Utorok, 15.7.2025
Bivacco Cingino – Refugio Andolla
12,9 km – 803 m ⬆️ – 688 m ⬇️ – celkovo 175,8 km
Vstávame strašne neskoro. Talian odchádza a my mu kývame z postele. Bol pozrieť na priehrade, ale žiadne kozorohy sa tam po muri nešplhali. Prvé postavenie sa na nohy je najhoršie. Mám dosť otlačené nohy odspodu a cítiť to ako také bolestivé mravčenie. Prejdem pár krokov ku studničke, kde sa umyjem a je mi trochu lepšie. Na raňajky máme bagetu so salámou a syrom. Pobalíme veci, dáme suché ponožky do morkých topánok a vydáme sa na cestu.
Dnes to bude asi krátky deň. Máme pred sebou celkom dosť možností na spánok, takže sa po ceste rozhodneme. Musíme si trochu oddýchnuť po včerajšku. Sme v oblasti, kde bola kedysi banská činnosť, takže to dnes bude zaujímavé. Teraz je to tu výhlásené za národný park, takže sú tu už iba chátrajúce pozostatky. Mierime si to po bývalej železnici ku valu priehrady Cingino a odtiaľ kúsok klesáme. Stretáme trojicu Talianov huliacich trávu.
Čoskoro prídeme k malým dverám do podzemia, tadiaľ vedie turistická trasa. Tipujem, že to bol kedysi železničný tunel. Teraz je vnútri veľké potrubie, popri ktorom sa dá pešo prejsť.
Nasadzujeme čelovky a vydáme sa do takmer 3 km dlhého tunela. Vnútri je dosť vlhko a na veľa miestach presakuje voda. Na začiatku sú na chodníku mriežky ponad vodu, ale tie čoskoro skončia. Jozef sa snaží obchádzať a skackať ponad vodu. Ja to vzdám hneď v úvode, takže mám opäť mokré nohy. V polovičke je úniková šachta, tak ideme na chvíľku na slniečko. Prechod cez tunel je sranda, ale 3 km je celkom dosť. Kvôli vode je postup dosť pomalý a Jozef si ešte musí dávať pozor na hlavu. Je tu aj celkom zima, celý čas mám páperku. V druhej polovici príde asi 10 m úsek, ktorý je celý pod vodou, tak už aj Jozef má mokro. Konečne sme na konci, uf, bolo to po rovinke, ale aj tak mi to celkom dalo zabrať. Na druhom konci akurát vchádzajú dvaja turisti. Keď vidia aká som naobliekaná, tak sa aj oni prioblečú. Pýtajú sa nás ako dlho nám to trvalo. Pokračujeme ku jazeru Camposecco.
Bývalá železnica pokračuje stále po rovinke, po úpätí hory a potom prudko dohora, kde bol vlak ťahaný nejakým systémom, ktorého pozostatky tam ešte sú. Serpentíny tu veru nie sú. Tak si pomaly kráčam a každú chvíľu stojím. Prídeme k priehrade a opäť hľadáme kozorohy na hrádzi, ale ani tu žiadne nie sú. Jazero má krásnu tyrkysovú farbu a chytajú na ňom dvaja rybári.
My si ideme oddýchnuť do útulne. Je to ten istý štýl ako sme spali prvú noc. Trochu dobíjame elektroniku a je tu funkčná moka konvička, tak Jozef varí kávu.
Vyzúvam si topánky aj ponožky a dávam ich von sušiť. Mám nutkanie to tu dnes zabaliť. Diskutujeme s Jozefom aké máme dnes možnosti. Včera som to naplánovala na vzdialený bivak Emilio Marigonda, ale tam dnes isto nedojdeme. Takže buď pôjdeme spať do bivaku Città di Varese alebo do stanu. Po dostatočnom oddychu sa vydáme na cestu, nohy si zasa musia chvíľu zvykať na mokré topánky a boľavé chodidlá. Stúpame okolo priehrady do sedla Passo delle Coronette, pred ktorým sú na mape označené rebríky.
Stúpame pomedzi kamene a orientujeme sa podľa GPS. Občas narazíme na nejakú značku. Obzeráme sa okolo seba a rozmýšľame, kde to sedlo asi tak môže byť. Z diaľky zbadáme nejakých ľudí, ktorí idú veľmi pomaly dole žľabom. My si celkom svižne stúpame, takže musíme počkať pod reťazami kým zíjdu. Sú to takí manželia 50-tníci a jeden 40-ročný chlap. Idú trasu GTA – Grande Traversata delle Alpi. Začínali na severnom cípe nad Domodossolou a smerujú až do Turína. Na ceste sú 4 dni. Majú obrovské batohy a pohorky na nohách, veľa šťastia na ich ceste. Včera spali na bivaku Città di Varese a strašne ho vychválili do nebies. Vyšplháme sa po skalách hore do sedla a obzeráme sa po okolí, kde spatríme červenú búdku na skalnom výstupku. Po 10 minútach sedenia sa rozhodneme, že ideme skúsiť ten bivak, keď sa im to tak páčilo. Na mape je trasa označená bokovane, čo znamená, že to je málo značené a pre skúsených turistov. Prechádzame cez samé kamenné polia, po skale a kadejako obchádzame násypy.
Značenie minimálne, úplne hrozný chodník. Dostaneme sa na taký vysoký, stŕmy násyp kameňov a podľa hodiniek z neho máme zísť. Vyťahujem paličky a dosť nebezpečne zostupujeme. Hrozná cesta, to som dnes chcela oddychový deň, toto má ďaleko od oddychu. GPS nás povodila takou okľukou a asi by bolo lepšie ísť na priamo, tak už sa snažíme iba smerovať k bivaku najschodnejšou cestou. Pozorujeme na skale zápas kozorohov.
Na záver máme opäť trochu šplhania po skale. Konečne sme došli, Jozef išiel prvý a videl ako svišť vbehol pod bivak. Sme z toho celí naradostení až kým nezacítime silný pach moču. Otvoríme bivak a je tam veľmi natesno naskladaných 9 postelí. Toto je naozaj núdzový bivak.
Keby tu prišla ešte ďalšia osoba, tak už by sa nám tam nespalo úplne komfortne. Oproti útulňam, v ktorých sme už boli je to naozaj iba základná útulňa. Ten pach moču nás úplne odradí od toho, aby sme tu strávili noc. Ešte máme celkom dosť času. Radšej sa poberieme ďalej, už trochu lepším chodníkom. Klesáme a kamene nahrádza tráva.
Pozeráme mapu, kde sú trochu redšie vrstevnice, lebo sa nám zatiaľ nepodarilo nájsť vhodné miesto na stan. Jozef ide pozrieť jedno miesto mimo chodníka, ktoré na mape vyzeralo celkom ok. Našiel parádnu lúčku, s potôčikom neďaleko a krásnym výhľadom. Toto je oveľa lepšie ako ten bivak, tu sa mi páči. Jozef stavia stan a ja sa hneď idem umyť kým ešte trochu svieti slnko. Nájdem dokonca prameň, hrnčekom sa trochu pooblievam, a obliekam sa do pyžamka a páperky. Jozef sa ide tiež umyť a ja zatiaľ pofotím okolie.
Na večeru máme cestoviny s tuniakom a sugom. Nič už nepíšem, aj dnes sme mali celkom dlhý deň. Dúfam, že nám to zajtra s tým oddýchovým dňom výjde.
0 Comments