Z Korcháňa na Babiu horu – deň 1

Veľká Noc je tu a my sme si opäť naplánovali viacdňovú turistiku po Slovensku. Aj keď už aj na vysokých horách zišiel sneh, tak sme sa rozhodli vyraziť do nepoznaných končín, z Korcháňa na Babiu horu. Kvôli počasiu začíname na Bielu sobotu. Plán je prejsť takmer 130 km za 5 dní.

Sobota, 19.4.2025

Korcháň – Osada Vojty Lazy

23,5 km – 987 m ⬆️ – 780 m ⬇️

Na Kysuce prichádzame v piatok večer. Dooobeda škrábem zemiaky na zemiakový šalát pre kopu ľudí. Na obed nám oco vypraží rezne, nech máme dosť sily a ku káve pojedáme okraje maminých medových rezov, lebo to nám isto neostane, keď sa vrátime. O pol druhej vyrážame z domu, rodičia nám mávajú na cestu.

Smerujeme na Zavaleniská a Vŕšky. Červená trasa vedie opačnou stranou a obchádza Sagatku. My sa vyberieme rovno hore cez Sagatku na Prieľač.

Len cesta sa stáča na opačnú stranu, tak sa vraciame a ideme prudko dole nevyčistemým rúbaniskom. Konečne dôjdeme na červenú značku, na lesnú cestu. Jozef ma pochváli za dobrý výber cesty.

Od Prieľaču sa stúpa prudko hore. Zapieram sa do paličiek a funím. Keď vyjdeme na hrebeň, tak sa nám otvoria pekné výhľady dookola. Potom sa trasa pekne vlní po takých lúkach a vo vzduchu je cítiť vôňu kvetov.

Teplota je taká zradná, na slniečku dobre, ale keď zájde, tak je poriadna kosa. Okolo 3 prichádzame do Rakovej a ideme do Jednoty dokúpiť ešte nejaké zásoby. Kupujeme rožky, salámu, horčicu, korbáčiky, strúhaný syr, tuniaka a ešte nejaké sladkosti. A to sme to nechceli predimenzovať, ale radšej mať ako nemať. Pokračujeme smerom na družstvo. Podľa mapy tadiaľ vedie cesta, ale je to ohradené, tak nachádzame cestičku pomedzi polia a začíname šplhať na ten zelený kopec nad Rakovou.

Cesta nie je, ideme podľa navigácie v hodinkách. Napájané sa na kamienkovú cestu, ktorá vedie na Vartovku. Prechádzame okolo tej slávnej borovice, ktorú si každý fotí, tak aj my odfotíme, hneď vedľa je obrovská kopa hnoja.

Na Vartovke doberáme vodu a ideme sa šplhať na Črchľu. Panečku, to je teda strmák a ešte na takej podmočenej ceste, lahôdka. Výjdeme na hrebeň, kde dosť fučí. Ako ma Jozef čakal , tak skontroloval všetky pne naokolo, lebo Mišo Tlelka tu niekde schoval pivá pár dní dozadu, tak hľadáme.

To je ten správny geocaching pre Jozefa. Pokračujeme na Briavu po hrebeni. Pred ňou sme mali odbočiť už dole do sedla za Husárikom, ale ešte hľadáme. Na Briave sa obliekam do neprefuku a posilňujeme sa croissantami. Nakoniec to odtiaľ zbehneme dole k hotelu Husárik. Pivo sme nenašli. Po červenej pokračujeme, aby sme sa napojili na pôvodnú trasu. Je to tu veľmi pekná oblasť. Nechápem prečo sme tu doteraz ešte neboli.

Lesná cesta sa vlní pomedzi usadlosti a slnko vrhá pekné lúče na okolité kopce, čo vytvára krásnu jarnú scenériu.

Stúpame na Chotárny kopec a máme pokušenie ho obísť. Posilníme sa cukríkom a ideme hore. Bola to jalovina, ani tam nie sú vyhľady a potom to ide prudko dole. Schádzame do Vojtovho sedla, kde je zaparkovaných 6 terénnych áut so stanom na streche a opekačka je v plnom prúde. Nečudo, je tu prístrešok, studňa a exkluzívny výhľad na Malú Fatru.

Keby tu neboli, tak tu asi ostaneme spať. Vodu naberá Jozef poležiačky s takou bandaskou na šnúrke. Pre istotu ju filtrujeme. Dopĺňame obe fľaše a berieme aj plné vrece na vodu. Do našej finálnej destinácie nám ostávajú dva kilometre. Je už 7 hodín a krajina je zaliata zlatým slnkom. Rýchlejším tempom klesáme k útulni na stračej nôžke. Ako sa približujeme, tak počujeme psa. Ajaj, tak už je asi obsadené.

Prídeme tam a poľský pár už má rozložený oheň a chystá si večeru. Pre istotu s spýtam či tam spia, že áno. Hore majú rozložené veci, ale chcem sa pozrieť aspoň ako to tam vyzerá. Je to dosť štýlové, len škoda, že to nie je trošku utesnené, dosť tam prefukuje. Vraví nám, že polhodinu odtiaľto je prístrešok, vo Vojtovom sedle, tak mu vravíme o tých autách. Neskrýva prekvapenie. Pod útulňu prídu nejakí motorkári, zdieľame rovnako zachmurenú tvár, vrčia tu už hodnú dobu. Navrhujú aj, že sa trošku potisnú, ale máme stan, tak sa s nimi lúčime a vraciame sa na červenú značku pol kilometra späť. Vyhliadli sme si tam takú peknú lúčku, pre prípad, že bude útulňa obsadená. Prechádzame okolo tých motorkárov, jeden nás vystrýha, že tu je medveď. Kývnutím hlavy beriem na vedomie, veď som v lese. Dvaja motorkári pokračujú našim smerom. No neviem či sa tu nejaký medveď objaví po tomto randále. Ešte stihneme posledné lúče slnka pri rozkladaní stanu.

Mám celkom dosť. Tým, že sme vyrážali poobede, išli sme bez prestávky, aby sme to stihli a ja mám ešte svalovicu zo včerajšieho behu. Jozef dobrovoľne fúka karimatky, pretože si zadovážil elektrickú pumpičku, to je radosť. Rozhýbem si trochu chodidlá, aby ma zajtra neboleli a rovno sa prezliekam do pyžama. Obloha je ešte dlho sýtej, oranžovej farby. Na večeru Jozef varí najprv cesnakovú polievku, a potom zemiakovú kašu s tuniakom, cesnakom, syrom a sugom. To je dobrota! Umyjeme si zuby a aj na chvíľu zadriemem, ale potom sa predsa len pustím do písania. Jozef spí a robí mi osobný radiátor.