumkanie.