Sardínia – deň 6
Pondelok, 6.4.2026
Cala Gonone – Cuile Marghine Ruju
→ 34,9 km ↑ 1767 m ↓ 1537 m
Ráno máme budík na 6:30, pretože máme pred sebou dlhý deň a potrebujeme, čo najskôr začať. Vonku je sviežo, slniečko iba bude vychádzať. Moc sa mi zo spacáku nechce. Nevyspala som sa moc dobre, mám opuchnuté oči a bolí ma trochu brucho, možno z tej polievky, kto vie. Kvôli týmto neduhom sa dosť šmotím. Keďže mám k dispozícii umývarky, tak sa snažím ešte trochu poľudštiť, umývam si tvár studenou vodou a dúfam, že ma to trochu preberie. Na raňajky máme chleba so syrom. Naveľa naveľa sa pobalím a po 8 vyrážame. O takom istom čase, ako keby sme vstávali neskôr.
Hneď ráno máme pred sebou stúpanie 800 výškových metrov, keďže ideme od mora. Vraciame sa kúsok späť kadiaľ sme išli včera a po asfaltke stúpame do sedla Passo Littu (317 m.n.m.). Idem dosť pomaly, ale konštantne. Dávam nohu pred nohu a pýtam sa Jozefa aké mali veľkonočné zvyky, aby ma trochu rozptýlil a nemyslela som na bolesť brucha.
Ideme rýchlosťou 3 km za hodinu, takže za hodinku a pol sme v sedle. Následne už stúpame na Monte Bardia (882 m.n.m.) po úzkom kamennom chodníčku, takže postup sa ešte spomalil. Nesieme so sebou veľa vody. Prechádzame cez vápencové pohoria, suché krasové hory, kde voda ihneď steká do podzemia a na povrchu je jej málo. Aj preto sme včera menili plány, lebo by sme museli niesť vodu 31 km, čo by v takom teple bolo aspoň 5 litrov na osobu, a teda neviem či by sme to vôbec došli s takou záťažou. Včerajší jednoduchší deň padol vhod. Pomaly stúpame, slnko hreje, terén náročný, všade kopa jašteríc.
Prechádzame okolo cuile s krásnym výhľadom, len škoda, že tu tá voda nie je.
Na vrchole je obrovský kríž a pod prudkým kopcom je mestečko Dorgali. Ukončili sme náročný výstup a hneď máme pred sebou ešte náročnejší zostup. Chodník ide cez suť kameňov s prudkým zrazom dole. Musíme si dávať pozor, aby nám nešmyklo nohu.
Prejdeme tu najhoršiu časť a dávame si prestávku. Ja moc neviem určiť či som hladná, ale tipujem, že hej, keď už aj Jozef je. Nádjeme si miestečko opretí o skalu s pekným výhľadom. Chvíľu sedím v tieni, ale keď nechodím, tak mi je zima. Presúvam sa na slnko. Idem sa skúsiť vykakať, možno to pomôže. Prekvapivo dobre sa tu kope a mám pekný výhľad. Zdá sa mi, že lepšie, tak sa aj poriadne najem nech vládzem. Pokračujeme do sedla, popod ktoré vedie tunel do Cala Gonone. Stretávame tri staručké Talianky s turistickými paličkami, ktoré sa v sedle boli pomodliť k Panenke Márii.
Ďalej pokračujeme po štrkovej ceste, najprv prudko hore, ale potom sa to zmierni. Postup po kamennej ceste nie je moc rýchly a občas mi vykrúti nôžku.
Väčšinou ideme cez nízky porast a občas máme výhľady na ďaleké hory alebo skalné útvary. Cesta je trochu fádna, ale spestria nám ju kozičky, ktoré sa pasú v poraste.
Narazíme na také skalné oko, tak sa tam ideme odfotiť. Máme odtiaľ výhľady na krasové pohorie Supramonte, ktoré je súčasťou národného parku.
Odtiaľ klesáme k asfaltovej ceste, ktorá vedie po vrstevnici. Kúsok kráčame po nej a potom odbáčame na trail. Hneď je tu nejaká budova a ďalej aj cuile. Mala som naplánované tu včera spať. Vyzerá však, že to tu je súkromné. Hneď na nás výjdu dva malé psy, tak čakáme na pánička. Príde taký ujo a začne na nás po taliansky. Vravím mu, že nehovoríme po taliansky a chceme iba prejsť cez bránu kadiaľ vedie turistická značka. Stále na nás niečo hovorí, tak mu vravím, že ideme Sentiero Italia. Potom mu porozumiem “machina”, to je auto. Vravím, že iba chodíme a nemáme auto, tak nás nakoniec pustí ďalej.
Klesáme po lesnej ceste až k prameňu, ktorý je označený na mape. Nie je to úplne prameň, ale výpust z nejakej vodnej nádrže. Sú 4 hodiny a dávame si takú dlhšiu prestávku. Filtrujeme veľa vody, lebo sme už posledné hodiny šetrili a potrebujeme sa poriadne napiť. Máme pred sebou ešte dosť kilometrov, tak Jozef varí aj kávu. Dojedáme všetko jedlo, čo máme a ja si ešte odkladám jeden chlebík na neskôr ak by náhodou na mňa prišla kríza. Po poriadnej prestávke pokračujeme po lesnej ceste s krásnymi výhľadmi na okolité hory a rozkvitnutými rastlinami všade naokolo. Takto som si predstavovala vštetky chodníky.
Rozprávame sa s Jozefom, aké ďalšie plány si urobíme na leto. Často stojíme, fotíme, natáčame a užívame si tento krásny deň. Z lesnej cesty odbáčame na trail, čoho sa trošku obávam. Už zo začiatku je trochu zarastený. Tento chodník je už ale frekventovanejší, tak sa predierame iba trošku, už nám to netrhá batohy ani neškriabe nohy.
Trail je celkom pekný, sú tam porobené schodíky. Prídeme až k rieke, ktorú ja musím prebrodiť a Jozef preskáče po kameňoch. Ale nevadí mi to, aspoň si umyjem nôžky a mám príjemné osvieženie po horúcom dni.
Keďže už sme dole v doline, slnko už je schované za horami a my ideme v tieni, tak je príjemnejšia teplota na chodenie. Obchádzame veľa áut, stretávame veľa ľudí. Daktorí išli na turistiku, niektorí grilujú pri rieke alebo pri cuiles. Počuť vravu, krik a hudbu.
Potrebujeme prejsť ešte do vedľajšej doliny, tak kúsok vystúpame a ideme smerom k archeologickému nálezisku Tiscali (vstup 5€). Pôvodne sme chceli ísť aj cezeň, ale podľa otváracích hodín už je zatvorený a pridalo by nám to výškové, ktoré sa nám už moc nechce ísť. Navyše nás trochu tlačí čas a nedostatok vody. Chodníček ide príjemne cez les a stretáme ešte partu ľudí s batohmi. Prejdeme do ďalšej doliny, kde je ešte väčšia párty. Do uší nám doliehajú tri rôzne hudobné žánre. Môj plán prespať pri nejakom cuile asi nevýjde. Všetky sú obsadené. Smerujeme teda k prameňu a obzeráme sa po vhodnom mieste na stan. Prídeme na miesto a prameň nikde. Čo teraz? Vody máme málo, je už pol 8 a po ceste sme žiadne potoky nenašli. Pozeráme mapu a rozhodujeme sa či pokračovať po trase a ísť dohora alebo radšej smerovať nižšie, kde máme zaručený zdroj vody. Volíme cestu hore a dúfame, že prameň bude funkčný. Stúpame veľmi prudkou cestou asi 150 výškových metrov, keď prídeme k prvému cuile. Tiež je tu partia chlapov (okolo 20 rokov). Volajú nás na nápoj, tak teda ideme a ponúknu nám pivko. Dnes, po 34 kilometroch padne vhod. Po anglicky moc nevedia, ale našťastie je v tejto útulni wifi, takže sa dorozumievame cez prekladač. Vravím im, že nemáme vodu, tak hneď nám doplnia všetky zásoby. Potom sa pýtaju, že kam až chceme ísť, že už je dosť hodín. Odpovedám, že sme chceli zájsť niekde po vodu, ale keďže nám ju dali, tak to rozložíme tu ak to je v pohode. Rozložíme si teda stan hneď vedľa prístrešku, aj nás pohostia syrom, hrajú na gitare a spievajú. Sú tu už od rána, grilovali a popíjali. Prekvapuje nás v akom dobrom stave ešte sú, na Slovensku by už polovica niekde spala. Za chvíľu prídu ďalší a donesú heligónku, tak nám tam hrajú sardínske piesne. To sa mi páči takýto kultúrny večer.
Prichádza aj vinár a donesie demižón vína, to ani Jozef nemôže odmietnuť toto červené víno. Ale je také svieže, nie trpké. Pochádzajú z Olieny, mestečko do ktorého zajtra smerujeme. Vymeníme si instagramy, pozerám, že tiež boli včera v krojoch na procesii a krásne spievali. Prichádzajú ďalší, trochu starší chlapi, ktorí sú už dosť pripití a nie moc dobrá spoločnosť. Za večer sa nás asi 20x pýtajú odkiaľ sme, lebo je to jediná veta, ktorú po anglicky vedia. Obávame sa dokedy sa toto posedenie potiahne. Pýtajú sa nás, že prečo spíme v stane, keď tu je dom, tak iba odpoviem, že sa mi tam spí dobre. Došlo pivo a tak tí starší hneď odišli a mladší ostali upratovať. To sme ani nečakali, že za pol hodinku vedia všetko pekne pobaliť a o pol 11 odchádzajú a nechávajú nás tam samých. My si ešte dopíjame červené víno, ani už nejdeme večerať. Ideme sa ešte pozrieť do cuile, ktoré je celé zadymené a potom aj do domu, kde je chladnička, kuchynské vybavenie, posteľ a litre vína a iného alkoholu. Tu by som veru späť nechcela, som spokojná so stanom. No ideme teda spať. Som zvedavá aký účinok na mňa bude mať tento spoločenský večer zajtra.
