Tour de Monte Rosa – deň 9
Streda, 16.7.2025
Refugio Andolla – Bivacco Emilio Marigonda
13,6 – 834 m ⬆️ – 1350 m ⬇️ – celkovo 189,4 km
Vstávame pred 7. V noci ma budil nejaký sviš pojedajúci trávičku pri našom stane.
Na raňajky jeme chleba so salámou a syrom. Zbalíme veci a smerujeme k neďalekému Refugio Andolla. Po ceste stretáme manželský pár. Jozef ide pár metrov predo mnou, tak pani na neho spustí po talinsky, povie jej, že nehovorí po taliansky, tak spustí po nemecky, aj to kýve hlavou, že nie. Nakoniec teda skúsi angličtinu. Chvíľu sa rozprávame a pýtajú sa na stav chodníka. Majú namierené na bivak Cittá di Varese. Obdivujú aj našu ľahkú výbavu a ukazujem im dáždnik. Rozlúčime sa a za chvíľu sme pri refugiu. Turisti, čo tu prenocovali sú už dávno preč a vo vnútri prebieha upratovanie. Pýtam sa slečny či nám urobí kávu, že hej, len si budeme musieť chvíľu počkať, lebo má vypnutý kávovar. Chvíľku sa zdržíme, vypijeme kávu, doplníme vodu a poberieme sa stúpať do sedla Passo di Andolla.
Ide sa nám celkom dobre a svižne postupujeme. Obiehame skupinku šmotiacich sa turistov. Jeden zo skupiny je rýchlik a dorazí do sedla kúsok pred nami. Zloží batoh a ide svojím parťákom na pomoc. V sedle fúka riadne silný vietor, tak sa dlho nezdržujeme a mierne, takým traverzom klesáme. Keď sa dostaneme do závetria, na rovinku s pekným výhľadom, dávame si prestávku. Jozef mi nachystá sendvič s marmeládou a potom to zajeme orieškami. Cez sedlo sme opäť na chvíľku prešli do Švajčiarska.
Chodník ďalej pokračuje zelenými rozkvitnutými lúkami, mierne stúpa a máme parádne výhľady. To je tá pravá alpská idylka! Striehneme či nezazrieme nejakého svišťa. Podarilo sa! Taký tučný, ale hneď sa išiel schovať do nory.
Prechádzame okolo oplotkov pre zvieratká a hľadáme bráničky kadiaľ môžeme prejsť. Je tu aj dom so solárnymi panelmi a zahliadla som dokonca aj sprchu. Celkom luxusné bývanie takto vysoko. V diaľke na kopci zbadáme pasúce sa ovečky.
Prechádzame okolo polovyschnutých jazier Laghi Pontimia do sedla Passo di Pontimia a späť na talianskú stranu. Nejak sa okolo nás zmráka a spadne aj pár kvapiek. Už sme toho stúpania podľa mapy nemali moc mať, ale zdá sa mi, že ideme furt do kopca. Toto sú typické talianské Alpy, stŕme jak ďas.
Prehupneme sa cez ďalšie sedlo a otvorí sa nám výhľad na Laghi di Campo. Už zdiaľky vidíme veľkú skupinu ľudí oddychujúcu pri jazere, tak ani nezastavujeme.
Zíjdeme to rovno na Rifugio Alpe il Laghetto. Privíta nás malá paní, zoberie si ma pod rameno a pýta sa, čo si dáme. Objednám dve kávy, pivo a koláč. Na naše prekvapenie je tu celkom dosť ľudí a aj veľa nocľažníkov. My si vypijeme kávu, spapám koláč a klesáme ešte kilometer k Bivacco Emilio Marigonda. Tu som pôvodne chcela prísť už včera, ale fakt som nevládala. Pred útulňou sedí dievčina, ktorá ide GTA a dáva si tu prestávku. My si zložíme vnútri veci a skúmame, čo všetko tu je. Útulňa je vybavená lepšie ako náš byt. Má sporák, kopu riadov a moka konvičiek, na poschodí 6 poschodových postelí a dokonca aj turecký záchod.
Chvíľu si oddýchneme a dáme si kávu s výhľadom. Potom sa ja pustím do prania a Jozef do varenia. Prichádza nejaký turista, nehovorí nič po anglicky, ale čo to z tej taliančiny pochytím. Patrí do talianského turistického klubu a spravuje túto útulňu, prišiel vybrať peniaze. To on bol hore s tou skupinou 40 ľudí. Hneď vedľa je ešte jedna útulňa. Vyberie obidve pokladničky a poopravuje, čo treba. Zdrží sa asi pol hodinu a potom sa pridá k schádzajúcej skupine turistov. Doperiem oblečenie, natiahnem si šnúru na zábradlie a povešiam. Jozef urobil poriadnu porciu cestovín až to máme problém dojesť.
Odložíme si aj na raňajky. Slniečko občas zasvieti pomedzi mraky. Vystihnem slnečnú chvíľu a trochu sa umyjem v žriedle pred útulňou. Fučí a je mi dosť zima. Obliekam si zateplené kraťasy a páperku. Na neďalekom kopčeku niekto odpočíva a hrá na píšťalku, tak to máme aj s kultúrnou vložkou. Snažíme sa dobiť powerbanku, ale je tam nejaká poistka a furt to píska. Jozef krúti hlavou nad tou fušerinou. Mobily nabíjať ide, dobíjame aspoň tie kým je ešte slnko. Keď sa schová za kopec, tak sa poriadne zozimí a pastieri ženú stádo z paše do ohrady, ktorá je hneď vedľa. Majú so sebou asi 5 psov, takže my sa už zavrieme vnútri. Hore sú síce postele, ale také strunové a matrace sú strašne mäkké. Radšej rozkladáme karimatky na zemi, to nám bude isto pohodlnejšie. Okolo chaty je stále lomoz, buď sa chodia napiť psy alebo pastieri, ktorí spia vo vedľajšej chate. Moje nohy už boli dnes v trochu lepšom stave, ale aj tak som rada, že zajtra už končíme.
