Nedeľa, 12.1.2025
Bao Loc – La Gi
V noci nás zobudil nejaký fakt hlučný zvonček, ktorý majú dole na recepcii, asi na ohlasovanie ubytovaných. Strašne hlučné to bolo a mali asi aj čosi upité, lebo mali izbu nad nami a furt robili dáky lomoz. Inak sme sa ale celkom dobre vyspali. Dávame si načas, zbalíme veci a odložíme ich na recepcii. Hneď pred hotelom je tržnica, tak sa tam ideme poobzerať. Majú celom širokú sekciu ponuky živých zvierat. Je tam všetko, sliepky, kačky, králiky, psy, mačky.
Vonku je krásne slnečno, tak usadáme na neskoré raňajky (resp. daktorí tam sú už na obede) a dávame si mäso s ryžou. Pozorujeme rušný deň na tržnici. Včera som navrhla tu ostať ešte o deň dlhšie, že dole bude teplo, ale Jozef nechcel, že tu nie je čo robiť. Takže už máme zarezervované ubytovanie pri prímorskom mestečku La Gi. Vedie k nemu pozvoľne klesajúca cesta cez hory.
Ideme si vyzdvihnúť batožinu a prechádzame mestom na motorke. Je dosť hustá premávka. Zastavujeme na krajnici a fotíme si stánky s predajom psieho mäsa. Sú dva vedľa seba a obe majú zákazníkov. Mysleli sme si, že to je iba na severe, ale teda mýlili sme sa. Príde mi to trochu horšie ako, keď sme na to natrafili naposledy.
Je mi nejako nevoľno, nie z tých psov, ale odkedy som sa najedla. Za pár kilometrov zastavujeme v obchode a kupujem si vodu. Snažím sa to predýchať, ale moc sa to nelepší. Pokračujeme v ceste a ja myslím len na to ako veľmi chcem ísť domov, a či to vydržím alebo idem vracať. Rozhodnem sa pre vracanie, keďže mi prišlo zle po jedle. Vraciam aspoň s pekným výhľadom a potom si dám ešte čierne uhlie.
Je mi to ľúto, že tento výlet prichádzajú opäť potiaže. Jozef sa potom cíti previnilo, že on si užíva jazdu na motorke a mne je takto zle. Ja sa potom cítim previnilo, že mu kazím výlet, je to taký začarovaný kruh. Zastavujeme na kávu, v kaviarni s výhľadom. Jozef si dá kávu a ja iba sedím a odpočívam.
Prechádzame okolo priehrady Ham Thuan a potom začíname klesať. Je to naozaj pekná cesta lemovaná zeleňou a s krásnymi výhľadmi.
S nižšou nadmorskou výškou stúpa teplota. Prechádzame cez rieku, v ktorej sa kúpu ľudia v záchranných vestách. Veru, aj ja by som sa išla trochu osviežit.
Cestu opäť lemujú žiarivo zelené ryžové polia.
Trochu sa mi polepšilo, tak zastavujeme na kokos, ten hádam zvládnem. Dlho nejaký hľadáme až narazíme na fúrik plný kokosov. Dospelých tam nenájdeme, ale dvanásťročné dievča nám ten kokos oseká.
Vypijem asi polku a ostatok dám Jozefovi. Príde mi opäť trochu zle, tak dnes iba čistú vodu budem piť. Okolo cesty sa striedajú polia ryže, dragonfruitu alebo kaučuku.
Konečne prídeme do La Gi. Ideme hneď na hotel. Vyzerá to tak všeliako a gýčovo, ale bolo to lacné, máme výhľad na prístav a dokonca pani hovorí po anglicky. Prezlečiem sa a idem si hneď ľadnúť. Jozef sa ide popozerať do mesta. Keďže neviem, čo mu bežalo hlavou, pridávam iba fotky, ktoré zachytil na jeho prechádzke.
Jozef si pri kokose zabudol lyžicu, za posledný rok je to 3. lyžica, ktorú statil. Pri tejto frekvencii strácania si doma budeme musieť urobiť zásobu titánových lyžíc. Hneď si objednáva ďalšie dve, nech ho čakajú doma, keď prídeme.
0 Comments