Z Korcháňa na Babiu horu – deň 4

Utorok, 22.4.2025

Sedlo Hliny – Oravská Polhora

33,5 km – 1811 m ⬆️ – 1945 m ⬇️ – celkovo 131,5 km

Včera večer sme sa ešte rozprávali, že či sa dnes posnažíme stihnúť posledný autobus z Oravskej Polhory na Kysuce. Ambícia by aj bola, ale ja som zabudla nastaviť budík, takže vstávame 6:40 a to by sme museli bežať, aby sme to stihli. Na raňajky máme opäť kaše a kávu. Dokonca umývam aj riady v tom jarku. Prvé postavenie na nohy je veru bolestivé, hádam sa to podarí rozchodiť. Od nášho miesta na spanie smerujeme do lesa, kde vidíme modrú značku. Evidentne po nej nikto nechodí, lebo hneď ju stratíme, tak ideme krížom cez les, aby sme sa napojili na červenú. Začíname prudkým stúpaním, ako inak.

Dnes to veru nebude ľahké. Je štvrtý deň a hneď z rána mám krízu. Jozefovi sa ide dobre, ale je spolupatričný. Prechádzame okolo veľa medvedích hovienok, ale žiadne čerstvé, všetky staršieho dáta.

Narazíme na trojicu Poliakov, ktorí idú Glowny Szlak Beskidski, už aj včera sme ich videli. Dávame si prestávku na rovnakom mieste, pri útulni s prameňom. Je tam celkom pekný výhľad, ale útulňa nie je v bohvieakom stave.

Prameň je také jazierko, z ktorého tečie trochu vody. Naberám pohárikom do vreca na vodu a filtrujem, Poliaci si naberajú rovno do fľašiek. Potom si robia srandu z baktérie ecoli či z tej vody niečo nedostanú. Presvedčím Jozefa, aby na obed urobil cestoviny. Ja som poriadne hladná po včerajšej ľahkej večeri a pred nami je ešte veľa stúpania. Tak teda varí cestoviny s tuniakom a aj čaj. Celkom dobre mi to padlo a pokračuje sa mi lepšie. Za chvíľu dôjdeme na najsevernejší bod Slovenska. Keby Jozefa neupozorním, tak si ani nevšimne.

Odtiaľ to máme na Babiu horu ešte 8 km s 850 výškovými metrami, ale aj s 260 metrami dole. Stále klesáme, a tak dodola pobehnem, nech to máme rýchlejšie. Znamená to jediné, stúpanie bude neskôr prudšie. Konečne sme prišli k tomu stúpaniu, je to dosť stŕme a potom zas dodola, tak to ešte nebolo ono.

Už teda naozaj ideme hore, stúpame v tichu, pomaly, ale kontinuálne. Čím vyššie tým redší porast. Nikde ani nohy. Občas si Jozef zapne mobil, aby vybavil nejaký telefonát z práce. Ja zatiaľ šlapem do kopca.

Pred Malou Babiou horou sa ozve hrom. Pozeráme pre istotu počasie, je to ďaleko, drží sa to nad Tatrami, tak pokračujeme. Na vrchole si dávame spoločnú fotku s Babou horou v oblakoch, v pozadí. Fotíme na samospúšť, statív je pripevnený na tyčke so značkou.

Po upravenom chodníku to zbehneme do sedla, kam je aj vydlaždená cestička od chaty na poľskej strane. Stretáme jednu ženu. Včera tu asi bola kopa ľudí. Vydlaždený chodníček pokračuje aj dohora.

Občas prechádzame okolo nejakého snehového poľa. Hore fučí silný vietor a priobliekame sa. Pomaly sa dostávame do hmly.

Obaja sme boli v domnení, že Babia hore je taký ploský kopec, ale nie je. Konečne sme hore. Stretáme tam jedného Poliaka s tromi deťmi. Pýta sa nás na cestu ďalej, robia si koliečko zo Slanej vody. Ukazujem mu mapu kadiaľ má ísť. Jeden chlapec je bosý, tak na to poukážem. Otec vraví, že do polky kopca išiel v topánkach, ale že v nich nerád chodí, tak ich má v ruksaku.

Som rada, že sme konečne hore a odtiaľto je to už iba dodola vyše 10 km a 1000 výškových metrov. Ideme miernym poklusom. Cesta je miestami vydlaždená kameňmi a miestami úplná grcanica, na ktorej si človek tak vyvrtne členok.

Máme výhľad na celú Oravu a vidíme ako sa pred nami formuje búrka a hrmí, to som rada, že už ideme dodola.

Prechádzame okolo prístrešku, kde som pôvodne chcela ešte spať. Celkom fajn miesto, spí sa v podkroví, je tam prameň a nie je to moc ďaleko od vrcholu, takže super, keď chce ísť človek na východ slnka. Po 3 km a 500 výškových metroch si dávame prestávku pri rozhľadni. Bolia ma nohy a začínam sa šmotiť.

Aspoň ešte dojedáme tortilly s Kolatchom a budem mať energiu až do konca. Ešte kilometer prudko klesáme a potom nás čaká nekonečná cesta do Oravskej Polhory.

Už to je také mierne a musím vynakladať viac energie na posun dopredu. Prechádzame okolo ďalšej rozhľadne, ktorá stojí na rovine a nie je z nej žiadny výhľad, nerozumieme výstavbe takýchto rozhľadní. Prejdeme na 2,5 km dlhú Hviezdoslavovú alej, ktorá je rovná, nekonečná a nevidíme na jej koniec.

Snažím sa čo najrýchlejšie prepletať nožkami. Jozef si myslí, že sa šmotím, lebo jeden jeho krok sú dva moje kroky, ale rýchlejší stupeň by bol už beh. Konečne prídeme na asfaltovú cestu s obriou lavičkou, tak sa na ňu vyšplhám pre sprestrenie cesty. Jozef ide nabrať minerálku Slanú vodu do prameňa a ja zatiaľ pokračujem do Polhory.

Kráčam a pozerám na mobile, kedy nám ide autobus. Ide nám to za hodinu, ale okľukou cez Kraľovany a Žilinu, čo znamená, že by sme v Rakovej boli pred polnocou. Pre istotu pozriem ešte Blablacar. Prekvapivo je tam jazda z Klinu, dve dediny vedľa, do Krásna nad Kysucou. Píšem Martinovi správu či by nebol ochotný po nás prísť do Oravskej Polhory. Príde odpoveď, že jasné. Dohodneme sa, že za 20 minút nás vyzdvihne v dedine. Jozef ma dobehne. Minerálku mu načapovali nejakí chlapi, čo tam posedávali a chcel sa z nej rovno napiť, len ho zastavili, že to asi nie je na pitie. Jeden to nosí dedovi na namáčanie nôh. Zoberie teda iba deci na ochutnanie, je naozaj poriadne slaná. Nad Námestovom tá búrka vyzerá naozaj desivo, hádam nás to ešte nechytí.

Došli sme, mám dosť! Prezliekame sa do čistejších vecí, nech v aute neodpadne od smradu a za 5 minút sa už vezieme. Som rada, že sa nám táto jazda podarila a budeme na Kysuciach skôr ako pred polnocou. Ako sa blížime do tej čiernoty, začína dážď a za pár minút totálna spúšť. Na ceste je niekoľko centimetrov vody a začínajú sa pridávať aj krúpy. To je teda poriadna smršť, okolité kopce sú biele od toho množstva krúp. Za 5 minút už sme z toho vonku a svieti slnko. Martin si ide spanilú jazdu, z ktorej mi je trochu zle, ale o pol 8 vystupujeme v Krásne. Autobus nám ide za hodinu, takže ideme do Pohoda Burger. Zvonku to nevyzerá moc lákavo, ale v nútri je celkom príjemné prostredie. Dáme si po pivku a objednáme si burger. Na naše prekvapenie sú v cene burgru aj hranolky, takže je to celkom lacné. Za 3 pivá a dva burgre s hranolkami platíme 30€, a to to nemôžem dojesť. Zastávka je hneď pred podnikom, takže ideme von 3 minúty pred odchodom. Do Čadce to je 15 minút a tam čakáme 10 minút na prestup do Rakovej. O 9 sme v Rakovej a ideme stopovať na Korcháň. Jozef je skeptický, ale ja už som tu veľakrát stopovala a vždy mi niekto zastavil, lebo prosto sa vždy nájde niekto, kto ma pozná a zastaví mi. Čakáme za koľajami pod lampou, nech nás je vidno. Čakáme 10 minút a žiadne auto. Prvá prejde dodávka a hneď za ňou osobné auto, to nám zastaví. Moja prvá otázka je či ide na Korcháň a až po pár sekundách si uvedomím, že to je môj spolužiak zo základky Tono. Hoci býva v Rakovej, tak nás zavezie na Korcháň. Nevideli sme sa teda riadne dlho a bolo to veľmi milé stretnutie. Akurát som dnes pri chodení premýšľala o tom aké by bolo mať stretávku zo základky, čo kto asi robí. O pol 10 sme doma, upachtení, ale spokojní, že sme túto šialenosť došli. Počkáme tak tri roky nech zabudneme aké to bolo a predpokladám, že sa tam ešte niekedy vydáme, aj keď teraz hovoríme, že už nikdy.