Štvrtok, 10.7.2025
Lago Gabiet – Bivacco Ulrich Lateltin
20,8 km – 1823 m ⬆️ – 1187 m ⬇️ – celkovo 52,7 km
Ráno ma budí helikoptéra, ktorá letí ponad nás. Chvíľu na to ide okolo aj auto. Je niečo po siedmej, tak asi by sme mali vstať. Otváram stan a vidím namrznutú trávu, potom si všimnem nárazy aj na stene stanu.
Tak to teda bola celkom zima v noci, napodiv som sa celkom dobre vyspala. Jozef varí čaj a ja balím veci. Zrazu sa spustí lanovka, tak sa balenie snažíme trochu urýchliť. Neraňajkujeme, iba si dáme kúsok čokolády. Smerujeme dole popod lanovku k jazeru Gabiet.
Tam sa rozložíme, sušíme veci na slnku a raňajkujeme chleba s tuniakovým paté. Na jazere chytá veľa rybárov. Kým sa ja ostrojím, učešem vlasy, umyjem tvár, natriem sa SPF, Jozef už má taký netrpezlivý pohľad a chcel by už ísť. Ide sa teda pozrieť či sa dá jazero obísť aj z pravej strany, lebo to by nám ušetrilo dosť času. Dá sa, tak všetko pobalíme a pokračujeme v ceste. Ideme rybárskym chodníčkom blízko pri vode, turistická trasa ide vyššie. Toto jazero je vlastne priehrada postavená v roku 1923. Keď už sme pri hrádzi, tak Jozef chce prejsť cez takú bráničku, na ktorej je značka zákaz vstupu, ale je otvorená. Potom stačí prejsť iba schodíkmi a sme na turistickej trase, ale robotníci nás uvidia a kričia na nás, že nie. Vraciame sa späť, od hrádze predsa len vedie chodníček hore na turistickú trasu. Pôvodne som chcela ísť do dediny Gressoney La-Trinité trasou vedúcou hneď do doliny, ale to by sme šli okolo robotníkov, tak volíme tú druhú. Tá sa vlní po vrstevnici, popri starých koľajniciach, takže máme parádnu vyhliadkovú trasu.
Mne vôbec nenapadlo, že oni tú železnicu postavili kvôli tej priehrade, aby mohli vyvážať materiál. To až Jozef mi hovorí takéto zaujímavosti. Prídeme až ku konečnej stanici retro lanovky a výhliadke Punta Jolanda.
Máme super výhľad na južnú stranu Monte Rosy. Odtiaľ sa klesá do dediny prudko dole, po serpentínach. Snažíme sa ísť takým poklusom, ale terén je obtiažny. Do dediny prídeme o 11 a ideme nájsť nejaký obchod. Sú tu dva, také maličké. Nemám moc rada nakupovanie na turistike, keď prídem do obchodu, tak som zmätená a neviem, čo kúpiť. Vojdme dnu a jediné, čo mi padne do oka je ovsená kaša, a k tomu majú pultový predaj, tak si musíme pýtať. Moc sa mi tu nepáči, tak kúpim iba tie kaše, zaplatím ich a ideme von. Dohadujem sa s Jozefom či ísť do toho druhého, ale pravdepodobne to bude podobný štýl. Tak si teda dopredu napíšeme zoznam, čo potrebujeme a budeme sa snažiť nájsť, čo najlepšiu alternatívu. Teta predavačka mi dovolí ísť za pult, tak si aspoň môžem vybrať tuniaka, kečup a obzrieť aký majú chleba. Berieme takú malú salámu, keksíky, cukríky a prišlo na rad vypýtať syr. Tak ukážeme, ktorý, a keďže Jozef videl za pult, tak mu vravím, nech jej ukáže aký veľký kus. Zrazu sa predavačka spýta po anglicky či sme z Česka. Vravíme, že nie, sme zo Slovenska. To už prepne do slovenčiny a opýta sa odkiaľ sme. Keď jej povieme, že z Partizánskeho, tak na nás neveriacky pozerá. Ona pochádza z Čerenian, dediny 8 km vzdialenej od Partizánskeho. To je teda náhodička. Chvíľu sa s Danielou rozprávame, že v Taliansku už je 25 rokov. Bola by rada keby sme si mohli niekam zájsť večer, ale dnešnú trasu bohužiaľ nemôžeme odložiť. Nabudúce, keď budeme v tejto oblasti, tak si určite vyhradíme viac času. Dáva nám aj telefónne číslo, že v októbri ide na Slovensko. Úplne nás zaskočilo takéto stretnutie, v dobrom. Potrebujeme si dobiť nejaké veci a aj sa naobedovať, tak hľadáme nejaké vhodné miesto. Nájdeme turistické infocentrum, kde je aj zásuvka, ale pohybuje sa tam veľa starších ľudí, ktorí majú v mestečku práve prehliadku. Jozef ako správny elektrikár, nachádza zdroj a odsleduje si kam vedie. Priamo na námestí je nabíjačka na elektrobicykle, pitná voda a aj stôl, na ktorý sa môžeme rozložiť. Špičkové!
Zapojíme si tam všetko, čo sa dá a na obed máme šalát z rajčín, cibule a mozzarelly.
Tak si to tam papáme vonku, pijeme pivko, veci všade naokolo, vyzeráme ako bezdomovci a príde k nám jedna babka a začne na nás po taliansky. Povieme jej po anglicky, že nerozumieme a na naše prekvapenie začne hovoriť po anglicky. Videla ako Jozef zapájal niečo pri tej nabíjačke na bicykle a myslela si, že Jozef je elektrikár, ktorý pracuje pre mesto. Lebo, že je zapnuté svetlo pri námestí a niekto by ho mal vypnúť. Všetci sa tomu schuti zasmejeme. Jozef ide ešte kúpiť jedno pivo a ja píšem blog. Sme sa celkom zasedeli a nechce sa nám moc pokračovať. O pol druhej to nakoniec zbalíme a vydáme sa na cestu. Smerujeme na útulňu Ulricha Latenltina vo výške 3132 m.n.m.. Pred nami je teda 8 km s prevýšením 1500 metrov, a to sme vybrali tú miernejšiu cestu. Kúsok ideme po ceste a potom prejdeme na taký málo frekventovaný chodník, ktorého stúpanie je ešte celkom mierne.
Nejaký chodník tam isto je, ale predierame sa vysokou trávou a ďalšími rastlinami až kým neprideme k usadlostiam, kde sa pásu kravy a je to tam trochu udržiavané.
Takmer nás napadnú dvaja psy a potom sa napojíme na trasu Alta Via 1 v Aoste, ktorá prudko stúpa do sedla Col Pinter, 2777 m.n.m.. Aspoň už máme aj pekné výhľady do okolia a všade sú rozkvitnuté kvietky. V polovici si dávame prestavku, je celkom teplo a dosť ma bolí chrbát. Chvíľu si oddýchneme a pokračujeme.
Jozef ide pár metrov predomnou, mne už sa moc nechce. Oproti schádzajú dvaja muži, počujem, že sa rozprávajú po anglicky a jeden má obuté barefooty, tak sa ich pýtam odkiaľ idú. Dávajú si taký 4 dňový trek v tejto oblasti, tak im odporúčim trasu k jazeru Gabiet, ktorou sme dnes schádzali. Aj takáto prestávka pomôže a už to dobojujem do sedla. Z Jozefa si robil jeden Talian srandu, že bol hore na útulni a že je zamknutá. Sú 4 a už kráčajú dohora k nej. My ideme ešte nabrať vodu do prameňa kúsok pod sedlom. Dokopy naberáme 6 litrov vody a ja sa aj trošku umyjem. Do cieľa to je už iba 850 m, ale s 350 výškovými metrami, to je 40% stúpanie a s tou vodou je to iný level.
Občas to idem po štvornožky a kozorohy si tam okolo hopkajú.
Prídeme pred 6 zarovno s Talianmi. Tomuto hovorím špičková útulňa, 14 postelí s matracmi, dekami a vankúšmi, elektrina, kadibudka s výhľadom, a cena 3€ za osobu.
Rozložíme sa na zadné dve postele. Jozef mi uvarí čaj a hubovú polievku a potom ešte aj zemiakovú kašu s tuniakom. Ako správny elektrikár poznamená, že je rozumné mať na ten varič časové relé, ktoré po určitom čase vypne. Systém zapnutia platničky vysvetľuje aj ostatným. Jeme hneď, aby sme mohli ísť na západ slnka na kopec Testa Grigia, 3314 m.n.m.. Vyrážame asi o štvrť na 9, hodinu pred západom slnka.
Je to iba kilometer, ale teda nečakali sme taký exponovaný terén. Za odmenu je hore krásny výhľad na všetky strany, vidíme Mont Blanc, Gran Paradiso, Matterhorn aj Écrins.
Počkáme na západ slnka a ešte pár minút na pekne sfarbenú oblohu. Jozef sa dlho nechce zdržovať, lebo chce tem náročný úsek prejsť za svetla. On ide potom napred a ja ešte každú chvíľu niečo natáčam. Veľmi pekné sú tieto pozápadové farby.
Úplne sa z toho vytešujem a aj keď ten výstup sem bol poriadne náročný, som rada, že sme sa naň dali. Ešte sa k nám pridali dvaja nocľažníci a pes, hádam nebude štekať v noci. Pospratujeme si veci a už sa uložíme do postele. Ešte sa svieti, tak upravujem fotky, nech po tme nemusím mať taký jas. Keď sa zhasne, tak píšem. Dlho mi to ale nevydrží, napíšem vetu, zadriemem, zobudím sa a napíšem ďalšiu. O pol 12 to vzdám a idem spať.
0 Comments