Tour de Monte Rosa – deň 1
Utorok, 8.7.2025
Macugnaga – Bivacco Lanti
8,9 km – 993 m ⬆️ – 96 m ⬇️
Opäť ideme skúsiť prejsť trasu Tour de Monte Rosa, ktorú sme minulý rok odložili kvôli snehu.Pred týždňom sme kúpili letenky do Milána Malpensa. Počas plánovania som párkrát pochybovala či chcem tento výlet absolvovať. Rýchlo som to naplánovala v mapy.cz, osviežila si trasu v pamäti a neriešila to moc detailne, lebo mi to bralo veľa energie, keď som zistila koľko veľa vecí mi nevychádza tak, ako by som si predstavovala. Výlet som nechala výletom a sústredila sa na pretek, štafetu z Banskej Štiavnice do Vyšehradu. Skončili sme druhí, bežalo sa mi fakt dobre a túto moju prvú štafetu som si naozaj užila, ale s tým prišiel aj výrazný deficit spánku.
Kto by bol povedal, že nespať celý víkend a potom ísť v utorok ráno do Álp nebude úplne najlepšie nápad. V pondelok už som trochu dospala, dokončujeme pracovné veci a do toho balíme.
Neviem nájsť moju Kulu (handrička na cikanie)a jej hľadanie mi zaberie poriadne veľa času. Kde som ju asi mohla zapatrošiť? Celý večer si píšem s kamarátkou Niki, ktorá do Milana letí dnes večer, avšak už s trojhodinovým meškaním. Dôvodom je nepriaznivé počasie a štrajkujúci dopravcovia v Taliansku. Necháme sa teda zajtra prekvapiť. Do postele sa dostaneme po polnoci a ráno o 4 vstávame na vlak. Máme trochu obavu či to stihneme lietadlo, lebo nemáme absolútne žiadnu rezervu keby to veľa meškalo. Vo vlaku si na hodinku pospím, sťahujem mapy a dávam si ich do hodiniek a už trošku prebalíme veci, nech si to všetko nenechávame na letisko. Do Bratislavy prídeme načas, o 7:00. Pred stanicou nás už čaká Bolt za 3,6€ na letisko. Letisko je pokojné, odvážime batoh, dáme tam ešte nejaké ďalšie veci, nech ten môj vyzerá, čo najmenšie. Bez čakania odovzdáme batožinu, veľmi rýchlo prejdeme security check a máme hotovo. Teda, to je rýchlosť, za pol hodiny od vlaku až za security, preto mám rada menšie letiská. Dobíjame ešte všetko na maximum a ja sa snažím vymyslieť ako kúpiť kartušu a zároveň sa čo najskôr dostať na začiatok trasy. Rozmýšľali sme, že by sme si zobrali uber do decathlonu, ktorý je vzdialený 3 km, ale kvôli reguláciám to stojí 20€, tak sa teda vrhám na spleť autobusov a vlakov. Predsalen nájdem lokálnu MHD. O 8:55 máme mať odlet. Jozef sedí v prvej rade a ja úplne na opačnom konci v 30.. Za mnou je trojica malých súrodencov, ktorí idú asi prvýkrát lietadlom, takže emócie naozaj neudržia na uzde. Aj ešte zaspím na hodinu a potom čas využívam na spísanie ideálnej trasy autobusov a vlakov do Macugnagy a potom aj na blog. Z okna lietadla vidím čerstvo zasnežené hory. Pristávame s polhodinovým meškaním. Z lietadla sa dostaneme svižne a už aj hneď berieme podpalubný batoh, ani vycikať sa nestihneme. Takúto rýchlosť som nečakala! Už sme zmeškali vlak, ktorý som si naplánovala. Trochu blúdime, kým nájdeme železničnú stanicu a tam kupujeme lístok na najbližší vlak do Busto Arsizio. Je to iba 8 minút cesty za 4€. Odtiaľ nám ide autobus ku Decathlonu. Jeden nám pred nosom újde. Ideme nájsť zastávku a kupujem lístky v novinovom stánku. Pri istotu sa na zastávke spýtam či ide autobus do Gallarete, ale ide aj jedna pani, tak sa jej budeme držať. Oproti je Carrefour, tak rovno nakúpime nejaké jedlo na nasledujúce dni. Kupujeme našu klasiku: tuniak, sugo, zemiaková kaša. Autobus chvíľu mešká, ale potom to rýchlo dobehne. Zatiaľčo ja idem kúpiť kartušu, tak Jozef prebaľuje batohy. Za 10 minút nám ide autobus na stanicu do Gallarete. Tieto tri prestupy sme absolvovali kvôli tomu lebo sme si neboli istí či nájdeme kartušu v našej destinácií, tak decathlon to istí. Nabudúce si ju nechám poslať niekam do balíkoboxu. Na stanici u uja kupujeme lístok do Vogogna Ossola, dá nám pečiatku, že je overený a platí 3,5 hodiny. Máme chvíľu čas, tak ideme na kávu pred stanicou. Som trochu zmätená a kombinujem španielčinu s taliančinou. Dáme si espresso za 1,2€. Ideme na vlak o 14:02 do Arony, kde sa potom prestupuje na autobus. Túto trasu sme išli aj minulý rok. V Arone stojí autobus smerujúci do Domodossola, tak teda naň ideme, je to mesto za dedinou kam chceme ísť. V autobuse opäť trochu pospíme. Nezastavil vo Vogogne, takže vystupujeme až v Domodossola. Na stanici zisťujeme či nám nejde autobus do Macugnagy, kam som pôvodne chcela stopovať. A veru ide, za hodinu! To nám teda perfektne vychádza, ešte dnes stihneme krátku túru a môžeme spať už v kopcoch. Opäť ideme do obchodu dokúpiť ešte nejaké pečivo na raňajky a aj ovocie. Hneď vedľa je taký taliansky podnik, tak si dáme kávu, aperol a foccaciu s mozzarellou a rajčinami.
Neverím, že nám to takto super vyšlo. Toľko som sa obávala, že sa niečo pokazí, ale ono stačí len ísť a vyriešiť problém za chodu. 17:20 nám ide autobus do Macugnagy. Už cesta autobusom je sama o sebe zážitok. Stúpame úzkou cestou cez horské dedinky zasadené do strmého kopca. Rozhodli sme sa vystúpiť kúsok skôr, nech si skrátime cestu o nejaký kilometer.
O 18:30 začíname chodiť. Máme pred sebou 9 km a vyše 900 výškových metrov. Je tu celkom zima, v autobuse teplomer ukazoval 18°C, v Domodossole bolo 28°C. Začíname hneď svižne do kopca a doberáme si vodu zo studničky. Napojíme sa na prašnú cestu a rýchlo pokračujeme. Dostaneme sme sa na miesto, kde sú veľmi silné poryvy vetra a tak nám ide prach do očí a robí nám peeling kože.
Vietor ustane až keď prejdeme na turistický chodník. Popri ceste pojedám čučoriedky. Vzduch je studený a štípe v nose, dnes je asi najchladnejší deň. Trasa celkom mierne stúpa, prechádzame okolo kravičiek a starých udalostí s kamennými domčekmi.
Potrebujeme prejsť jednu prudkú pasáž, tak si to dohora ideme serpentínami. Keď sú serpentíny, tak sa ide dobre. Pomaly začína zapadať slnko a vzduch sa rýchlo ochladzuje. Nie je to už ďaleko, ale rukavicami by som nepohŕdla.
Radšej trochu pridám do kroku. Počujeme nejaké hlasy a neskôr aj hudbu. Trojica Talianov sa snaží na chodníku rozložiť oheň, stany má postavené v kosodrevine a do toho tá hudba. Toto ja veru nepochopím. Sme ale radi, že nie sú na útulni a nepúšťajú tú hudbu tam.
Posledný úsek už mám poriadne skrehnuté ruky, ale koniec je na dohľad. Pri útulni je postavený jeden stan a vnútri vrava. Ideme sa opýtať či ešte majú voľné. Majú, to som rada, lebo sa mi nechce rozkladať stan v tejto zime a oni tam majú celkom teplučko. Útulňa je nová, so solárnym panelom a 13 posteľami s matracom a dekou, riadny luxus. Zobriem si veci na prezlečenie, nádoby na vodu a idem urobiť aspoň ako takú hygienu. Voda je úplne ľadová, necítim si ruky už pri jej naberaní. Napriek tomu sa celá umyjem, ale budem to ešte dlho vnútri zohrievať. Vodu pre istotu prefiltrujeme. Jozef mi uvarí bylinkový čaj a potom sa pustí do neskorej večere, kaše s makrelou, cesnakom, syrom a sugom. Šiesti Taliani sa naobliekajú a idú von. Udivuje nás, čo tam asi idú robiť do tej zimy. Keď ideme umyť zuby, tak zisťujeme. Založili si oheň, na ktorý si museli doniesť drevo niekde zdola. My sa vonku nezdržujeme a ideme si ľahnúť. Ľahnem si ku Jozefovi, aby som sa ohriala. Chcela som ešte písať, ale zaspávam. Na svoju posteľ sa presuniem, keď prídu Taliani dovnútra. Zababuším sa do spacáku a ihneď zaspávam.
